Politici pred voľbami vyhlásili, že Čistý deň bol dezificovaný, čím sa spojili medializované podozrenia s politickou stranou. Nikoho to nezarážalo.

Stratégia sa osvedčila, Smer mal ohromné volebné straty, ktoré súviseli aj s kauzou Čistý deň. Rovnaký alebo podobný recept využil Marek Vagovič svojou knihou Padreho klan. Obsah knihy podľa vlastných slov konzultoval s právnikmi. Hoci je kniha beletria, čitateľ si môže jednotlivé postavy spojiť so skutočnými verejne činnými osobami. Vagovič si potreboval byť istý, že nebude čeliť súdnym sporom, keď za veľmi tenkou záclonou čiastočnej zmeny mien prezentuje veci, ktoré nie je schopný dokázať.

Sám Vagovič píše: “Najskôr prišli útoky predstaviteľov Smeru, ku ktorým sa pridal aj Hlas. Nahneval ich môj knižný románový thriller o policajnej mafii s politickým krytím, hoci som v ňom nikoho priamo nemenoval ani osobne neoznačil.” To naozaj neurobil. Čitateľ však vie veľmi presne, koho ktorou románovou osobou myslí a aké konanie mu prisudzuje.

Vagovič pokračuje ďalej: “Nepáčil sa im ani môj rozhovor s kajúcnikom Františkom Imreczem, v ktorom odkryl, ako fungoval v ich ére systém náš človek. Toto interview bolo napokon predzvesťou môjho odchodu z verejnoprávnej RTVS.” Nuž, tento počin Vagoviča bol naozaj neštandardný a priniesol mu veľa kritiky. Považovať apriori za pravdivé všetky tvrdenia usvedčeného zločinca a dať mu široký priestor nielen na obhajobu, ale aj na odvedenie pozornosti od jeho osoby vo verejnoprávnom médiu, to sa bežne nevidí.

Lenže Vagovič to vidí ako súčasť útokov na jeho osobu: “Potom šírili konšpirácie o mojej údajnej úlohe v kauze vraždy Jána a Martiny. Najnovšie tvrdia, že som s Igorom Matovičom a Bernardom Slobodníkom chystal cielenú diskreditáciu súčasnej opozície.” To už má človek pocit, že Vagovič si robí z ľudí psinu. Konšpirácie o jeho úlohe vo vražde Kuciaka a jeho priateľky sú približne na rovnakej úrovni ako tie, ktoré vložil do knihy Padreho klan. Ak sa niekedy v budúcnosti preukáže, že výpovede Imreczeho nie sú dôveryhodné (a to sa ľahko môže stať), kaliber jeho konšpirácií sa razom zmení.

Vagovič sa teda pred vydaním Padreho klanu radil s právnikmi. Ale nestačilo to: “Po systematickom očierňovaní prichádza na rad snaha úplne ma umlčať a ekonomicky zlikvidovať. Advokátska kancelária, ktorá zastupuje Vladimíra Pčolinského, mi totiž poslala predžalobnú výzvu. Bývalý riaditeľ SIS chce, aby som sa mu ospravedlnil, zastavil predaj knihy Padreho klan a zaplatil mu 200-tisíc eur. Polovicu ako fyzická a polovicu ako právnická osoba (vydavateľ predmetnej publikácie).”

Ktorýsi z politikov počas tohto volebného obdobia povedal, že súdy by sa pri rozhodovaní mali riadiť verejnou mienkou, čo je právnický idiotizmus najhrubšieho zrna. A by totiž k tomu došlo, s právnym štátom sa môžeme navždy rozlúčiť, právny systém by sa podobal skôr na verejné lynčovanie na základe ohováraní. O tom by Vagovič, ako publicista, mal niečo aspoň tušiť. Žiada však verejnosť o podporu: “Pčolinský tvrdí, že som o ňom zverejnil – údajne prostredníctvom knižnej postavy Včelinský – “nepravdivé a difamačné tvrdenia“, ktorými som ho „neoprávnene označil za páchateľa korupčnej a inej trestnej činnosti”. Tým pádom som vraj zasiahol aj do jeho “občianskej cti a ľudskej dôstojnosti”. Ak jeho žiadosti nevyhoviem, obráti sa so žalobou na súd. Som na to pripravený, budeme sa brániť. Držte palce, vďaka za podporu.”

Uvidíme.