Oni potrebujú vaše nadšenie alebo váš hnev. Nesadnite im na lep!

Neviem, aké majú jednotlivé strany stratégie v plánovaní podobných stretnutí, ale ja by som si vybral okresy s nízkymi preferenciami a na tie sa sústredil. Slovensko z pohľadu tzv. striebornej generácie v posledných tridsiatich rokoch veľmi upadlo. Z Bratislavy na to možno tak nedovidieť, ale na východe, Novohrade či Gemeri (a určite aj inde) to cítiť poriadne. Pre politikov boli občania len mašiny na tvorbu volebného výsledku. A to aj pre tých, ktorí v počiatku vzbudzovali veľké nádeje na zmeny. Pre väčšinu politikov to platí dodnes.

Pasivita slovenského občana je síce zavrhnutiahodná, ale má svoje príčiny. Už som to kdesi písal: systém je postavený tak, že poslanec má hromadu motivácie pracovať pre stranu a pre tých, ktorí ju financujú, pracovať pre voliča ho však okrem fráz nenúti nič. Politikom to vyhovuje a občan stráca vôľu starať sa do vecí verejných. Ale volič si je sčasti na vine i sám.

Vráťme sa k tým stretnutiam v Michalovciach a na východe. Všetky mali jeden spoločný menovateľ, ktorým je výbuch emócií. A emócie sú mocným nástrojom manipulátorov. Zanechajú oveľa hlbšiu a trvalejšiu stopu, než keď sa nám do mysle dostávajú informácie o tom, čo ktorý politik urobil.

Podobných stretnutí bude s blížiacimi sa voľbami pribúdať. Treba tam buď neisť alebo ísť s chladnou hlavou a všetko počuté hodnotiť. Lebo politici sú takí, že v prospech svojej strany využijú čokoľvek. Takmer všetkým záleží len na tom, aby boli zvolení. A keď sa dostanú do parlamentu, starať sa budú len toľko, aby ich to neohrozilo v nasledujúcich voľbách.

Na tento skrz naskrz skazený systém musíme reagovať, a, ako vraví Fico, kapry si vlastný rybník nevypustia. Máme len dve možnosti. Buď sa vrútiť do parlamentu s poľnohospodárskym náradím, čo však nie je v súlade so slovenským pacifistickým naturelom, alebo sa pokúsiť narušiť ho zvnútra. Na to treba vyberať ľudí, ktorým dáme svoj hlas pozorne a premyslene. To nedokážeme pod vplyvom emócií, ani tá najsilnejšia osobnosť to nedokáže. Preto budú stretnutia s politikmi čoraz častejšie, oni potrebujú vaše nadšenie, alebo váš hnev.

Necítim sa byť kompetentný radiť niekomu, koho má voliť. A mám veľkú nedôveru k ľuďom, korí to robia. Každý by sa mal rozhodnúť sám, ale nie pod vplyvom toho, ako na neho zapôsobilo stretnutie s tým či oným politikom. Zmena nepríde hneď, nedúfam, že po týchto voľbách. Ale ak budeme vytrvalí, podarí sa to. Premyslenému prístupu voliča neodolá žiaden politik. Slogan Voliť srdcom! je blud, ktorý vás má zmiasť. Za to, čo mám v srdci, budem voliť vždy len s rozumom! A buďme k politikom ako deti. Tie kašlú na to, čo im hovoríte, pozorne si však všímajú, čo robíte.