Od radosti k utrpeniu: Pôst vrcholí tradíciou zahaľovania krížov v kostoloch

Zmena v liturgii po Piatej pôstnej nedeli

Podľa platných liturgických usmernení (Direktórium, s. 160) sa Piatou pôstnou nedeľou v minulosti začínala tzv. doba umučenia (tempus passionis). Piata pôstna nedeľa, tradične bola známa ako Smrtná nedeľa (lat. Dominica Passionis), uzatvára pôstne obdobie a zameriava pozornosť na blížiace sa umučenie Krista. Názov bol odvodený od zamerania na smrť a umučenie Ježiša Krista, ako aj od ľudových zvykov vynášania „smrti“ (Moreny).

Tradícia zahaľovania krížov a obrazov

V katolíckej tradícii sa od tohto dňa zahaľujú kríže v kostoloch fialovou látkou, čo symbolizuje vrcholné obdobie pokánia pred Veľkou nocou. Zvyk zahaľovať v kostoloch kríže a obrazy umučeného Krista, ktorý sa z rozhodnutia Konferencie biskupov Slovenska u nás stále zachováva, je starobylý. V liturgických textoch a čítaniach sa dostávala do popredia téma Kristovho utrpenia. Od tejto nedele sú v kostoloch zahalené kríže, zatvorené krídlové oltáre, dokonca na niektorých miestach sú zakryté aj obrazy Ježiša. Výrazná pašiová zbožnosť, ktorá sa ďalej rozvíjala v stredoveku, vyústila do koncepčného predĺženia Veľkého týždňa, ktorý tak začínal už Piatou pôstnou nedeľou. Biblické a liturgické texty sa pritom zameriavajú na Ježišovu smrť a zmŕtvychvstanie. Dva týždne pred Veľkou nocou sú časom prípravy spoločenstva veriacich na slávenie veľkonočného tajomstva prostredníctvom evanjeliových textov. Jedna z možných príčin tohto zvyku zahaľovania kríža súvisí s pribúdajúcim počtom takzvaných víťazných krížov v stredoveku. V tomto období vznikali monumentálne kríže, ktoré vyjadrovali víťazstvo Krista nad smrťou na tróne kríža. Tomu zodpovedalo bohaté zdobenie krížov ornamentami, drahými kameňmi a zlatom. Prikrývanie krížov tak slúžilo na dočasné zakrytie tejto veľkonočnej nádhery, aby upriamilo pozornosť na utrpenie a tak v konečnom dôsledku urobilo veľkonočnú radosť ešte intenzívnejšou.

Koncom 13. storočia biskup William Durand z Mende v južnom Francúzsku vysvetlil zvyk zahaľovania kríža tým, že Kristus skryl svoje božstvo. Odkazoval pritom na text, ktorý sa číta vo Štvrtok po 5. pôstnej nedeli: „Ale Ježiš sa skryl…“ (Jn 8, 59)

Kríže zostanú zahalené až do konca slávenia Utrpenia a smrti Pána v Piatok utrpenia Pána a obrazy až do začiatku Veľkonočnej vigílie. Hoci po reforme Druhého vatikánskeho koncilu sa pomenovanie Smrtná nedeľa formálne nepoužíva, aby sa zdôraznila jednota celého Pôstneho obdobia, duchovný obsah zostáva nemenný: do popredia vystupuje téma Kristovho vykupiteľského utrpenia. V tomto týždni (od pondelka po Piatej pôstnej nedeli) sa v liturgii svätej omše používa Prefácia O umučení Pána I. a v Liturgii hodín môžu veriaci čerpať z hymnov určených pre Svätý týždeň.

Od ružovej k fialovej: Cesta k Veľkej noci

Kontrast medzi nedeľou Laetare, kedy ružová farba pripomínala víťazstvo jari nad zimou (tradícia požehnávania ruží siahajúca do 10. storočia), a prísnosťou nadchádzajúcich dní, podčiarkuje dynamiku kresťanskej viery. Veriaci sú pozvaní prejsť od povzbudenia z Knihy proroka Izaiáša 66, 10 – 11 (Lætáre, Ierúsalem, et  convéntum fácite, omnes qui dilígiti seam; gaudéte  cum lætítia, qui in tristítia fuístis, ut exsultétis, et satiémini ab ubéribus consolatiónis vestræ / Tešte sa s Jeruzalemom a plesajte nad ním, všetci jeho milovníci, radujte sa s ním, radujte sa) k tichému sprevádzaniu Krista na jeho ceste na Kalváriu).

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk