Obranná zmluva s USA evokuje Zmluvu o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom, Slovensku opäť hrozí štatút vazala

Pomýleným liberalizmom infikované školstvo sa usilovne snaží vymazať historickú pamäť Slovákov, takže mladá generácia ani netuší, že protiústavné a vlastizradné konanie skupinky okolo Jaroslava Naďa a Ivana Korčoka v súvislosti s vazalskou dohodou o obrannej spolupráci s USA, má svoj precedens v 30-tych rokoch minulého storočia. Jaroslav Naď a Ivan Korčok skutočne nevymysleli nič nové.

Analogickú obrannú zmluvu podpísali v marci 1939 aj Jozef Tiso, Vojtech Tuka a Ferdinand Ďurčanský. Oficiálny názov dokumentu znel: „Zmluva o ochrannom pomere medzi Nemeckou ríšou a Slovenským štátom (Deutsch-Slowakischen Schutzvertrag), alebo skrátene „Ochranná zmluva“ („Schutzvertrag“). Jej súčasťou boli aj špecializované dvojstranné zmluvné dokumenty o tzv. ochrannom pásme (Schutzzone) a o tzv. obrannom priemysle (Wehrwirtschaft).

V hrubých rysoch išlo presne o to isté, o čo ide aj v dnešnom projekte obrannej zmluvy s USA. To znamená, že Nemecko dostalo právo, aby na svoje náklady budovalo na slovenskom území v blízkosti hraníc s protektorátom Čechy a Morava až po Malé Karpaty, v Bielych Karpatoch a Javorníkoch, čiže v tzv. ochrannej zóne (Schutzzone), vojenské objekty, ktoré mohol Wehrmacht využívať dovtedy pokým to bude potrebovať. Týkalo sa to tých istých vojenských objektov na Záhorí (Kuchyňa), ktoré dnes Naď a Korčok ponúkajú k dispozícii americkým ozbrojeným silám na bezplatné využívanie dovtedy, pokým to budú potrebovať. Netreba dodávať, že aj príslušníci Wehrmachtu boli samozrejme automaticky vyňatí z jurisdikcie Slovenského štátu, čo sa má týkať aj amerických vojakov v Kuchyni a na Sliači.

Z členstva Slovenskej republiky v NATO neplynie žiadna povinnosť uzatvárať podobnú separátnu zmluvu o obrannej spolupráci, ktorá zásadným spôsobom podrýva štátnu suverenitu Slovenskej republiky a robí z nej vazalský štát USA. Minister Jaroslav Naď sa rád oháňa tvrdením, že veď aj niektoré iné štáty NATO podpísali s USA podobné zmluvy. Problém je v tom, že je obrovský rozdiel medzi nejakým Estónskom, ktoré sa v minulosti tiež vyznamenalo spoluprácou s nemeckými nacistami a napríklad Francúzskom, ktoré si nevie ani v zlom sne predstaviť, že by malo podpísať podobnú potupnú zmluvu a odovzdať Američanom kontrolu nad vojenskými objektmi na svojom vlastnom výsostnom území.

Podobné oklieštenie štátnej suverenity je typické len pre porazené a okupované štáty, prípadne pre bábkové režimy, ktoré sa netaja svojou nostalgiou za časmi, kedy spoločne s Wehrmachtom mašírovali na Moskvu a Stalingrad.

Gabriel Gačko