Európania však nechápu rozdiel medzi Európou a Ruskom, nerozumejú spôsobu, akým Rusi vnímajú svoje európanstvo. Európa si dokonca namýšľa, že ona sama sa v ruskej mentalite vyzná lepšie ako samotní Rusi. Naivné snahy Macrona o taktické zblíženie Paríža s Moskvou odhalili neschopnosť francúzskeho prezidenta pochopiť Rusko.

Emmanuel Macron sa sám pasoval za hlavného západného partnera Vladimira Putina, pričom svojej úlohe hovorcu kolektívneho Západu v dialógu s Ruskom prikladá veľký význam. Donaldovi Trumpovi zatiaľ Deep State neumožňuje intenzívnejšiu diskusiu s prezidentom Putinom, z Angely Merkelovej sa stala obyčajná „chromá kačica“ („lame duck“) a Británia hlboko uviazla v brexite.

Emmanuel Macron sa tak objektívne stal hlavným moderátorom komunikácie s Ruskom v mene Európy, respektíve celého kolektívneho Západu. Vladimir Putin registruje doterajšie pôsobenie Macrona jednak z aspektu jeho rétoriky, ale hlavne z pohľadu reálnych možností francúzskeho prezidenta, respektíve jeho kapacity prejsť od slov k činom.

Nebola náhoda, že Macron pozval Putina do Bréganconu v predvečer stretnutia tzv. „sedmičky“ (G7) Biarritzi, čo indikuje zámer francúzskeho hostiteľa informovať Trumpa, Merkelovú, Johnsona, Abeho a ďalších západných partnerov o výsledkoch rokovaní s ruským prezidentom na tému Ukrajiny, Iránu, Sýrie a pozície Ruska voči kolektívnemu Západu.

Macron si osvojil minuloročnú taliansku iniciatívu smerujúcu k opätovnému zapojeniu Moskvy do G7 a jej rozšírenie na G8, pričom túto myšlienku podporil aj Donald Trump. Táto ponuka má zohrať rolu „medového motúza“ a poslúžiť ako klasické lákadlo, na ktoré sa má Rusko nachytať a zaujať zhovorčivejšiu a ústupčivejšiu pozíciu v prípade Ukrajiny.

V tom spočíva hlavná chyba v uvažovaní Emmanuela Macrona. Z tohto omylu ho obratom vyviedol Vladimir Putin, keď pripomenul, že G8, ktorá sa tak intenzívne skloňuje v médiách, neexistuje. Svojho času (2014) bolo Rusko pripravené prijať v Soči partnerov z G8, avšak západní partneri nepricestovali. Rusko je aj dnes ochotné prijať týchto partnerov u seba doma, avšak už iba ako G7, nie G8.

Pre Moskvu je dnes oveľa prínosnejší iný formát spolupráce stelesnený tzv. „dvadsiatkou“ (G20), kde sú zastúpení takí dôležití partneri Ruska, ako sú napríklad Čína alebo India. Formát G8 už stratil pre Moskvu svoju príťažlivosť, nakoľko Rusko už nie je zainteresované na formálnej príslušnosti k západnému svetu. Na druhej strane však Rusko má záujem na zlepšení vzťahov s Európou, keďže je do značnej miery európskou krajinou.

Aj preto Putin podporil Macronovu víziu Európy od Lisabonu po Vladivostok, pričom pripomenul, že ide o dávnejšiu myšlienku Charlesa de Gaulla, ktorý ešte v 60-tych rokoch minulého storočia hovoril o Európe od „Lisabonu po Ural“. Prezident Putin pritom zdôraznil, že tento koncept má strategický význam tak pre Rusko, ako aj pre Európu, pokiaľ si starý kontinent chce zachovať svoj status jedného z „centier civilizácie“.

Ak Európania ešte nerezignovali na túto ambíciu, Rusko je prístupné myšlienke strategického partnerstva so „starým svetom“. Podmienkou však je, že sa Európa zriekne inferiórnej pozície v rámci atlantickej osi a stane sa rovnocenným a samostatným partnerom Ruska v rámci euroázijskeho azimutu.

V tom tkvie hlavný Macronov problém. Verbálne sa síce zaprisaháva vo svojej oddanosti európskej samostatnosti a posilnenia európskej suverenity, pričom neskrýva svoju predstavu, že práve vzťahy s Ruskom majú pomôcť dosiahnuť tento cieľ. Bez dialógu s Ruskom, je totiž Európska únia vopred odsúdená na podradnú rolu vo svetovej politike. Naopak v súčinnosti s Ruskom má reálnu šancu obnoviť svoj vplyv na dianie vo svete.

Emmanuel Macron však zatiaľ nie je v stave pretaviť svoju rétoriku do reálnych činov. Síce by rád zapojil Rusko do svojich snáh o posilnenie Európy, avšak mylne sa domnieva, že Rusko by malo byť za to vďačné, keďže si naivne myslí, že Rusko netúži po ničom viac, ako po tom, aby ho Európa akceptovala. Macron vo svojej obmedzenosti nedokáže pochopiť, že Rusku v prvom rade záleží na samostatnosti Európy, ukončení euro-atlantického projektu a definitívnom uzavretí kapitoly G7, ktorá sa usilovala celému svetu diktovať svoju vôľu a globalizáciu.

Macronova nedôslednosť je ľahko vysvetliteľná. Rád by oživil obdobie zašlej francúzskej slávy, ale ako realista vie, že vlastnými silami to Francúzsko nedokáže. Obnovenie francúzskej suverenity je v predstavách eurointegrátora Macrona možné len posilnením celoeurópskej suverenity a postupného oslobodenia od anglosaského obojka. Musí však postupovať opatrne a postupne, aby nedal atlantistom zámienku na zruinovanie krehkej konštrukcie euroúnie.

Moskva pozorne a s pochopením sleduje jeho snahy, pričom registruje veľké ambície a obmedzené možnosti európskych lídrov. Putin už minulý rok v Sankt Peterburgu signalizoval ochotu Ruska pomôcť im. Ich problém a Macronov omyl je v tom, že si zainteresovanosť Moskvy v normálnych vzťahoch s Európou chybne vysvetľujú ako snahu Rusov stať sa Európanmi a riešiť tak hypotetický komplex vlastnej menejcennosti, ktorým však trpí iba marginálna piata kolóna ruských liberálov.

Z tohto chybného úsudku sa odvíja ďalšia chybná predstava o tom, že Paríž je v situácii, ktorá mu umožňuje manipulovať s Ruskom podľa vlastných predstáv. Názorne sa to prejavilo vo chvíli, keď sa Macron chcel blysnúť pred Putinom citátom Dostojevského, ktorého však vôbec nepochopil. Macron si zle vysvetlil Dostojevského myšlienku z jeho románu „Výrastok“ („Подросток“, 1875), keď vytrhol z kontextu a skreslil jeho slová o tom, že Rus je tým viac Rusom, čím viac je Európanom. Macron vôbec nepochopil, že Dostojevskij mal na mysli niečo úplne iné, konkrétne to, že kým Francúz, Angličan, či Nemec v komunikácii s vonkajším svetom stále zostávajú tým istým Francúzom, Angličanom, či Nemcom, iba Rus sa dokáže vcítiť a vžiť sa do kože partnera a komunikovať s Francúzom ako Francúz, s Nemcom ako Nemec, alebo s Grékom ako Grék.

Podľa Dostojevského sú teda Rusi tým viac Rusmi, čím viac im je vlastná empatia vo vzťahu k Európanom, ktorá naopak chýba práve západným Európanom. Inak však Dostojevskij prízvukoval, že Rus už len z dôvodu svojho „všeľudského inštinktu“ («инстинкт общечеловечности») nemôže byť považovaný za radového Európana. Rus sa od Európanov líši tým, že mu je cudzí ich schématický spôsob myslenia. Dostojevskij bol šokovaný z toho, do akej miery chýba Európanom schopnosť pochopiť a vžiť sa do myslenia Rusov. „O Rusku vedia iba to, že tam žijú Rusi, ale o ľuďoch ako takých nevedia nič. Sú pre nich záhadou, aj keď si naivne myslia, že nás majú dobre prečítaných“, konštatoval Dostojevskij.

Denník „Vzgľad“ pripomína, že Európania ani poldruha storočia po Dostojevskom nenašli recept na pochopenie ruskej duše. Naopak, Putin rozumie veľmi dobre Macronovi a vníma celú hĺbku jeho mylných predstáv o Rusku. Niet divu, že Putin zostáva pre Európanov rovnakou záhadou, o akej písal Dostojevskij.

Gabriel Gačko