Naď sľúbil publiku: Ak sa toto stane, tak sa dobrovoľne prihlásim do aktívnych záloh

Napísať, že atmosféra medzi pódiom a hľadiskom bola napätá, by bolo zľahčovanie. Káčer ľudí pískajúcich a bučiacich v hľadisku nazval hulvátmi, ktorí sa správajú ako dobytok.

Naď povedal, že ruskí vojaci na Ukrajine umierajú v desať tisícoch, že sú posielaní do mlynčeka na mäso a vojna skončí v okamihu, keď Rusko stiahne vojská z okupovaných území. Vraj, keby nás niekto napadol, tiež by sme prosili o pomoc.

Majú to vymyslené dobre, celá tá propaganda beží, akoby história medzinárodných vzťahov začala pred rokom. Lenže Slovač, veľká časť Slovače, si je akosi istá, že Rusko by na Slovensko nezaútočilo. Má na to dva dôvody: obyvatelia našej vlasti sú proti umiestneniu jadrových zbraní na našom území. A ani tí politici, ktorí otvorene stoja na strane Západu, sa dosiaľ neodvážili žiadať prítomnosť jadrového arzenálu. Nie tak politici Ukrajiny, dobre si pamätáme niektoré ich vyhlásenia. A druhý dôvod je, že aj keby sa tu nejaké jadrové zbrane ukázali, do Moskvy to predsa len majú o niečo ďalej, než šesť minút, ako je to z územia Ukrajiny, čo v našom prípade dáva Rusom aspoň teoretickú možnosť obrany. V tomto prípade vôbec nejde o nejakú rusofíliu či rusofóbiu obyvateľstva. Stačilo načúvať oprávneným bezpečnostným záujmom Ruska a vojne by sa Európa vyhla. To je však téma neprijateľná.

Posledné slová v Michalovciach si vzal Naď: “Modrú knižku som nikdy nemal, sa uvedomte, ja mám nejaký vek, a tá základná vojenská služba bola skončená, tak ako som mal slúžiť, keď už neexistovala, keď mi skončila škola? Na rozdiel od vás ja od roku 2003 nonstop robím na ministerstve obrany, tak o tom rezorte niečo viem. Keď skončím v politike, tak sa dobrovoľne prihlásim do aktívnych záloh, lebo ja na rozdiel od tých hrdinov, ktorí podpisovali papiere, že nechcú brániť svoje rodiny, ja na rozdiel od nich svoje rodiny brániť chcem, keď príde na tú situáciu.”

Nakoniec hovoril o tom, že na Ukrajine videl “zronených” ľudí, ktorí nemali elektriku, nemali kúrenie, nemali svetlo, nemali teplo, nemali vodu, nemali čo jesť, tak nikto nikdy ma nepresvedčí, že tým Ukrajincom pomáhať nemáme. Práve naopak, urobím všetko pre to, do posledného dňa, aby sme im pomáhali, koľko sa len dá.” A človek má chuť dodať, kým aj na Slovensku ľudia nebudú mať na elektriku, nebudú mať na kúrenie, na svetlo, na teplo, na vodu. Niektorí už hladujú…