Afrika 31. januára 2018 (HSP/haro007.sk/Foto:Africarace.com)

Čierny kontinent už 10 rokov hostí rally, ktorá dôstojne zastúpila pôvodný Dakar. Dá sa povedať, že ten dnešný, juhoamerický, v mnohom predbehla. Tvrdia to púštni vlci, ktorí jazdili Dakar v Afrike aj v Amerike, aby sa vrátili ku koreňom, späť na Saharu.

V prvom rade Africa Eco Race netrpí chamtivosťou akcionárov usporiadateľskej organizácie, nedrví ju tlak zúčastnených svetových výrobcov a orgas sa nemusia klaňať bôžikovi dneška – sledovanosti za každú cenu. Rally sa prirodzeným spôsobom vrátila do Eurosportu a denné reporty nasledovali hneď po tých „dakarských“.

Za druhé ide len a len o šport. Priateľská atmosféra je jedným z príjemných bonusov. Trasy s minimom presunov a maximom pieskových tratí sú nepomerne namáhavejšie, napriek ťažkému ročníku Dakaru 2018. Denné porcie časoviek sú brutálne okolo 500km, úseky povestných dunových polí Mauretánie merajú aj cez 100km, čo predstavuje v mäkkom podklade vážny jazdecký a kondičný problém. Matadori ako Ullevalseter, Ceci a Picco svorne tvrdili, že tak náročné etapy ako 9. a 10. v ročníku 2018 ešte nikdy na Dakare nezažili.

Prečítajme si, čo k pretekom povedal smoliar Maťo Benko (minulý rok 3. celkovo):

„Kontakt s Afrikou nastal, ako vždy, takmer zadusením. Pri výjazde z trajektu na pevninu totiž stoja motorky vzadu a najprv z podpalubia vychádzajú kamióny a autá, pomiešané s miestnymi dymiacimi dodávkami. Lež sa dostaneme von, sme na pokraji smrti.

Prekvapujúce bolo teplo. Na severe Afriky v tomto období zažívame každoročne poriadne nočné mrazy, no teraz nie. Aj cez deň teploty stúpali vyššie ako zvyčajne. Hneď v prvej časovke som blúdil asi 2km. Jano Zaťko mi ukazoval kadiaľ, no on vždy zmätkuje a tak som si vybral opačný smer. Bolo to správne rozhodnutie. K legendárnym dunám Erg Chebbi sme dorazili v poriadku a užili si odpočinok v bivaku. No druhý deň začalo peklo.

Maroko je zakaždým o kameňoch, prachu a prachových dunách (okrem Erg Chebbi). Druhá etapa zamierila do oblasti Erch Chegaga a v jej dunách našlo smrť mnoho motorov. Takmer polovica účastníkov mala nejaké problémy, väčšinou uviazli v špecifických dunách. Dakarský víťaz Schlesser, plniaci funkciu športového riaditeľa, vystríhal pred nasledujúcou etapou. Mal pravdu, vyše 400km v kuse po okruhliakoch z nás vytriaslo dušu a zvyšky síl. Našťastie nasledujúce etapy boli síce náročné, dlhé a zložité, no viedli po území Západnej Sahary a tam je šutrov už menej.

Posledná marocká časovka mala (ako vždy) vypaľovací charakter a miestami sme leteli neznámou krajinou 170-kou! No stretli sme fenomén tejto časti Sahary. Nečakaná hustá hmla na úseku 50km skomplikovala navigáciu a aj jazdenia ako také. Problémy s GPS iba pridali na problémoch a večer sme boli radi, že sedíme v bivaku. Atlantická Dhakla nesklamala, v reštike sme zjedli množstvo rýb a špecialít, aby nám v Mauretánii stačili sily.

Prechod mínovým poľom do Mauretánie prebehol za pár minút, hoci bežne čakajú ľudia na hranici 2 dni. Na druhý deň čakala rýchla časovka pozdĺž jedinej železnice v chudobnej krajine, zvážajúcej rudu z vnútrozemia na pobrežie. Ubehla svižne a bez komplikácií. Ale etapa nasledujúca viedla vyše 100km cez mäkké duny a zvyšok po piesku. To sme nevedeli, čo na účastníkov čaká.

9. a 10. etapa predčili čokoľvek, čo sme doposiaľ zažili. Dlhé časovky, nekonečné duny a piesok, zložitá navigácia a pekelné teplo nás dostali na dno síl. Kontroloval som si 3. miesto celkovo a situácia vypadala dobre. Znova redlo štartové pole a usporiadatelia s námahou stíhali zachraňovať posádky v púšti. A mne začali problémy.

Pred pretekmi som kúpil nový továrenský špeciál KTM Rally Replica, nech mám istotu spoľahlivosti. Stará slúžila ako zdroj náhradných dielov. Motorka fungovala výborne až do 10. etapy. No predtým malo viacero pretekárov technické problémy. Jeden z favoritov Ullevalseter 4-krát menil palivové čerpadlo a všemožné diely na motorke, no technika aj tak nefungovala poriadne.

V Maroku majú vysoko kvalitný benzín bez „eko“ prísad a ten európsky sa môže oproti nemu schovať. Naopak v Mauretánii predávajú najnekvalitnejšie svinstvo, aké si možno predstaviť. Tekutina pripomína niečo medzi technickým benzínom a palivom do ruských nákladiakov ZIL, k tomu obsahuje vodu a nečistoty. Preto si pretekári pašujú marocký benzín a miešajú ho s mauretánskym. Usporiadateľ má podmienku, že musíme v etapách čerpať jeho benzín a on ho získava z miestnych zdrojov. Tak sa stalo, že motory trpeli, strácali výkon a kazili sa. Kto miešal, išiel. Kto nie, trpel. Na merané časovky si jazdci šetrili dobré palivo, aby mali výkon. Preto v presunoch prepínali na zadnú nádrž s miestnym svinstvom, aby v tom okamihu motory prestali pracovať.

My sme tento rok podcenili situáciu a spoľahli sa na dodávky usporiadateľa. To bola chyba. V 10. etape, po prekonaní kritického dunového poľa začala motorka strácať výkon. Aby som prišiel na najbližší WP (kontrolný bod), odbočil som v malých, no mäkkých dunách, asi 4km od trasy. Ale motor ťahal menej a menej, až úplne zhasol. Postupne, čo som netušil, mi odišlo nabíjanie a motorka ťahala šťavu odvšadiaľ, aj z baterky Iritracku. Preto tlačítko záchrany nereagovalo a zariadenie nevysielalo, ani neprijímalo signál. Od toho času o mne nik nevedel.

Tak som si približne vyrátal azimut a pešo prešiel v pekelnej horúčave, v motorkových čižmách a vo výstroji smerom k trase. Bolo to ako kráčať v lyžiarkach hlbokým snehom. Po dlhom čase sa na obzore ukázali kúdole prachu. Po pol hodine mi tep klesol. Kamión stojaci pri pokazenej motorke znamenal záchranu. Privolali vrtuľník, iba pilot vyjadril počudovanie, že pri jednej motorke stoja dvaja jazdci. Onedlho ma vysadili v bivaku, motorka zostala v dunách.

Vzhľadom k tomu, že veľa techniky a pretekárov zostali utopených a pokazených v mäkkom piesku, usporiadatelia najprv zachraňovali ľudí. Preto sa motorka dostala ku mne až po skončení poslednej, symbolickej etapy. Bol som z toho veľmi smutný, pretože nezavinené vypadnutie z celkového 3. miesta nemuselo nastať.

Podľa všetkého nekvalitný benzín zadieral čerpadlá a motor okrem toho pracoval ako na chudobnú zmes. Tým sa agregát neúnosne prehrieval a buď odchádzali čidlá, alebo prestalo pracovať nabíjanie. Všetky tieto možnosti znamenali koniec v súťaži. Nevadí, o rok som na Eco Race znovu, iba o kus múdrejší. Odleteli sme domov z nového letiska v Dakare. Konečne odstavili to staré, kde po typickej africkej stavbe behali potkany, dráha mala diery a úradníci vypĺňali tlačivá ručne.“

Toľko spoveď Maťa Benka, nášho výborného rally pretekára a reprezentanta. Blahoželáme mu, pretože útočil na bedňu a zostal celý a zdravý. A to sa v afrických rally cení, pretože aj prežiť znamená víťazstvo!