Môj profil 
Predplatné
Do povedomia širokej verejnosti sa Štefan Kvietik zaradil nielen ako divadelný herec, ale aj vďaka postavám vo filmoch a v televíznych inscenáciách. Je považovaný za majstra charakterových postáv. Podľa kritikov sa vyznačuje herectvom širokého rozsahu, ktoré v sebe zahŕňa prvky drsnej chlapskosti, mužnej lyrickosti, výbušnej eruptívnosti, zraniteľnej senzitívnosti, pátosu i civilnosti.
Vo filme Štefan Kvietik debutoval v roku 1960, keď stvárnil epizódnu úlohu v snímke Františka Kudláča Na pochode sa vždy nespieva. V tom istom roku sa objavil aj vo filme Skalní v ofsajde Jána Lacka, s ktorým o rok neskôr spolupracoval na filme Vždy možno začať (1961). Svoje postavenie v slovenskej kinematografii obhájil v roku 1962, keď si zahral náročné úlohy v dvoch dielach zlatého fondu slovenskej kinematografie.
Režisér Peter Solan mu zveril úlohu väzňa – boxera v psychologickej dráme Boxer a smrť a režisér Martin Hollý ho obsadil ako montéra Matúša Slameňa do filmu Havrania cesta. Do oboch, charakterovo úplne odlišných postáv, sa Štefan Kvietik dokázal presvedčivo vžiť, stvárnil ich realisticky a s presným výrazom – a za obe ako jediný slovenský herec v roku 1963 získal cenu Trilobit. Po zaslúženom úspechu v týchto dvoch filmoch sa Kvietikovo meno začalo v súvislosti so slovenskou kinematografiou skloňovať častejšie.
V roku 1963 ho Peter Solan obsadil aj do filmu Tvár v okne (1963), hral napríklad rybára Richardusa vo filme Majster kat (1966) Paľa Bielika, účinkoval vo filme Andreja Lettricha Volanie démonov (1967), ďalej v jeho televíznej trilógii Červené víno (1972), kde stvárnil vinára Urbana Habdžu, či v jeho televíznom diele Mŕtvi nespievajú I – II (1965). Štefan Kvietik si zahral aj v ďalších televíznych dielach ako napríklad Živý bič I – II (1966) Martina Ťapáka či Sedem svedkov (1967) Petra Solana.
Štefan Kvietik je neprehliadnuteľným hrdinom najmä vo filmovej tvorbe Martina Hollého, ktorý ho obsadil do snímok ako Prípad pre obhajcu (1964), Jeden deň pre starú paniu (1966), Medená veža (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Kto odchádza v daždi… (1974) a Mŕtvi učia živých (1983).
V 80. rokoch sa Kvietik predstavil v Jakubiskovej Tisícročnej včele (1983) ako Samo Pichanda a v jeho ďalšom filme Sedím na konári a je mi dobre (1989) ako kapitán Kornet. Medzi Kvietikove posledné filmové diela patrí Tábor padlých žien (1997) Laca Halamu a televízny seriál Horská služba (1998). Ako rozprávača mohli diváci Kvietika počuť naposledy vo filme Patrika Lančariča Rozhovor s nepriateľom (2007). Herec vytvoril aj množstvo výrazných postáv v rozhlasových hrách.
Po roku 1989 vstúpil Štefan Kvietik do politiky. Dve volebné obdobia (do roku 2004) bol poslancom SNR (neskôr NR SR) za Slovenskú národnú stranu a Demokratickú úniu. V parlamente bol podpredsedom Výboru SNR pre vzdelanie, vedu, kultúru a šport.
Pri príležitosti 70. narodenín mu v roku 2004 prezident SR udelil ocenenie za zásluhy o rozvoj slovenského divadelníctva a filmového umenia – Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa a v tom istom roku mu bol udelený aj Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia.
Okrem toho je držiteľom ocenení Trilobit (1963), Najlepší herec podľa ankety časopisu Film a divadlo (1973 a 1976), Múzy Melpomené pražských divákov (1975), Štátnej ceny Klementa Gottwalda (1976), Ceny Paľa Bielika (1983) a Radu Martina Rázusa (2015). V roku 2004, v rámci filmového festivalu Art Film v Trenčianskych Tepliciach, prevzal cenu Hercova misia a na tamojšom Moste slávy pribudla tabuľka s jeho menom.
Článok pôvodne vyšiel na portáli napalete.sk
.jpg)
.JPG)
