-Hovoríte, že alfou a omegou fungovania kraja je vzájomná spolupráca a chuť pracovať. Ako vnímate v súčasnosti Bratislavský kraj? A trúfate si ho zmeniť k lepšiemu, aj keď kraj je predsa len viac ako jedna mestská časť?-

Ak sa niečím nezaoberáte a nie je to pre vás dôležité, tak to odumiera alebo slabne. Treba venovať priestor transparentnosti, otvorenosti a komunikácii s ľuďmi, ktorí by mali možnosť spolurozhodovať. Aby vedeli, čo sa bude robiť, aby mali možnosť to ovplyvniť a cítili zodpovednosť a to, že sú toho súčasťou. Inak bude ich záujem o kraj minimálny. Mám pocit, že sa kraj akoby schováva. Ak niečo totiž ľudia chcú, tak ich napadne starosta alebo primátor, ale kraj nie. Toto musíme zmeniť.
Kraj a program kraja má byť spojenie všetkých programov, ktoré majú mestá a obce a dať ich dohromady. Veď to nerobíme pre úrad, ale pre ľudí, ktorí žijú v mestách a obciach. Treba len chcieť a naučiť sa spolupracovať, kraj nemôže fungovať izolovane. Starostovia a primátori musia byť prirodzeným partnerom číslo 1. Veď keď sa dokončí a rozšíri cesta medzi Sencom a Bratislavou a postaví sa cyklotrasa, tak to nie je benefit iba pre Senec a Bratislavu, ale aj pre ďalšie obce. Ak dokážeme v niektorých satelitoch pri Bratislave urobiť menšie zdravotnícke zariadenie a pritiahnuť tam lekárov, pomôžeme nielen širokému okoliu, ale aj Bratislavčanom. Lebo tí, čo chodili do nemocnice v Bratislave, napríklad pre inhaláciu či injekciu, môžu ísť tam, kde bývajú. No a potom je to spolupráca so štátom.
Župan by sa mal stretnúť so všetkými starostami a primátormi a povedať im – dámy a páni, tak ako? Poďme si veci naplánovať, je čo robiť. A či si na to trúfam? Práca v samospráve, či je to obec, ktorá má 580 obyvateľov, alebo 50.000 obyvateľov ako Nové Mesto alebo kraj, ktorý má 600.000 obyvateľov, je v zásade o tom istom. Spolupracovať, chcieť robiť, dosahovať výsledky a snažiť sa robiť pre ľudí.

-Zdá sa, akoby ste svoju kampaň postavili najmä na vybudovaní Parku športu a oddychu. Prečo? Nie sú pálčivejšie problémy, ktoré ľudí v kraji trápia?-

Nechcem povedať, že som postavil, najviac o tejto téme hovorím ako o konkrétnej veci, ktorú urobíme. Kraj tu má úžasný pozemok s rozlohou 90.000 metrov štvorcových a ako starosta viem, že najväčší problém pri všetkých projektoch je pozemok. Tento je vysporiadaný, má všetky siete a nesmieme dopustiť, aby sa opäť vykšeftoval, prenajal, predal, aby zmizol, ale chcem, aby slúžil ľuďom v kraji. Lebo keď hovoríme o zeleni a o športe, sú to veci, ktoré ľuďom chýbajú. Všade v okolí, Maďari, Poliaci, Česi, všetci sa snažia riešiť tak parky, ako športoviská, aby ľudia zmysluplne trávili voľný čas, aby sa hýbali, čím sa šetrí aj na zdravotníctve. Je to projekt, ktorý chcem postaviť ako príklad dobrej praxe.

-Jedným z najvážnejších problémov v kraji je doprava. Aj tu konštatujete, že sa recyklujú stále tie isté veci a nič sa nerobí. Čo teda navrhujete vy?-

Povedzme si pravdu, Bratislava najbližších 20 rokov metro mať nebude, čiže na túto tému zabudnime. O Filiálke sa kváka už osem rokov, ani tú asi spomínať nemusíme. Hovorme však o tých veciach, ktoré urobiť musíme a využime to, čo máme.
Aby ľudia necestovali tak, že jeden človek je v jednom aute, ako je to v zásade štandardnom, ale dostaňme ich pohodlne do vlakov. Čiže pri vlakových staniciach nech si môžu pohodlne a bezpečne odložiť bicykel alebo auto, nastúpiť na vlak a prísť do Bratislavy. A rovnako, nech to využívajú aj Bratislavčania. Aby teda vlaky jazdili častejšie, aby boli pohodlné a aby boli normálnym doplnením dopravy, ktorá bude nadväzovať jedna na druhú. Klasickým príkladom nie je Viedeň alebo Praha, ale Brno, ktoré je porovnateľné s nami.
Pýtam sa, koľko odstavných parkovísk sa postavilo pri Bratislave? Veď to plánovali už komunisti. Namiesto toho sa tieto parkovacie miesta zastavali. Okrem toho musí mesto urobiť parkovaciu politiku.
Musíme opraviť 12 rokov sľubovanú cestu medzi Rohožníkom a Malackami, urobiť obchvat Pezinka a Modry, kde je viac ako 120 kultúrnych pamiatok. To by teda malo byť vecou celého Slovenska. A potom je tu množstvo menších vecí. Napríklad každá obec by mala mať jasnú dopravnú štúdiu. Ale nie, že zoberieme 20 študentov, za dva týždne spočítame, koľko áut tam prišlo a vyfakturujeme pol milióna eur. Potrebujeme vedieť, odkiaľ tie autá prichádzajú, kam idú a na aký účel. V mnohých prípadoch vieme znížiť dopravu tak, že dostaneme do obcí a miest okolo Bratislavy služby, za ktorými, aj neradi, dochádzajú do Bratislavy.

-A čo cyklotrasy?-

O cyklotrasách sa veľmi veľa kváka, ale reálne sa prakticky cyklotrasy na cyklodopravu nestavajú. Jedna vec je, že je to problém v Bratislave, ale keď chodím po obciach, mimo Bratislavy, starostovia hovoria, že v tejto oblasti ideme späť. Tu sa voľakedy na bicykli jazdilo z dediny do dediny aj päť či sedem kilometrov. Teraz? Nie. Je to nebezpečné, práve pre autá. Takže človek ide radšej autom, aj keď je to holý nezmysel. To znamená, naozaj pospájať tie obce. Nehovoriac o tom, že to potrebujeme aj na to, aby sa ľudia mohli dostať niekedy do školy, niekedy do škôlky, niekedy na železničnú stanicu, niekedy na stanicu najbližšej SAD.

-V kompetencii kraja je aj školstvo a zdravotníctvo. Aké sú vaše priority v týchto oblastiach?-

Pokiaľ ide o školstvo, je to v zásade úplne jasné. Poďme po tých veciach, ktoré už dávno mali byť. Mať opravené školy a školské dvory je základ a má to zmysel. Ak bude škola investovať do opráv a následne robiť údržbu a nie každý rok plátať napríklad strechu, šetrí peniaze, ktoré môže využiť na platy učiteľov. Ak sa zateplí, šetrí na energiách. A potom, keď aj dobre škola vyzerá…, prostredie predsa vychováva.
Problémom, ktorý sa nerieši a len sa občas niečo porozpráva, je tiež odborné školstvo. Problémom ale je, že nemáme ľudí, ktorí by dokázali niečo robiť ako remeselníci a ďalší odborníci. Chýbajú nám najrôznejšie profesie. Ale tu si aj rodičia musia uvedomiť, že doba, keď na odbornú školu išlo možno hlúpejšie dieťa, je dávno preč. Trh práce volá po tom, že potrebujeme ľudí, ktorí vedia niečo robiť, množstvo gymnazistov je už neudržateľné.
V oblasti zdravotníctva potrebujeme vyriešiť, aby sme v ordináciách nečakali tri–štyri hodiny. Nie je prijateľné, aby žena čakala na sonografiu osem mesiacov v nemocnici v Malackách a aby sa za poplatok skrátila doba na dva týždne. A tu sme pri poplatkoch. V tom treba spraviť tiež poriadok. Keď sa má platiť, nech sa platí, ale nech sa platí oficiálne a prípadne nech majú deti a seniori výnimky alebo úľavy.
Kraj je majiteľom aj niekoľkých budov zdravotníckych zariadení a o tieto sa treba tiež starať, aby boli funkčné. Tiež si myslím, že do rúk kraja by sa mala dostať aj Poliklinika Tehelná, ktorá je poslednou štátnou poliklinikou. Časom nás čaká zbúranie nemocnice na Kramároch, časti pre dospelých, treba riešiť, čo ďalej. A do toho by mal čo hovoriť aj kraj.

-Ako vnímate cezhraničnú spoluprácu kraja? Je nastavená dobre alebo aj tu je čo zlepšovať?-

Na prvom mieste musíme robiť pre tunajších ľudí a dotiahnuť zahraničie k nám. Nie teda spolupráca, ktorá bude sústavne smerovať do Rakúska, kde budeme budovať mosty a komunikácie, aby sa tam ľudia dostali. Ale robiť zmysluplné projekty u nás. Treba sa zamerať na to, ako využiť peniaze z Európskej únie a štátnych zdrojov na budovanie všetkého, čo má slúžiť ľuďom tu, v kraji.
Máme množstvo kvalitných vín, ale nemáme problém, aby 60 percent produkcie v obchodoch boli vína zo zahraničia. Predstavte si to v Taliansku, Rakúsku alebo Maďarsku. To si nepredstavíte, lebo to nie je možné. To isté platí v cestovnom ruchu. Prečo ľudia idú na Moravu alebo do Rakúska, keď máme to isté v okolí Pezinka alebo Modry? Lebo nemáme cesty, cyklotrasy a infraštruktúru. Zamerajme sa teda na to, aby cezhraničná spolupráca neslúžila už niekomu inému, ale na prvom mieste nám. Aby projekty boli dobré pre našich ľudí.