Kto všetko sa znemožnil v rozhodujúcej bitke o Slovensko

Bratislava 2. októbra 2023 (HSP/Foto: Facebook)

Politický komentátor Eduard Chmelár na sociálnej sieti zverejnil status, v ktorom reaguje na aktuálnu politickú situáciu. Píše o tom, ktorá strana podľa neho predstavuje určité riziko, správanie ktorého politika ho zarazilo najviac a aký odkaz posiela všetkým aktivistom a novinárom. Jeho status vám prinášame v plnom znení 

Dnes je krásne slnečno, na Slovensku ešte stále neplatí rubeľ, Rusko nás neobsadilo a noviny nezačali vychádzať v azbuke… Napriek tomu sa za tieto nepríčetné hlúposti a klamstvá nielenže nikto neospravedlnil, ale médiá a mimovládne organizácie si bez akejkoľvek hanby naďalej vytvárajú alternatívnu realitu a špinia, koľko vládzu. Šéfredaktorka denníka Sme a moja bývalá spolužiačka Beata Balogová privítala nový deň titulkom „Fico porazil Slovensko“. Koľko arogancie potrebujete na to, aby ste vôľu väčšiny občanov nedopustiť naplnenie šialených cieľov PS označili za porážku Slovenska? Ako sa môže nazývať demokratom niekto, kto nerešpektuje hlas národa? Pani šéfredaktorka avizuje, že ich čaká „veľa práce“. Ak by ste si mysleli, že s balením kufrov, tak by ste sa strašne zmýlili, lebo z detinských vyhrážok zrazu nič nezostalo, iba občas zaznie nejaký hysterický výkrik, na ktorý sa buď neoplatí reagovať alebo sa žiada použiť klasický výrok Bolka Polívku: „Tož, běž, běž, val, val, a už se nevracaj!“ Pod pojmom „veľa práce“ mala asi na mysli ešte viac demagógie, napokon – za všetko hovoria titulky, podľa ktorých nám hrozí rozvrat ekonomiky (akoby ten nenastal za vlády Matoviča, Hegera a Sulíka s podporou PS), koniec demokracie (akoby jedinou stranou, ktorá sa vyhrážala obmedzovaním slobody prejavu, nebolo Progresívne Slovensko) a strata suverenity (akoby to nebola garnitúra s Ivanom Korčokom, Rastislavom Káčerom a Miroslavom Wlachovským, ktorá si chodila po noty do Washingtonu).

Čo ma však rozhodne zarazilo, je správanie Petra Pellegriniho, ktorý akoby nepochopil, že je po voľbách a tváril sa, že ešte nevie, s kým sa rozhodne ísť do vlády. Na zahmlievanie už nie je dôvod, na taktizovanie nie je čas a na vydieranie nie je priestor. Vyjadreniami, že „ak chce Smer koalíciu s Hlasom, bude musieť korigovať svoje zahraničnopolitické postoje“, Peter Pellegrini nielenže vyráža otvorené dvere, ale stráca úctu u potenciálnych koaličných partnerov, lebo dobre vie, že niečo také nie je na stole po vyradení Republiky z parlamentu už ani v teoretickej rovine. Neskôr však upresnil, čo tým mal na mysli, keď zopakoval, že podporuje komerčné zákazky na výrobu zbraní a je mu jedno, či tieto zbrane skončia na Ukrajine alebo inde. A ja musím zopakovať, že mne táto cynická podpora zbrojeniu a posadnutosť zbrojárskym priemyslom na Hlase dlhodobo prekáža. Je jasné, že v tejto otázke by našiel podporu skôr u Progresívneho Slovenska a SaS ako v Smere, no spoľahnúť sa môže aj na SNS. Mal by si však uvedomiť, že na vydieranie nie je v dostatočne silnej pozícii. Robert Fico sa svojimi koaličnými partnermi nikdy nenechal vydierať. A dobre vie, že hoci sa Pellegrini tvári ako majster sveta, veľa možností na výber nemá. Prijme ponuku PS aj za cenu rozpadu poslaneckého klubu aj celej strany? Nech sa páči, ak to chce dať na Procházku, Fico si jeho politickú samovraždu vychutná. Akákoľvek iná cesta ako spolupráca so Smerom je pre Hlas slepá ulička.

Určité riziko však predstavuje aj Slovenská národná strana, pretože jediný zástupca národniarov, ktorý sa dostal do parlamentu je Andrej Danko. Všetci ostatní, ktorí sa prekrúžkovali, sú z kategórie, ktorú ja nazývam „neriadené strely“ – ide o nezávislé osoby, ktoré predseda SNS pozbieral ako keď psíček s mačičkou v Čapkovej rozprávke robili tortu a nahádzali tam všetko, čo našli v komore. To je „národniarske OĽaNO“, týchto ľudí Danko nedokáže riadiť a bude si ich musieť zaviazať skôr Robert Fico. Preto by bolo vhodné minimálne z taktického hľadiska nezatvárať si dvere pred KDH, ktoré je oveľa stabilnejšie, aj keď v prípade spolupráce so Smerom by odišiel František Mikloško a líder Milan Majerský by mal s manželkou Miriam Lexmann tichú domácnosť. Napokon, už v noci sa predseda kresťanských demokratov tak trochu tragikomicky staval do pozície jazýčka na váhach a vyjadril ochotu rokovať so Smerom… Hľa, ako rýchlo sa červené čiary po voľbách menia na zelené hranice…

Nemali by sme však obísť jednu určujúcu udalosť. Nikto sa nepozastavil nad tým, že po prvýkrát v dejinách slovenskej demokracie porazený nebol ani schopný, ani ochotný uznať vlastnú porážku a zablahoželať víťazovi volieb. Michal Šimečka najprv trápne habkal a nad ránom, keď už bolo naozaj všetkým jasné, ako to dopadlo, sa vyhováral na to, že ešte stále nevieme, kto vyhral a že na Štatistickom úrade vraj majú nejaké problémy. Až dnes ráno bol schopný zo seba vytlačiť len veľmi nepresvedčivú vetu, že výsledky rešpektuje. Pán Šimečka, „slušní ľudia“ vo vašej vysnívanej „vyspelej liberálnej demokracii“ vždy vedeli, čo sa patrí – zatelefonovať víťazovi, zablahoželať mu a uznať pred verejnosťou volebnú porážku. Vy ste sa opäť raz ukázali ako nezrelý zakomplexovaný jedinec, ktorý by si mal brať príklad zo svojho rivala Roberta Fica, ktorý dnes zablahoželal všetkým stranám bez výnimky, ktoré sa dostali do parlamentu.

No a napokon mi dovoľte ešte jednu poznámku. Ak sa bude Smer-SSD správať racionálne, toto víťazstvo bude pre neho ešte významnejšie ako to v roku 2012, keď dosiahol takú väčšinu v parlamente, ktorá mu umožnila vládnuť samému. Je tu šanca na dlhodobé systémové zásadné zmeny. Ukázalo sa, že Smer bodoval dokonca aj v baštách PS a vysoká volebná účasť mobilizovala nielen progresívcov, ale aj voličov Smeru. Smer napokon vypitval aj voličskú základňu Republiky, čo je zásluha, ktorú sa mu zdráhajú pripísať aj liberáli. Na Súmračnej by však po prirodzenej eufórii z veľkolepého víťazstva mali s pokorou prijať fakt, že voliči im dali druhú šancu podmienečne a že návrat do praktík minulých vlád by im už neodpustili. Napokon, je komické, ako veľmi sa PS usiluje o priazeň Hlasu a démonizuje Smer, hoci biznis krídlo vrátili do parlamentu práve hlasisti a pre recidívu korupcie dnes predstavujú vyššie riziko ako smeráci. Nech si však všetci vychutnajú tento krásny deň, kedy pred 2355 rokmi, 1. októbra 331 pred Kr. zvíťazil Alexander Veľký v rozhodujúcej bitke starovekých dejín pri Gaugaméle a rozvrátil Perzskú ríšu napriek mnohonásobnej početnej prevahe Peržanov. To, k čomu povedie rozhodujúce víťazstvo Roberta Fica nad mnohonásobnou početnou prevahou médií, prieskumných agentúr, politických think-tankov a iných nevolených hráčov v bitke o Slovensko, budeme pozorne sledovať nasledujúce týždne.

A ešte jeden odkaz pre všetkých aktivistov a novinárov, ktorí v sebe nenašli ani kúsok sebareflexie a odkazujú verejnosti niečo podobné ako Iveta Radičová, že za fiasko reklamných agentúr sú zodpovední – čuduj sa svete – voliči. Viem, že by ste si želali vymeniť národ, ale ja som na obyvateľov Slovenskej republiky hrdý. Dokázali pozoruhodnú občiansku vyspelosť, keď sa nenechali zmanipulovať vašimi demagogickými článkami a falošnými prieskumami a zmobilizovali sa k nevídanej aktivite, ktorá vás zastavila na ceste za vašimi nekalými úmyslami. Ďakujem, Slovensko.