Môj profil 
Predplatné
Bratislava 10. októbra 2015 (HSP/poznavatelnoe)
Valentin Katasonov je doktor ekonomických vied, profesor, prednáša na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov
Na stránke Poznavateľnoje TV sa témou príčiny hladomoru, ktorý bol začiatkom 30-tych rokov v niektorých oblastiach Sovietskeho zväzu zaoberal Valentin Katasonov.
Valentin Katasonov je doktor ekonomických vied, profesor, prednáša na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov.
Keď sa v Nemecku v roku 1933 stal kancelárom Adolf Hitler, vedenie Sovietskeho zväzu si povolalo na rozhovor nemeckého veľvyslanca von Schulenburga. Chceli sa od neho dozvedieť, či nový nemecký kancelár myslí vážne to, čo napísal v roku 1924 vo svojej knihe Mein Kampf v súvislosti s tam spomínanou politikou Nemecka v rámci “Drag nach osten” . Odpovede sa však nedočkali žiadnej. Táto skutočnosť, no aj iné okolnosti utvrdili vtedajšie vedenie ZSSR v tom, že ich predchádzajúce strategické rozhodnutie pokúsiť sa za zhruba obdobie jednej dekády (dve päťročnice) dobehnúť, resp. sa aspoň technologicky priblížiť priemyselne vyspelejšiemu Západu bolo správne. Vedenie Sovietskeho Ruska si vtedy uvedomilo vážnosť skúšky, pred ktorú ich v 30-tych rokoch postavila história: buď sa podarí v Rusku za krátky čas to, čo na Západe trvalo 100 rokov, alebo Rusov ako národ a štát zadupú do zeme a ich bohatstvo si rozdelia. Doba si žiadala industrializovať ZSSR v skrátenom režime. V rámci toho bolo potrebné zefektívniť poľnohospodárstvo, v ktorom už pôda bola síce rozdelená medzi roľníkov, no bolo potrebné postúpiť ďalej. Situácia si vyžadovalo nielen mechanizáciu poľnohospodárstva, ale aj jeho kolektivizáciu a tým uvoľnenie pracovných síl potrebných pre priemysel. Sovietska vláda neorganizoavala hladomor vlastného obyvateľstva, ako to tvrdí dnešná propaganda, ale naopak. Robila všetko pre to, aby štát prežil, aby bolo v rámci ZSSR zabezpečené to, čomu sa dnes hovorí potravinová bezpečnosť štátu. K problémom spojených s týmito procesmi sa začiatkom tridsiatych rokov pridala nielen neúroda, ale aj medzinárodné sankcie a blokáda. Prišli v tej najmenej vhodnej dobe a týkali sa toho pre Sovietsky zväz najzákladnejšieho a najcitlivejšieho – potravín. Ako k tomu došlo?
Prof. Valentin Katasonov o tom hovorí:
Antanta obchodné embargo, platné ešte v roku 1920, odvolala. No namiesto obchodného embarga bola vyhlásená námorná blokáda. Nemohol existovať žiadny obchod, pretože všetok bol prakticky zablokovaný v Baltskom mori. Ak nejaká výmena aj prebiehala, mala pololegálny charakter. Napríklad obchod vedený so Švédmi cez Estónsky koridor bol zmarený zablokovaním lodí.
Potom prišla “Zlatá blokáda”, čo fakticky znamenalo zákaz prijímať ruské zlato. Je ťažko presne definovať, čo bolo zlato v roku 1925. Viedli sa rozhovory o zavedení zlatého štandardu. No niektorí autori uvádzajú, že to bol vlastne výmenný obchod (niečo na spôsob zlato za potraviny). Niektorí spomínajú, že sa zlatom aj platilo. Ťažko povedať. Bola to pochmúrna doba. No napriek tomu Západ odmietol prijímať zlato ako tovar, aj ako platidlo. Osobitne sa situácia vyostrila v rokoch 1930 a 1931.
V tejto súvislosti pripomínam našu industrializáciu. Ešte raz by som chcel zdôrazniť: niektorí autori úplne nesprávne tvrdia, že industrializáciu sme dokázali uskutočniť vďaka ekonomickej kríze, keď všetko zlacnelo. Takáto logika argumentuje tým, že keď sa začala ekonomická kríza, Sovietske Rusko sa zachránilo na kríze Západu. Čísla z tej doby hovoria, že v rokoch 1930 a 1931 30 – 50% strojov a zariadení predaných na svetovom trhu kúpil Sovietsky zväz. A akými peniazmi sme platili? Toto je základná otázka. Ak na základe rôznych dostupných zdrojov konštatujeme, že ceny strojárskych výrobkov išli dole o 20 – 30%, potom ceny tradičných tovarov ruského surovinového exportu spadli niekoľkonásobne: ceny pšenice padli šesťnásobne, na ľan i drevo padli tiež niekoľkonásobne.
Predvojnová štatistika zahraničného obchodu je veľmi zaujímavá ( dnes sa to už takto nemeria). Vtedy sa udávali hodnoty exportu aj importu pre jednotlivé komodity nie len v zlatých rubľoch, ale aj v tonách. A tu je veľmi zaujímavý pohľad na to, ako rástol ukazovateľ tonáže nášho vývozu. Tonáž nášho exportu sa zvýšila niekoľkonásobne. No vidíme, že sme museli navyšovať fyzické objemy vývozu na to, aby sme mohli doviesť rovnaké množstvo tovaru. Pre nás znamenala industrializácia krv a pot, pot a krv.
No jezuitská politika Západu spočívala v tom, že oni hovorili: “Žiaľ, teraz od vás môžeme kupovať len zrno“. Takže „Zlatá blokáda“ bola rozšírená ešte aj o drevo, ľan a ďalšie suroviny. Dokonca zaviedli embargo na vývoz ropy. Oznámili: „Iba zrno“. To spomínam v súvislosti s príčinou hladomoru. Občas sa ma pýtajú: „ Takže sme za vybudovanie deväť tisíc podnikov zaplatili hladomorom?”Ja odpovedám: “Nie.”
To, že sa Západ naozaj pokúšal zadusiť nás hladom, to je pravda. Tak to bolo. Naozaj bol hlad – to sa nedá poprieť. No tento hlad bol vyvolaný konkrétne politikou Západu. Pre nás bol zatvorený trh drevom, ropou a ľanom. Nikdy predtým netvorilo zrno viac ako 40% ruského exportu. Boli roky, kedy sme mali viac príjmov z predaja oleja ako z predaja zrna.
Túto situáciu vyvolal Západ. Bola to čisto politická akcia, pretože v tom čase sa v Amerike zrnom kúrilo. Či sa zrnom kúrilo tiež v Anglicku, neviem. Aj Anglicko u nás nakupovalo zrno, no mohli ho kúpiť ešte lacnejšie (prakticky zadarmo) v Amerike. Amerika bola pripravená dodať zrno proste len za cenu dopravy: „Zaplať nám len za dopravu a dodáme ti naše zrno“. Samozrejme, bola to jezuitská politika Západu. Takže všetky reči o tom, že Stalin spôsobil hladomor, to je – mierne povedané – skreslenie tej situácie, ktorá tu vznikla na začiatku tridsiatych rokov.
.jpg)
.jpg)
