Bratislava 15. mája 2019 (HSP/Foto:TASR – Dano Veselský)

Bývalý minister školstva Juraj Draxler sa na svojom facebookovom profile vyjadril k bratislavskej kaviarni. Upozornil tiež, čím je kaviareň pre Slovensko nebezpečná

Draxler na sociálnej sieti vysvetlil, kto sú ľudia, ktorých môžeme označovať ako bratislavskú kaviareň a slniečkárov.

“Bratislavská kaviareň, to sú tí, ktorí sa považujú za lepšiu časť Slovenska. A dávajú to najavo. Vyberú si nejaký terč, zvyčajne jednotlivcov s nejakými extrémnymi črtami (mentálnymi, sociálnymi, politickými), do ktorých sa húfne navážajú,” uviedol.

Ďalšou typickou črtou je podľa neho stádovitosť.  “Pre mňa je člen bratislavskej kaviarne niekto, kto si netvorí komplexný obraz sveta, na základe vlastných, dlhodobých pozorovaní ako silný jednotlivec. Nie, člen kaviarne má veľmi silnú potrebu byť súčasťou skupiny a preberať jej obrazy sveta, hoaxy a hystérie.”

“Áno, kaviareň komunikuje zásadne hystericky.” Draxler priznáva, že ešte nezažil človeka, ktorý by vykazoval všetky tu spomínané črty kaviarne a zároveň by dokázal pokojne sedieť a rozvíjať nejakú debatu trpezlivou konfrontáciou faktov a argumentov.

Podľa jeho slov ľudia z bratislavskej kaviarne “vnímajú celú spoločnosť cez prizmu jednoduchých politických schém a politiku ako takú ostro personalizujú.” S tým súvisí aj to, že kaviareň má na všetky viditeľné politické javy veľmi jednoduché politické vysvetlenie, o ktorého pravdivosti a logike sa nebudú baviť.

Uviedol aj pár príkladov. “Narastá popularita Kotlebovej strany? „Môže za to naše školstvo,“ múdro vysvetlia. Čo na tom, že v takom Fínsku s údajne geniálnym školstvom má dnes krajná pravica oveľa viac. Alebo „Kotlebu vytvoril Fico, tým, že vytvoril negatívny obraz migrantov“. Opäť, čo na tom, že v oficiálne silno proimigračnom Švédsku má ich krajná pravica viac ako Kotleba?”

Vraj to ale nevadí, lebo ich “cieľom nie je pochopiť, čo sa deje, cieľom je len mať naporúdzi nejakú vetu, ktorá na prvé počutie znie inteligentne, rozdeľuje svet na dobrých a zlých a ukazuje na údajného vinníka.”

A okrem toho taká bratislavská kaviareň okrem triviálnej politizácie vidí svet okolo v kontúrach studenej vojny. “Preto tridsať rokov po páde Železnej opony musí intenzívne dokazovať, že socializmus bol zlý a Rusko je zlo.”

Podľa Draxlera na argumentáciu vždy použijú niektoré typické príklady. “Kávičkár vám pripomenie ukrajinský hladomor (ktorý sa podáva veľmi zjednodušene). Dobre, namietnete, ak má byť toto dôkazom hlbokej skazenosti Ruska siahajúcej do dnešných čias, a ak sme po tento príklad museli ísť 90 rokov dozadu, prečo nejsť ešte ďalších 40 a nepoukázať na genocídu Indiánov?”, pýta sa.

Totiž medzi rokmi 1870 až 1890 vláda Spojených štátov opustila formálne uznávanie suverenity Indiánov a vytláčaním do rezervácií, kde hynuli hladom, ich zdecimovala tak, že prestali existovať ako relevantná kultúrna či politická skupina. “Hovoriť o genocíde či indiánskom holokauste sa však v určitých kruhoch nepatrí. Dávam to ako príklad, samozrejme, normálne je skôr trápne nechať sa vtiahnuť do podobných pseudohistorických alebo pseudoideologických debát.”

Podobne predstaviteľa kaviarne trápi osud obyvateľov Kuby, zničenej americkým embargom, ale už ich nijako zvlášť nevytáča osud obyvateľstva Guatemaly, Salvadoru či Nikaraguy. “Takisto, ako ho trápi autoritársky režim v Sýrii, Iráne či Severnej Kórey, ale oveľa menej už bizarné a drsnejšie režimy Arabského polostrova. Jednoducho, predstaviteľ kaviarne dokonale prebral americké videnie sveta a slúži jeho záujmom, aj keď si to zväčša ani neuvedomuje.”

Podľa Draxlera to všetko vystihuje výraz modrý komsomolec. “Úplne rovnako, ako voľakedy niektorí ľudia museli propagandisticky obhajovať Sovietsky zväz a oficiálne videnie sveta, to robia aj títo, akurát v opačnom garde.”

Nepríjemnou črtou týchto ľudí je agresivita, hoci osobne by fyzicky nikomu neublížili, ale napádajú verbálne. “A, opäť, v mediálnom svete kvitujú silové riešenia, ktoré sú na začiatku podávané ako niečo veľmi vznešené, no vedú k obrovským tragédiám: invázia do Iraku, Arabská jar, alebo bombardovanie Srbska založené na kosovskej lži,” vysvetľuje Drexler.

Podľa neho je slniečkár niečo veľmi podobné, s výnimkou toho, že tam hrá ešte väčšiu rolu “pseudomoralizátorstvo”.

“Je to niekto, kto je pokrytec. Zdieľa správy o osudoch blízkovýchodných migrantov, ale nevyjadrí nijaké rozhorčenie, keď v Odese v plameňoch zahynú štyri desiatky Rusov.” A to hovorí ako človek, ktorý má priateľov v rôznych štátoch Európy zaoberajúcich sa kampaňami proti rasizmu alebo dehumanizácii migrantov.

“Lenže rozlišujem tých, ktorí to robia z čistého presvedčenia a tých, ktorí si z danej veci urobili najmä moralizátorskú pózu,” dodal.

Čím je kaviareň pre Slovensko nebezpečná? 

Po prvé, pokrivením demokracie.

“Ľudia z kaviarne šíria obraz, akoby demokracia bola hlavne o veľmi hlasnom vyjadrovaní nejakého názoru a o proteste. Lenže demokratické vládnutie si vyžaduje argumentáciu, presviedčanie, vytváranie programov, uzatváranie širších spojenectiev, vyjednávanie kompromisov.”

A ak toto nefunguje, tak nefunguje ani demokracia. “Nemôžete tvrdiť, že ste demokrat a zároveň dlhodobo tvrdiť, že väčšina je hlúpa, treba ju ignorovať, pravdu majú zásadne malé skupiny „reformátorov“ a vašich kamarátov z „občianskej spoločnosti“.”

A ak nefunguje demokracia, potom nefunguje ani vládnutie, na ktoré “potrebujete politikov, ktorí sú dostatočne technikmi moci a nie pozérmi, kritikmi bez riešení a večnými disidentmi,” píše Draxler.

Chaos podľa neho síce vyhovuje médiám a tým, ktorí žijú z „demokratizačných“ grantov, ale to je asi tak všetko.

Hlavný problém vidí v tom, že kaviareň takýmto správaním ničí nielen politiku, ale aj spoločenskú atmosféru. “Človek z kaviarne pokračuje vo svojej hystérii, aj keď vidí dôkazy, že len prispieva k ďalšej polarizácii spoločnosti.”

Víziou kaviarne je podľa jeho slov, “vychovávať ďalších a ďalších ľudí, ktorí vrieskajú kaviarenské politické klišé. A ktorí sa vôbec správajú akoby im niekto do zadku vrazil veľmi dlhý klinec a každú chvíľu ním pohýbal, v dôsledku čoho kričia a prskajú znovu a znovu.”

Netvrdí však, že sú všetci ľudia z kaviarne zlí. “Naopak, časom niektorí začnú komunikovať normálne, vyčerpá ich hystéria. Chvalabohu.” A potom začnú mať aj svoje názory, kvôli ktorým sa vedia aj pohádať, ale zachovávajú si od politiky aj zdravý odstup.

“A vedia sa k politike vyjadriť napríklad zapojením do protestu, ale nemusia sa hneď preto tváriť ako Che Guevarovia, akoby hodinovým mrznutím na námestí alebo vyvesením transparentu prejavili šialené kvantá osobnej odvahy.”

V konečnom dôsledku je podľa Draxlera problém kaviarne aj problémom vzdelávacieho systému.

“Vychovávame ľudí, ktorých často už v škole učia vyvyšovať sa nad iných, byť až príliš hrdí na povrchné vedomosti rovnako povrchne ocenené (známkou na vysvedčení) a nezamýšľať sa nad vecami hlbšie, ako to priame okolie vyžaduje.”

Niežeby v iných krajinách neexistovala kaviareň, ale podľa jeho slov pomáha, ak kaviareň nie je až tak veľká, že zahltí väčšinu mediálneho priestoru.

Na záver dodáva, že ak tu má v budúcnosti byť slušná krajina s kvalitnou verejnou diskusiou a efektívnou politikou, a s menej nevraživou atmosférou medzi ľuďmi, časť kaviarne bude treba zavrieť. “Tej symbolickej. Dobrých skutočných kaviarní s príjemnou atmosférou a kvalitnou kávou bude, dúfam, len pribúdať ,” dodáva optimisticky na záver Draxler.