Koniec hry na Ukrajine

Dnešné ročné výročie ruskej invázie a pondelková nečakaná päťhodinová cesta prezidenta Joea Bidena do Kyjeva by mali byť príležitosťou na položenie nepríjemných, ba až nepopulárnych otázok, čo presne sa Ukrajina – okrem iného príjemca viac ako 100 miliárd dolárov americkej pomoci – snaží dosiahnuť za deväť rokov od revolúcie na Majdane.

Od vyhlásenia nezávislosti Ukrajiny 24. augusta 1991 až do prevratu na Majdane vo februári 2014 bola Ukrajina v podstate dvojnárodnou kleptokraciou, ktorá využívala svoje postavenie nárazníkového štátu, najmä v úlohe tranzitného uzla ruského zemného plynu do Európy, v prospech svojej kleptokratickej elity – spolku hlboko skompromitovaných politikov a bývalých funkcionárov zo sovietskej éry, ktorí sa stali oligarchami.

Napätie medzi ruským Východom a haličským Západom vyvrcholilo počas protestov na Majdane, keď sa vtedajší prezident Viktor Janukovyč, politik z východnej Ukrajiny, snažil využiť jedinečnú geografickú polohu Ukrajiny počas kandidatúry krajiny na vstup do EÚ – proti čomu Rusko, ktoré má s Ukrajinou dlhodobé a hlboké hospodárske väzby, zúrivo protestovalo.

Janukovyč tlačil na obe strany a nakoniec ekonomická dohoda, ktorú ponúkla EÚ, bledla v porovnaní s tou, ktorú ponúkol ruský prezident Vladimir Putin. A tak Janukovyč, chamtivý, áno, ale aj opatrný, aby si nerozhneval svojho nepokojného východného suseda, pristúpil na dohodu v hodnote približne 15 miliárd dolárov, ktorú ponúkli Rusi.

Janukovyč pritom hral starú hru. Túto hru nikdy nehral v prospech ukrajinského ľudu, ale v prospech jeho prehnitej elity. Ani raz v období od roku 1991 do súčasnosti nebola Ukrajina schopná vytvoriť vládnucu elitu, ktorá by si uvedomila, že hoci je jej geografická poloha jej Achillovou pätou, je zároveň jej najväčšou silou, že by mohla využiť svoju geografickú polohu spôsobom, ktorý by priniesol spoločné dobro. Keďže to však odmietla urobiť, široké vrstvy obyvateľstva, vydrancované do poslednej hrivny, sa prepadali stále hlbšie do chudoby: V roku 2015 mali Irak, Mongolsko a Albánsko vyššiu mieru osobného príjmu ako Ukrajina.

Ukrajinskí lídri počas 30 rokov premárnili aj šancu na konsolidáciu životaschopného multietnického národného štátu. Namiesto toho sa však od roku 2014 rozhodli presadzovať banderovskú víziu monoetnického štátu, “Ukrajina pre Ukrajincov”.

Výsledky boli katastrofálne

Občianska vojna, ktorá vypukla v apríli 2014, nás teraz vďaka udalostiam spred roka priviedla na pokraj širšej európskej vojny. Ukrajinské vládnuce elity, ktoré opakovane odmietali mierové rokovania, musia pochopiť, že Ukrajina je teraz zlyhávajúcim štátom: Viac ako 12 miliónov jej občanov utieklo a jej hospodárstvo sa od invázie zrútilo najmenej o tretinu. Napriek tomu podľa názoru prezidenta Bidena, jeho poradcov a takmer celého mediálno-politického establišmentu vo Washingtone ide o vojnu, ako sa prezident vyjadril v januári, ktorá “je o slobode. Sloboda pre Ukrajinu, sloboda všade. Ide o to, v akom svete chceme žiť a aký svet chceme zanechať našim deťom.”

Sloboda? Iba ak je definíciou slobody trvalá závislosť

Ukrajinské vládnuce elity sú zjavne presvedčené, že pre akúkoľvek šancu na prežitie musia svoju budúcnosť pripútať k EÚ a NATO. Ak však vstúpia do NATO, stanú sa ďalšou vojensky závislou krajinou Spojených štátov. Ak sa stanú členmi EÚ, stanú sa ďalším vazalom Berlína a svoju budúcnosť budú musieť vydať na milosť Európskej centrálnej banke vo Frankfurte a nezodpovednej byrokracii v Bruseli.

Keď si pripomíname prvé výročie ruskej invázie a deviate výročie prevratu na Majdane, tí, ktorí v noci 21. februára 2014 tak horlivo vyšli do ulíc, aby zvrhli demokraticky zvoleného ukrajinského prezidenta (a tí Američania, ktorí ich tak horlivo povzbudzovali), by si mohli na chvíľu položiť otázku: Čo presne sme tým získali?