Súčasná koalícia začínala s obrovským politickým kapitálom. Disponovať ústavnou väčšinou deväťdesiatich piatich hlasov sa zatiaľ nikdy nepodarilo, len prvá Dzurindova vláda mala deväťdesiattri mandátov. Súčasná vláda je teoreticky tvorená dvomi pravicovými zoskupeniami – SaS a ZA ĽUDÍ a dvomi populistickými zoskupeniami – OĽANO a SME RODINA. Na rozdiel od prvej Dzurindovej vlády tu už od samého začiatku nie je prítomný ideologický či hodnotový spor pravica kontra SDĽ.

No a paradoxne vláde by za súčasných okolností mohla silno nahrávať aj krízová či pandemická situácia. Práve v čase krízy sa ľudia utiekajú k silnému a rozvážnemu lídrovi, ktorý ich prevedie ťažkou dobou a v tom čase sú ochotní prehliadnuť aj niektoré nedokonalosti vlády, ktoré by inak politikom neprešli. Dokonalým príkladom lídra, ktorý v krízovom čase získava na popularite, je nemecká kancelárka Angela Merkelová, ktorá napriek tomu, že ťahá už svoje štvrté kancelárske obdobie a ohlásila definitívny odchod z politiky, dnes v dôveryhodnosti prekonáva všetky rekordy.

Ako vieme, na Slovensku premiér Igor Matovič „bonus“ krízy na potvrdenie svojho líderstva nevyužil. Presnejšie povedané, vo svojej pozícii permanentne zlyháva na plnej čiare. Prejavilo sa to už hneď po nástupe novej koalície v marci 2020. Už v prvých prieskumoch, v ktorých sa občanov pýtali, či riadenie krízy lepšie zvládol Peter Pellegirni či Igor Matovič, súčasný premiér fatálne prehrával, a to dokonca aj medzi voličmi koalície. Stalo sa totiž to, čoho sa všetci v koalícii obávali. Ukázalo sa, že Igor Matovič na novú funkciu vôbec osobnostne nedorástol, nie je schopný zmysluplne riadiť vládu, zmierňovať konflikty, riadiť často nesúrodý vládny kolektív, vyvažovať protichodné záujmy a dávať smerovaniu vlády racionálny smer.

Matovič miesto tlmenia konfliktov generuje stále nové

Stal sa presný opak. Miesto toho, aby konflikty utlmoval, stal sa, naopak, priam generátorom stále nových a nových konfliktov. Konfliktná línia sa v jeho vláde pritom  neláme na hodnotových otázkach, ale na racionalite a iracionalite pri prijímaní riešení, ktoré sú zosobnené na jednej strane jeho osobou, na strane druhej ministrom hospodárstva Richardom Sulíkom. Zároveň sa však prejavuje aj Matovičova nerozhodnosť, keď konflikty s oponentmi v rámci koalície nevie riešiť rigorózne, teda ich odvolaním z vlády, ale uchyľuje sa k bossingu: k verejnému ponižovaniu, k zadávaniu nesplniteľných úloh, k verejnej dehonestácii a podobne, dúfajúc, že objekt jeho „šikany“ to dlho nevydrží a odíde z vlády sám. Tento predpoklad mu však nevychádza, pretože v osobe Richarda Sulíka narazil na osobu až neuveriteľne odolnú voči takýmto pravidlám.

Dnes necelý rok po voľbách sa jasne ukazuje, že to, čo sa Matovičovi prepieklo ako opozičnému politikovi, jeho emocionalita, populizmus, slabosť na teatrálne gestá, nevyberavá komunikácia, pohŕdane partnermi, nedodržiavanie dohôd a množstvo ďalších necností, sa teraz koalícii vracia mierou vrchovatou. Zároveň sa ukázalo, že absolútne nefunguje Matovičova predstava o riadení vlády, ktorá v podstate spočíva v tom, že vláda bude napĺňať jeho predstavy, on bude akýmsi komunikátorom vlády, respektíve on bude rozhodnutia vlády politicky „predávať verejnosti“ a, samozrejme, aj najviac na tom preferenčne profitovať, pokiaľ koaliční partneri budú len poslušnými nástrojmi jeho plánov.

Ako vieme, realita je od týchto predstáv na míle vzdialená. Veľmi skoro sa ukázalo, že Igor Matovič trpí „spasiteľským“ komplexom, teda utkvelou predstavou, že len jeho a jedine jeho nápady sú tie najlepšie a je okolo seba ochotný zniesť len pochlebovačov. Tak postupne znefunkčnil všetky poradné orgány, v ktorých boli aj predstavitelia iných názorov. Okrem koaličných partnerov dourážal aj vedcov, ktorí disponujú vo verejnosti podstatne vyššou mierou autority než usvedčený z plagiátorstva premiér Matovič.

Kým OĽANO prišlo o dve tretiny svojich podporovateľov, SaS si polepšila takmer dvojnásobne

Vládnutie sa tak prejavuje neustálymi hádkami a spormi, ktoré znechucujú aj značnú časť pôvodne koaličných voličov, čo rezultuje jednak do ich celkového úbytku, jednak k masívnemu presunu zo strany OĽANO k strane SaS. Iste nie je náhoda, že po necelom roku vládnutia stratilo OĽANO dve tretiny svojej podpory a padlo z 25,5 percenta na 10,1 percenta. Naopak, preferencie strany SaS narástli z 6,22 percenta na vyše 13,3 percent a strana tak vystriedala OĽANO na čele pelotónu koaličných strán.

V tejto situácii tak lídrovi Hlasu-SD a expremiérovi Petrovi Pellegrinimu stačí len pokojne čakať a pozerať sa, ako mu rastú preferencie. Iste aj vďaka sérii nesplnených sľubov, papalášizmu, neustálim hádkam a arogancii súčasnej moci rastie jeho podpora podstatne viac, než by to bolo za normálnych okolností. Mnohí voliči majú tendenciu podľahnúť spomienkovému optimizmu, predovšetkým ak porovnajú vyrovnaný a racionálny štýl vládnutia Petra Pellegriniho a chaos, zvady, hádky a permanentný stres, ktorý je nedeliteľnou charakteristikou vládnutia Igora Matoviča. Ukazuje sa, že nárast preferencií Hlasu-SD pochádza predovšetkým od nevoličov, ale aj od pôvodných voličov OĽANO. Nakoniec z erózie tejto strany najviac profituje aj jej koaličný partner strana SaS.

V súčasnosti by súčasná vládna koalícia nebola schopná zostaviť vládu

V súčasnosti by koalícia nielenže nemala ústavnú väčšinu, ale stratila by už aj jednoduchú väčšinu. Strana ZA ĽUDÍ sa vytrvalo pohybuje pod úrovňou zvoliteľnosti do parlamentu a nikto ju už nevníma ako možného potenciálneho vládneho partnera po prípadných nasledujúcich voľbách. Naopak, strana Progresívne Slovensko sa vo väčšine prieskumov pohybuje na hranici zvoliteľnosti, jej predstavitelia sa však výrazne negatívne vymedzujú voči spôsobu a charakteru vládnutia  súčasného premiéra. Čo je však podstatné, ani s progresívcami by to v súčasnosti v Matovičovej vláde na jednoduchú väčšinu nestačilo.

V tejto situácii Hlas-SD prichádza s nadstraníckou iniciatívou, ktorej cieľom je vyvolať referendum o predčasných voľbách. Je veľmi pravdepodobné, že pozbierať potrebných 350-tisíc podpisov nebude ťažké, ale motivovať päťdesiat percent všetkých oprávnených voličov, aby prišli na referendum, asi problém bude. Napriek tomu, ak by aj referendum úspešné nebolo, svoj význam mať bude. Počas predreferendovej kampane bude premiér Igor Matovič pod obrovským tlakom, vďaka čomu môže robiť jednu politickú chybu za druhou.

Je teda možné, že po referende, ktoré je plánované na jeseň tohto roku, bude politická mapa Slovenska presne opačná, v porovnaní s februárom 2020. Opozícia bude preferenčne siahať po ústavnej podpore a koalícia bude zdecimovaná tak, ako už dlho nebola.

Roman Michelko