Kňaz z Libanonu: Tisíce ľudí, vrátane kresťanov, utekajú a hľadajú bezpečie

Sidon už takmer neexistuje. Alebo lepšie povedané: pomaly mizne. Odkedy sa vojna proti Iránu rozšírila aj na juh Libanonu, kde si vyžiadala desiatky mŕtvych a zranených, mesto vzdialené asi štyridsať kilometrov od hlavného mesta Bejrút sa pomaly vyľudňuje. Každé bombardovanie zo strany izraelskej armády zamerané na zasiahnutie predsunutých pozícií, z ktorých proiránske šiitské milície Hizballáh naďalej vystreľujú salvy rakiet smerom na Izrael, má za následok útek ľudí, ktorí opúšťajú všetko – svoje domovy, obchody i prácu. Tisíce ľudí sa hrnú na cesty vedúce do libanonských hôr alebo do severných oblastí, kde nie je po Hizballáhu ani stopy.

Počet utečencov stúpa

Ale nielen Sidon sa mení na pochmúrne mesto duchov. Každá dedina na juhu prispieva svojím značným podielom zúfalých utečencov, rovnako ako veľká časť Bejrútu, ktorý je v týchto hodinách čoraz viac v panike. „No práve v mojom Sidone som bol svedkom niečoho neuveriteľného,“ rozpráva vatikánskym médiám Eid Bou Rached, maronitský kňaz a riaditeľ strednej školy Sant’Elie Darbessim. „Včera ráno, hneď ako Izrael začal bombardovať, všetci moslimskí občania, ktorí tvoria väčšinu obyvateľstva mesta, zavreli svoje domy, nasadli do svojich áut a pokúsili sa utiecť.“ Výsledkom bolo úplné zablokovanie ciest s kilometrovými kolónami a niekoľkohodinovým čakaním na niektorých stanovištiach, kde polícia dôkladne kontroluje každé vozidlo a každého pasažiera. „Vzhľadom na hustotu premávky kresťania nestihli ujsť a teraz sa nemôžu pohnúť. Niektoré spojovacie tepny boli tiež uzavreté úradmi.“

Len púšť

Pre tých, ktorí zostali, je tu len púšť: prázdne čerpacie stanice, zatvorené obchody s potravinami. Je tu len strach z ďalšieho, blížiaceho sa izraelského útoku. „O týždeň,“ hovorí vystrašene maronitský kňaz, „potravín nebude dosť pre všetkých, obávame sa, že dôjdu nielen na juhu, ale i v celom Libanone.“ Zatvorené sú aj školy, ako napríklad stredná škola otca Racheda. „V mojej škole som musel pozastaviť činnosť aj preto, lebo väčšina študentov je moslimského vierovyznania a už v prvý deň vojny ušli so svojimi rodičmi.“ Kresťania, ktorí boli nútení zostať uzavretí v dedinách, sa cítia osamelí, opustení. A tak si kladú stále tú istú tragickú otázku: „Prečo musíme vstúpiť do tohto konfliktu po boku Iránu? Prečo nás Hizballáh vťahuje do konfliktu, ktorý nechceme? V tejto chvíli sú kresťania tiež veľmi, veľmi nahnevaní.“

Skúšaní násilím

Maronitský kňaz, rovnako ako všetci Libanončania, má stále pred očami krv preliatu počas eskalácie násilia, ktorú v septembri 2024 vyvolala izraelská vojenská operácia Northern Arrows (Severné šípy), ktorá práve na juhu spôsobila smrť, zničenie civilnej infraštruktúry a viac ako stotisíc vnútorných utečencov. „Netušili sme, že sa to môže stať znova, mysleli sme si, že je to už za nami. Ale nie je to tak. Prečo musíme znova opustiť svoje domovy, prečo musíme znova trpieť? Aj libanonský prezident spolu so všetkými poslancami zopakoval, že táto vojna Hizballáhu nepatrí ľudu. Takto už nemôžeme ďalej žiť. My kresťania sme sa stali sirotami, nemáme nikoho, kto by nám podal pomocnú ruku.“

Strach o školy

Včera ráno (v pondelok – pozn. TK KBS) šiel otec Rached pešo viac ako dve hodiny z maronitského biskupského úradu v Sidone do svojej strednej školy, aby si vyzdvihol pečiatky a úradné dokumenty: obáva sa, že izraelské rakety skôr či neskôr zasiahnu aj školy v tejto oblasti. „Sme veľmi blízko Ayn al-Hilwe, najväčšieho palestínskeho utečeneckého tábora v celom Libanone. A vzhľadom na takú dramatickú situáciu nikdy neviete čo sa stane…“

Federico Piana – VaticanNews

Preklad: Zuzana Klimanová

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk