Môj profil 
Predplatné
Na to, aby sme pochopili celý príbeh, sa musíme vrátiť na jeho začiatok a urobiť si malý výlet do histórie. Dnes málokto z ľudí, „štrajkujúcich za klímu” pozná meno muža, ktorý tému „Climate change/Klimatická zmena” takpovediac „vynašiel”. Tým mužom bol kanadský multimilionár a ropný magnát Maurice Strong, agendou ktorého je globálna politika v oblasti klímy formovaná dodnes. V roku 1972 sa stáva zakladateľom Environmentálneho programu OSN (UNEP) – dáva dokopy a sponzoruje vtedy malú skupinku vedcov presvedčených o tom, že svet čelí katastrofickému otepleniu, z ktorého niet úniku. O šestnásť rokov neskôr stojí businessman Maurice Strong aj pri založení Medzivládneho panelu OSN pre zmenu podnebia (IPCC), ktorý má dnes monopol na informácie o tzv. globálnom otepľovaní. Maurice Strong je zároveň členom tzv. Rímskeho klubu, „elitného“ združenia vedcov, politikov a priemyselníkov, ktoré vzniká v roku 1968 v súkromnej usadlosti Davida Rockefellera v talianskom meste Bellagio. Práve spomínaný Rímsky klub vydáva v roku 1991 knihu Prvá svetová revolúcia, z ktorej si dovolím zacitovať: „Zdá sa, že ľudia potrebujú spoločnú motiváciu v podobe spoločného nepriateľa, aby sa dokázali spojiť a spolupracovať…Keď neviete, čo s domácou politikou, odveďte pozornosť k hrozbám „zvonku”. Zjednoťme národy proti vonkajšiemu nepriateľovi – skutočnému, alebo tomu vymyslenému…Pri hľadaní nového nepriateľa, ktorý nás zjednotí, nám napadlo, že sa k tomuto účelu dá využiť znečistenie, hrozba globálneho otepľovania, nedostatok vody, hladomor a podobne…Skutočným nepriateľom je však ľudstvo samo…Zem má rakovinu a tou rakovinou je ľudstvo.” Toto je pomerne podivuhodný začiatok príbehu o globálnom otepľovaní a klimatických zmenách, nie? Čo ďalšie by sme mali vedieť ešte predtým, ako sa ponoríme do témy?
Dôležité je vedieť, že po vybudovaní UNEP sa Maurice Strong v 70.rokoch vrhol na nový projekt. A to bolo vytvorenie apokalyptickej náboženskej New Age komunity v horách Colorada na ranči Baca Grande pri obci Crestone. Zhromaždil tu zástupcov všetkých hlavných náboženstiev sveta, ktoré tu majú spoločne prečkať ekologickú apokalypsu, aby boli základom budovania nového poriadku v rozvalinách starého sveta. Plán využiť infraštruktúru svetových náboženstiev k hlásaniu apokalyptickej ideológie Rímskeho klubu bol geniálny. Dnes po desiatkach rokov už vidíme výsledky – napríklad budhistická deklarácia o klimatických zmenách. Ďalším produktom je červený pápež František a jeho encyklika Laudatio Si, ktorá nabáda k boju proti klíme. Maurice Strong si skrátka kryl chrbát a zálohoval. Ak by neuspeli snahy zmanipulovať vedu, tak môže na presadzovanie svojho programu použiť cirkvi. Mali by to byť ale cirkvi v pozícii slúžky. Cirkvi, ktoré sa podriadia novopohanskému uctievaniu Matky Zeme. Podobne ako komunistický režim u nás cirkvi združil do prokomunistickej organizácie Pacem in terris.
Spomínali sme Medzivládny panel OSN pre zmenu podnebia (IPCC), čo je jedna z komisií v rámci Strongovho Environmentálneho programu OSN (UNEP). IPCC je vedeckým orgánom, ktorý je poverený úlohou vyhodnocovať riziko zmeny klímy. Zaujímavým faktom pritom je, že IPCC nevykonáva žiaden vlastný výskum, nemonitoruje klímu ani iné prírodné fenomény, ktoré s klímou súvisia. Na základe publikovanej vedeckej literatúry vydáva špeciálne správy, ktoré sú vo svete všeobecne rešpektované. Vďaka nim má teda akýsi monopol na informácie o globálnom otepľovaní a klimatických zmenách. Medzivládny panel OSN pre zmenu podnebia je na jednej strane rešpektovaným vedeckým orgánom, na druhej strane sa mu nevyhýba ani kritika inej časti vedeckej obce, ktorá s jeho závermi nesúhlasí. Práve títo „neposlušní“ vedci si v roku 2008 založili vlastný vedecký orgán, tzv. Nevládny panel pre zmenu podnebia (NIPCC). V čom ich kritika spočíva a prečo došlo k takejto forme vedeckej „revolúcie“?
Vlajkovou loďou Tretia správa IPCC sa stal tzv. Hokejkový graf Michaela Manna, ktorý vygumoval z dejín stredovekej klimatickej optimum, aby to vyzeralo, že je najteplejšie za tisíc rokov. V roku 2003 ale kanadský bádateľ Steven McIntyre, geologický inžinier zbehlý v štatistickej analýze, zistil, že celý graf je podvod vzniknutý účelovým výberom štatistických dát. Dôvera v Medzivládny klímatický panel OSN ochabla. Vtedy sa Fred Singer rozhodol vytvoriť mimovládne protiváhu k tejto inštitúcii. Atmosférický fyzik Fred Singer okrem iného stál za vývojom prvých meteorologických satelitov. Jeho organizácia Science and Environmental Policy Projekt (SEPP) vystupuje proti alarmistickému skresľovaniu vedy dlhodobo. Keď teda IPCC vydala svoju ďalšiu správu (2007), už bola pripravená protiváha v podobe „Climate Change Reconsidered“. Tieto správy majú tisíce strán a podávajú prehľad o stovkách vedeckých štúdií z celého sveta – hocikedy ide o výskumy, ktoré IPCC z politických dôvodov zamlčuje. Napríklad, že populácia polárnych medveďov nevymiera. Alebo silný vzťah medzi slnečnou činnosťou a klímou na Zemi, o ktorej sa IPCC prakticky nezmieňuje. Poukazujú na absenciu zdôvodnenia a akýchkoľvek výpočtov u výrokov IPCC, že väčšina oteplenia je „veľmi pravdepodobne“ vinou človeka.
V roku 2009 došlo k obrovskej afére, ktorá vstúpila do povedomia pod menom Climategate. Išlo o masívny únik kompromitujúcich interných dokumentov a mailov klimatológov OSN, zaoberajúcich sa výskumom klimatických zmien na University of East Anglia (UEA) v Norwichi. Zverejnená komunikácia vedcov spôsobila šok a ukázala, že dochádza k obrovskej manipulácii s faktami – vedci si prostredníctvom mailov vymieňali napr. tipy na „triky“, ktoré sa dajú použiť k ovplyvneniu teplotných hodnôt, nehodiacich sa do ich štúdií. Ukázalo sa aj to, že vedci zatajovali informácie, nabádali k odstráneniu množstva dát, ktoré alarmistickú teóriu o strašidelnom globálnom otepľovaní nepotvrdzovali a dokonca sa vyhrážali prípadnou diskreditáciou všetkých, ktorí by sa odvážili takéto práce zverejniť. Ako Climategate nakoniec dopadla? Medzivládny panel OSN pre zmenu podnebia (IPCC) vraj po prevalení kauzy svoju rétoriku výrazne zjemnil a pripustil, že vplyv človeka na klímu zrejme nebude tak výrazný, ako sa predpokladalo.
Z aféry Climategate nikto dôsledky nevyvodil. Hoci emaily klimatológov OSN, ktoré neznámy hacker zverejnil, boli dosť šokujúce. Napríklad Phil Jones, riaditeľ tých klimatológov z UEA sa v jednom chváli, ako šikovne zatajil verejnosti, že sa v severných zemepisných šírkach v období 1945-1990 klíma neoteplila. „Práve som použil Majkov trik, aby som zamaskoval ten pokles.“ Majka myslí Michaela Manna, autora už spomínaného Hokejkového grafu, ktorý používal podobné fígle. To sa jednoducho vygumuje nepohodlná časť grafu a primaľujeme si iné údaje úplne odinakiaľ. Lenže zmanipulované vyšetrovanie aféru zamietlo pod koberec. Vyšetrovatelia boli kamaráti podozrivých. Neobťažovali sa vypočuť ani svedkov a obžalobu – napríklad spomínaného Steve McIntyre. Lokajskí novinári ale pokojne písali, že nezávislé vyšetrovanie vedca očistilo. Nedávno to malo vtipnú dohru. Kanadský profesor geografie Tim Ball, povedal o Michaelovi Mann že patrí za mreže a nie za katedru a Mann ho zažalovať za urážku. Tento rok ale Mann súd prehral, pretože odmietol súdu predložiť svoje dáta a súd teda nemohol posúdiť, či patrí za mreže alebo nie. Vari Mann niečo tají, že radšej riskuje pohŕdanie súdom?
Spomínali sme revoltu vedcov a založenie tzv. Nevládneho panelu pre zmenu podnebia (NIPCC) ktorý je opozíciou voči oficiálnemu panelu OSN (IPCC). Treba však podotknúť, že vedci sa voči klimatológom – alarmistom búrili už dávnejšie predtým. Mám na mysli tzv. Heidelberskú výzvu z roku 1992, či Kodanskú výzvu z roku 2009. O čo išlo? Aká je situácia dnes? Aké slovo majú dnes vo svete vedci, ktorí s oficiálne propagovanou alarmistickou agendou nesúhlasia?
V 80. rokoch boli skeptickí voči otepľovacej hystérii prakticky všetci velikáni klimatológie. Hubert Lamb, Reid Bryson, Roger Revell. Kto o vede niečo vie, tieto mená pozná. Lenže potom prišiel zlom. V roku 1992 na Summite Zeme v Riu vlády podpísali Medzinárodný dohovor o ochrane klímy (UNFCCC). Predsedal tomu náš starý známy Maurice Strong. Vlády sa zaviazali dotovať alarmistov, takže práve tam vznikla dotačná chobotnica, ktorá vedu postupne zadusila. V reakcii na Rio vznikla Heidelberská výzva, kde poprední svetoví vedci proti tejto revolúcii protestujú. „Znepokojuje nás, že na úsvite 21. storočia sa šíri iracionálna ideológia, ktorá sa stavia proti vedeckému a priemyselnému rozvoju a brzdí hospodársky a sociálny rozvoj.“ Výzvu podpísalo aj 72 nositeľov Nobelovej ceny, ale aj osobnosti ako Alvin Toffler, autor knihy Šok z budúcnosti, alebo Norman Borlaugh ktorého „zelená revolúcia“ vyšľachtila nové varianty plodín a nakŕmila Tretí svet. Obdobné výzvy neskôr podpísal aj taliansky fyzik Antonio Zichichi, predseda Svetovej federácie vedcov, ktorá sa zaoberá globálnymi hrozbami. Protesty boli však márne. A situácia po štvrť storočí? Veda je dnes zotročená absurdným systémom financovania, ktorý je jednak politický a jednak vedcov naháňa, aby publikovali brak.
Žurnál Nature v máji 2016 hovorí doslova o „replikačnej kríze“ – množia sa výskumy, ktorých tvrdenia sa pri overení ukážu nepravdivé, nemožno ich takzvane „replikovať“. Nielen v klimatológii. Západné univerzity navyše ovládla politická korektnosť, takže kto nemá správny názor, tomu sa univerzita bojí dať priestor, aby sa nestala terčom teroru aktivistov. Už v roku 1987 o tom písal Allan Bloom v knihe „The Closing of the American Mind“ a snahy vyhnať myslenie z univerzít pokračujú.
Ekonóm Roger Pielke, odborník na poistné škody z živelných pohrôm, bol vyhodený z prestížneho žurnálu Five Thirty Eight na nátlak aktivistov, pretože ukazoval, že hurikány sa nezhoršujú. Austrálsky skeptický klimatológ Murry Salbe bol vyhodený počas svojej služobnej cesty po Európe – keď sa vrátil z letiska, zistil, že je bez miesta.
Odborný časopis „Pattern Recognition in Physics“ bol vydavateľom v 2014 zrušený potom, čo venoval číslo vplyvu Slnka na klímu. Umiernená skeptická klimatologička Judith Curry z univerzity odišla sama – s odôvodnením, že sa už nedokáže ďalej podriaďovať ideologickému šialenstvu, ktoré tam panuje. Keď lord Monckton mal mať prednášku na austrálskej University of Notre Damme, pokrokoví profesori naliehali na rektora, aby jeho vystúpenie zrušil.
Známou alarmistickou postavou je bývalý viceprezident USA Al Gore, ktorý v roku 2006 k téme „globálne otepľovanie“ nakrútil dokumentárny film Nepríjemná pravda. O rok neskôr získal spolu s Medzivládnym panelom pre zmenu klímy (IPCC) Nobelovu cenu za mier za boj proti globálnemu otepľovaniu. Jeho film bol povinne distribuovaný do škôl v USA a Veľkej Británie. S hlasnou kritikou nakoniec prišiel britský Najvyšší súd, podľa ktorého film obsahuje a šíri vedecky nepodložené informácie – študenti mali byť na tento fakt povinne upozorňovaní. Sám Gore o tri roky neskôr priznal, že so šírením paniky z globálneho otepľovania to preháňal, no verí, že urobil správnu vec. Americký miliardár Dan Peña v rozhovore pre London Real rozprával o tom, že agenda „globálneho otepľovania“ je v skutočnosti veľkým podvodom, ktorý vymyslel práve Al Gore. Dodal, že z pohľadu biznismena mu jeho „prvenstvo“ naozaj závidí. Ako to teda je? Ide tu naozaj o „dobro planéty a ľudstva“ alebo najmä o tvrdé ekonomické záujmy? Ako sa dá zarábať na CO2 a strachu z neho?
V roku 2011 svetový obchod s klimatickými odpustkami predstavoval 176 miliárd dolárov, podľa správy Svetovej banky. Pre porovnanie svetový obchod s narkotikami sa odhaduje na niečo vyše 300 miliárd dolárov ročne. Klimatické obchody sa točia okolo tzv. Klimatickej burzy, kde sa predávajú offsety, akési klimatické odpustky. Ak napríklad vyženiete domorodcov z domu, porovnáte dedinu so zemou, zrúbete lesy v susedstve a potom tam znovu zasadíte nejaké ovocné stromčeky pohlcujúce CO2 (skutočný prípad z Ugandy, národný park Mount Elgon), tak dostanete pochvalu vo forme offsetu. Ten môžete predať. A kúpi si ho nejaký hriešnik, ktorý má emisie veľmi vysoké. Takže kto je bohatý, nechá svoje emisie ďalej zapáchať, vykúpi sa a je mu odpustené. Bankári, ktorí za tieto transakcie majú poplatky, sú v siedmom nebi. Prvá klimatická burza vznikla v domove Al Caponeho, v Chicagu (Chicago Climate Exchange), ale tá väčšia je teraz v Európe. Medzi zakladateľmi nájdeme neskoršieho prezidenta Obamu, spomínaného Maurice Stronga, šéfa IPCC Rajendra Pachaurího, ale aj Al Gora. Keď Gore neúspešne kandidoval na prezidenta USA (a prehral proti Bushovi jr.) Vlastnil len rodinnú farmu v Tennessee a 1,7 milióna dolárov. O desať rokov neskôr jeho majetok už činil 200 miliónov dolárov. Ako k nim prišiel? Tak napríklad tým, že svoj podiel v televíznej spoločnosti Current TV predal za 70 miliónov petrodolárov TV Al Jazeera, ktorú vlastnia ropní šejkovia z Kataru. Gore tiež zbohatol skrze svoju firmu Generation Investment Management podnikajúc v zelenom biznise – založil ju s pánom Bloody z banky Goldman Sachs. Aby presvedčil vládu k dotovaniu tohto odvetvia, vytvoril oskarový dokumentárny film Nepríjemná pravda. Najznámejšia je scéna, kde Gore sadá do žeriavu, aby ukázal, ako vysoko stúpajú hladiny CO2. A mylne pritom argumentuje, že v dobách ľadových vždy nárast CO2 spôsobil oteplenie klímy. V skutočnosti tomu, ale bolo naopak – CO2 reagoval na teploty s oneskorením až stoviek rokov. Pretože až sa oceány ohrejú do hĺbky, uvoľňuje sa z nich uhlík. Keď sa v Británii rodičia sťažovali, že vláda tento film dáva do škôl a vymýva deťom hlavy, najvyšší súd týmto sťažnostiam dal nakoniec za pravdu. Lenže brainwashing mládeže rovnako pokračuje – viď Gréta a štrajky študentov za klímu.
Po vystúpení aktivistky Gréty Thunberg na pôde OSN sa ľudia rozdelili na dva tábory. Pre prvý je Gréta symbolom akejsi stelesnenej nevinnosti, bojujúcej proti „Zlu“, druhá upozorňuje na to, že Gréta Thunberg je premyslená PR akcia a všetko, čo sa okolo nej deje, treba vnímať v širších súvislostiach. Môžeme si ich trochu objasniť?
Operná speváčka Malena Ernmanová svoju duševne chorú dcéru (to o sebe Gréta hovorí sama, že má OCD, Aspergerov syndróm a ďalšie problémy) posadila na ulicu s ceduľou práve v ten týždeň, keď publikovala knihu „Scény od srdca“. O posedávaní dievčiny pred parlamentom sa svet dozvedel vďaka Ingmar Rentzhogovi, ktorý tomu urobil kampaň a zaistil fotky. To, ale nebol žiadny náhodný okoloidúci. Rentzhog je zámožný realitný magnát a šéf PR agentúry. O rok skôr ho vyškolil Al Gore vo svojom výcvikovom tábore Climate Reality v Denveri. Rentzhogova firma „We Do not Have Time“ z Grety urobila svojho maskota a zarobila na tom milióny. Napakujú sa aj Grétini rodičia, jej otec je herec a určite natočí o svojej dcére film. Normálny rodič ale – keď jeho dcéra z televízie začuje fámy, že sa blíži koniec sveta – dieťaťu v pokoji vysvetlí, čo je to propaganda. Dobrý rodič deťom nerozpráva na dobrú noc nočné mory.
Po nevyhnutnom „politickom“ úvode a ozrejmení nutných súvislostí nastal čas dať priestor argumentom klímaskeptika. Mnohých možno prekvapí fakt, že skeptici globálne otepľovanie ani zmeny klímy nepopierajú, k téme však dodávajú svoje „ALE…“ Napríklad to, že klímu určite neriadi CO2. Kto teda klímaskeptici sú? V čo veria a v čo naopak veriť odmietajú?
Odmietame tézu Greenpeace, že klimatická zmena „sa už blíži“. Nemôže sa blížiť, pretože klíma sa menila vždy. A nemôže za to priemysel, ale odveké prírodné cykly. Z nich asi najzásadnejší tzv. Bondov klimatický cyklus (Bond Events) s dĺžkou okolo 1500 rokov. Najsilnejšie sa prejavuje v oblasti severného Atlantiku. Podobné oscilácie tu boli aj v Glaciali, len sa im hovorí inak (DO Events). V tomto rytme prichádzajú chladné storočia ako napríklad malá doba ľadová, ktorá skončila v 19. storočí a, z ktorej sa práve vynárame. Naopak k teplým periódam tohto cyklu patrí, okrem súčasnosti, stredoveké optimum, rímske optimum alebo minojskej optimum. Tieto výkyvy mali veľký vplyv na agrárne a pastierske kultúry dávnych čias. Ochladenie viedlo k skráteniu vegetačného obdobia a rozšíreniu sucha. Keď sa ochladí, tak z tropického oceánu sa vyparuje menej vodnej pary a cirkuluje teda menej vlhkosti. Ekonomické problémy spojené s ochladením klímy viedli k zvýšeniu frekvencie konfliktov a pádu mnohých ríš. Trebárs pád Mayskej ríše. Alebo sťahovania národov ako boli Huni. Alebo tzv. prechodné obdobia v starovekom Egypte. Ovšem šarlatáni toto neukazujú – obmedzia sa na graf posledných cca 500 rokov a desia ľudí, že sa klíma destabilizovala a záhadne sa otepľuje. A tvrdia, že predtým bola klíma stabilná, čo je nezmysel. Ak tie dáta chce niekto vyvrátiť, prajem mu veľa šťastia. Ale sú to údaje z ľadovcových vrtov v Grónsku a v Antarktíde.
Ako by ste argumentovali človeku, ktorý má pocit, že v poslednej dobe počet katastrof vo svete stúpa a s planétou sa deje niečo zlé? Ako by ste vysvetlili všetky tie hurikány, záplavy, požiare, topiace sa ľadovce, fotografie vychudnutých polárnych medveďov…? Sme za toto všetko naozaj zodpovední my ľudia…a nami produkované CO2? Ako a v akých súvislostiach toto dianie vníma klímaskeptik?
To čo stúpa, je počet správ o živelných pohromách v médiách. Dnes sa hneď na druhý deň dozviete aj o povodniach v Číne zatiaľ čo pred 200 rokmi ľudia ani nevedeli, že Čína existuje. A tiež stúpa počet detekovaných živelných udalostí. Ide ale len o efekt pozorovateľa. Máme lepšie sledovacie systémy a satelity, takže dnes neprehliadneme ani malinké tornáda. Tie predtým v záznamoch chýbali. Tiež stúpajú čiastky poistných škôd pri živelných pohromách. Ako by aj nie, keď narástla populácia a ľudia miesto v drevených chatrčiach žijú vo vilách plných drahej elektroniky. Spoločnosť sa jednoducho mení, ale živelné pohromy sa nezhoršili. Naopak, počty obetí živelných pohrôm klesli za 100 rokov o viac ako 90 % (pozri International Disaster Database EM-DAT alebo prehľadný Ourworldindata.org). Len mi nie je jasné, prečo topenie ľadovcov uvádzate medzi prírodnými katastrofami. Ak sa roztopia ľadovec, bude možné na tej pôde niečo pestovať, to je dobrá správa. Ako v Grónsku kde sa pod ľadom našli trosky poľnohospodárskeho osídlenia z teplejších časov. Mňa skôr hnevajú poplašné správy vyrobené úplne umelo. Trebárs tie požiare v Amazónii tento rok (2019) podľa správy NASA (Earth Observatory) boli blízke priemeru za posledných 15 rokov. Amazónia zažila už roky s ďaleko väčšími požiarmi. Tvrdenie, že išlo o rekord, nie sú pravdivé. Proste miestni farmári cielene vypaľujú burinu na poliach ako každý rok. Rovnaký nezmysel sú tie ľadové medvede. Ich populácia vďaka regulácii lovu od 60. rokov výrazne stúpla. Eskimáci skôr majú problémy s premnožením medveďov – to je problém, pretože chránené druhy nemôžu len tak strieľať. Takže aby som to zhrnul – áno, za toto všetko sú zodpovední ľudia. Za tú lavínu fake news a novinárskych kačíc sú zodpovední ľudia.
Klimaskeptici tvrdia, že veci na planéte a v prírode prebiehajú cyklicky. Problémom má byť o.i. aj to, že ich „kolegovia“ alarmisti vytrhávajú informácie z kontextu – pracujú totiž s grafmi, zobrazujúcimi krátke časové obdobia a týmto spôsobom „cyklickosť“ prírody a diania v nej zámerne „zneviditeľňujú“ a popierajú. Môžeme si uviesť nejaké konkrétne prípady?
Možno sa ukazuje nárast počtu požiarov v posledných desaťročiach. A už sa ľuďom neukáže, že pred sto rokmi bola situácia rovnaká ak nie horšie. Tuomo Wallenius z University of Helsinki napríklad preukázal, že v 19. storočí lesné požiare v priemere ročne zasiahli 2 % lesov, zatiaľ čo dnes len 0,33 %. Alebo iný príklad. Ukazuje sa ľuďom otepľovanie v Českej republike v dvadsiatom storočí. Ale neukážu sa dáta z Klementina storočia devätnásteho – pretože to by ľudia videli, že sa teploty v 20. storočí len vracali tam, kde boli v čase Márie Terézie. Od 1890 do 2005 sa priemerná ročná teplota zvýšila približne o 1,7 stupňa Celzia. Ale o tú istú hodnotu – 1,5 stupňa Celzia, v rokoch 1790-1890 teplota klesla.
Tvrdíte, že otepľovanie, ktoré prebieha a je prirodzené, má svoje pozitíva. Aké? V čom?
Pozitíva má predovšetkým pre krajiny, ktoré boli príliš chladné. Oteplenie by otvorilo dopravné cesty za polárnym kruhom, umožnilo by tam ťažiť nerastné suroviny. Bolo by možné osídliť Sibír a pestovať tam obilie. Severské krajiny budú môcť pestovať víno ako v stredovekom optimu. Nakoniec do Anglicka sa po stovkách rokov vinohrady už vrátili. Oteplenie znamená zníženie úmrtnosti – v zime totiž zomiera viac ľudí ako v lete – väčšinou na srdcové ochorenia, ochorenia dýchacích ciest a pod. V zime neumrzne toľko zveri ani bezdomovcov. Miniete menej za kúrenie. Z hľadiska poľnohospodárstva je však dôležitejšie, že oteplenie znamená dlhšie vegetačné obdobie a vyššie úrody. Stromy lepšie rastú, majú širšie letokruhy. Krivka ceny potravín a reálnych miezd v Anglicku za posledných 1000 rokov kopíruje krivku teplôt – ako sa ochladzovalo, ceny išli hore a mzdy nadol (Allen a kol., Exploitations in Economic History, 2001). Predindustriálna éra pred vynálezom parného stroja nebol žiadny klimatický zlatý vek. Ochladenie prinieslo zhoršenie výživy obyvateľov, takže sa znížila aj priemerná výška európskeho obyvateľstva – pozri výskum R.H. Steckel.
Matka aktivistky Gréty Thunbergovej tvrdí, že jej dcéra je dokonca schopná fyzicky vidieť „zlé“ CO2, vychádzajúce z komínov…Čo si myslíte o takýchto vyjadreniach a prebiehajúcej démonizácii CO2? Podľa iných názorov je zase oxid uhličitý kľúčovou živinou pre životné prostredie a ekosystém Zeme, keďže väčšinu CO2 produkuje práve príroda. CO2 je „hnojivom“ rastlín a dokáže premeniť pusté púšte na lesy – každý, kto vraj útočí na CO2, v skutočnosti útočí na prírodu ako takú. Váš názor?
V ére dinosaurov tu boli stromy vysoké ako mrakodrapy. Vegetácia mohla byť takto masívna vďaka tomu, že hladiny CO2 boli asi 5 krát vyššie ako dnes (výskum R.A. BERNER). Naopak doby ľadovej spôsobili, vplyvom chladu, ukladanie CO2 do oceánov. V atmosfére nastal taký nedostatok uhlíka, že vegetácia trpela podvýživou, preto sa vyvinuli rastliny C4 – trávy, cukrová trstina, kukurica, ktoré sú na to odolnejšie. Ak dnes hovoríme o uhlíkovom znečistení, tak zajtra asi budeme aj vodu označovať za znečistenie prírody. Odkedy základný prvok života na tejto planéte je „znečistenie“?
Slovné spojenie „uhlíková stopa“ sa v dnešnej dobe stalo akousi mantrou – ľudia sa začínajú zaoberať tým, akú uhlíkovú stopu po sebe zanechávajú a mnohí začínajú robiť všetko pre to, aby ju znížili. Pre porovnanie si uveďme zopár dôležitých údajov: spaľovaním fosílnych palív vypustí ľudstvo do atmosféry cca 6 gigaton uhlíka ročne, prírodu však neprekoná – tá prostredníctvom prirodzených „prírodných emisií“ vypustí ročne do ovzdušia 200 – 300 gigaton uhlíka! Má tu vôbec zmysel hovoriť o nejakej uhlíkovej stope človeka, ktorá je neporovnateľná s uhlíkovou stopou prírody, napríklad oceánov (38 tisíc gigaton CO2)? Je namieste hovoriť o nejakej jednoznačnej ľudskej „vine“ za niečo, čo je z pohľadu planéty a jej hodnôt CO2 úplne zanedbateľné? Nie je práve pri čítaní týchto čísel oveľa zrejmejšie, že ide o politicky zneužitú tému?
Ako som povedal, v ére dinosaurov bolo v atmosfére uhlíka asi 5x viac ako dnes. Čiže my len do atmosféry späť vraciame to, čo v nej pôvodne bolo. Ak tento uhlík – dlho pochovaný bez úžitku v podzemí vo forme ropy a uhlia – vracia človek späť do obehu, tak to by nám planéta mala skôr poďakovať. Nebyť vracaní uhlíka do kolobehu, život na planéte by dávno vyhasol. Jedným z dôvodov, prečo sa život vyvinul práve na Zemi a nie napríklad na Marse je tektonická činnosť, ktorá toto zaisťuje. Predstava, že príroda sa nedokáže s týmto návratom na pôvodnú úroveň vyrovnať, ma prekvapuje. Vyrovnali by ste sa s tým, keby vám niekto ponúkol viac jedla? Rastlinstvo sa tým živí, tým uhlíkom. Málokto vie, že Svante Arrhenius, nazývaný otcom skleníkového efektu, otepľovanie vítal. (Svante Arrhenius je vzdialeným príbuzným Svante Thunberga, otca aktivistky GRETA Thunbergovej – pozn.) Dúfal, že spaľovaním uhlia oteplíme klímu a oddialime ďalšie Glacial. Tieto fakty ale nič neznamenajú vo svete, kde videohra – simulovaný počítačový model budúcnosti, má väčšiu váhu než namerané dáta z reálneho sveta. Sociológ Jean Baudrillard takýmto virálne sa šíriacim fikciám hovoril „simulakrov“. Napríklad paleontologička Susan Crockfordovú vyhodili z univerzity, pretože spochybňuje hrozivé predpovede o vymretí ľadových medveďov poukázaním na realitu, kde medveďov naopak pribúda. „Primárnym prístupom Crockfordovej a iných popieračských blogov je rámovať neistotu tým, že sa sústredíme na súčasnosť a že budeme spochybňovať presnosť predpovedí budúcnosti,“ sťažovali sa alarmisté (Harvey et al, Biosicence 2017).
Celé roky sme počúvali o termíne „globálne otepľovanie“, v poslednej dobe ho nahradil termín „klimatické zmeny“. Prečo? Je táto zmena „rétoriky“ podstatná a má niekde svoj skrytý dôvod?
Úplne najskôr sa hovorilo o hrozbe novej doby ľadovej. Hlavne v 70. rokoch po 30 rokoch dramatického ochladzovanie klímy. Kvôli tejto hrozbe ochladzovana vznikli prvé klimatologické ústavy – čo už dnes vie málokto. Potom sa začalo otepľovať a založil sa k tomu IPCC. V rokoch cca 1998-2016 sa otepľovanie na celú generáciu zastavilo a modely nevedeli vysvetliť prečo. Tie modely sú totiž nastavené tak, že sa venujú len CO2. Takže nevzali do úvahy existenciu oceánskych cyklov ako je AMO (Atlantic Multidecadal Oscillation) alebo PDO (Pacific decadal Oscillation). Teploty oceánov vždy 20-30 rokov stúpajú a potom 20-30 rokov klesajú, čo má vplyv na úlovky rýb – ako poukázala už FAO (Organizácia OSN pre výživu). Tento cyklus zodpovedá rovnakému kolísaniu polárnych žiari (pozri katalóg od autorov Křivský a Pejml). Takže príčina asi bude astronomická. Toto ale v IPCC nevedia alebo vedieť nechcú. Neoteplovánie ich zaskočilo. Možno pamätáte na ich zmätené mentálne kotrmelce, že mrazy sú dôsledok otepľovania. Vtedy sa otepľovanie premenovalo potichu na zmenu klímy, teda frekvencia užívania tých pojmov sa zmenila. Potom túto pauzu v otepľovania radšej vygumovali z historických dát. Vraj tá pauza – hoci o nej svojho času jasne hovorila aj IPCC – nikdy neexistovala. Nakoniec ale na sledovanie dlhodobých trendov úplne rezignovali. A dnešná rétorika je o tom, že každé nepríjemné počasie sa vyhlasuje za dôkaz „narastajúcej extremity počasia“. Vraj je to klimatický rozvrat, klimatická kríza. Treba pár rokov sucho a oni ukážu – hľa, klimatická kríza je vidieť voľným okom. To už s vedou nemá nič spoločné. Tieto javy existovali aj v treťohorách, kedy nebol ani priemysel ani človek.
Ako ukážkový príklad „donkichotského“ boja s klímou a emisiami a neefektívneho investovania do zelených technológií ste uviedli Nemecko, ktoré pod vplyvom zelených hnutí vyhlásilo vojnu jadrovej energii. Investovanie obrovských súm do obnoviteľných zdrojov energie podľa vás z pohľadu hodnôt CO2 nič nerieši a je splachovaním peňazí, ktoré by sa dali využiť efektívnejšie. Použili ste dokonca termín „ekonomická sabotáž“. Môžete svoj postoj vysvetliť detailnejšie?
Študenti štrajkujúci za klímu tvrdia, že politici nerobia pre klímu, čo treba. A oni ich k tomu vraj chcú dotlačiť. Rebélia proti vyhynutiu dokonca chce parlamentnú demokraciu zrušiť a nahradiť ich akýmisi pouličnými revolučnými výbory, asi ako boli soviety. Lenže politici konali dostatočne. Francúzsko v reakcii na ropný šok vybudovalo flotilu asi 60 jadrových elektrární, takže má 70% elektriny z jadra. Bez emisií CO2. Prečo to takto nemá celá Európa? Vinníkom sú ekologickí aktivisti typu Greenpeace, ktorí rozvoj jadrovej energetiky zablokovali. Keď budú klimatickí aktivisti zase hľadať, kto sabotuje znižovanie skleníkových plynov, nemusia nikam chodiť na demonštrácie. Môžu zostať doma a pozrieť sa do zrkadla. Nemci investovali do obnoviteľných zdrojov asi najviac na svete, ale pretože zatvárajú jadrovej elektrárne, tak ich emisie CO2 celkovo stúpli, namiesto aby klesli. Musia totiž stavať nové uhoľné elektrárne, aby vykryli výpadok jadra. U nás na tom tak zle nie sme, ale zase sme solárníkom natlačili do vreciek 1 bilión Kč (do roku 2030) a výsledok je, že máme mizerných 3% elektriny zo solárnym systémov. Do solárnych panelov bol nadšený už americký prezident Carter za ropného šoku v 70. rokoch ale aj dnes (údaje za rok 2015) solár a vietor dokopy vyrobí ani nie 1,5 % svetovej spotreby energie (TPES) – počítané vrátane dopravy. Zdrojom sú „Key World Energy Statistics“ (Medzinárodná agentúra pre energiu 2017). Je to asi tak absurdné ako, keď poslanci mesta Kocourkovo zabudli v novej radnici urobiť okná a rozhodli sa to vyriešiť tým, že tam budú denné svetlo nosiť v sudoch.
Klimatická panika nadobudla zaujímavé rozmery – v Nemecku sa chystá zdražovanie mäsa, konzumácia ktorého je vraj neekologická, začína sa hovoriť o tom, že ľudia by sa mali okrem mäsa vzdať i lietania a súkromného vlastníctva áut. V Británii sa objavujú úvahy, podľa ktorých by sa malo súkromné vlastníctvo áut rovno zakázať, inak Británia do roku 2050 uhlíkovo neutrálna nikdy nebude. Keď sa na tieto veci pozrieme vo svetle vyššie uvedených faktov, zdá sa, akoby sme boli svedkami plíživo nastupujúcej totality, ktorá jednoducho chce, aby „vinný ľud“ za každú cenu platil uhlíkové dane „superbohatým“. Slobodný človek je problém a totalita urobí všetko pre to, aby ho tejto slobody zbavila. Ako toto vnímate vy?
Rímsky klub v knihe „Medze rastu“ vyjadril obavu, že surovín nezadržateľne ubúda. Trebárs ropa vraj dôjde do roku 1992. Chceli to riešiť zavedením akéhosi svetového prídelového hospodárstva. Obdobne Rebélia proti vyhynutiu dnes volá po vyhlásení klimatickej núdze, teda výnimočného stavu. Ako za vojny. Spotreba surovín by sa mala radikálne obmedziť. K tomu smeruje aj každoročná „oslava“ dňa ekologického dlhu – od toho dňa do konca roka vraj svet spotrebováva viac zdrojov než koľko má. Chudobným krajinám vraj nesmie byť dovolené dosiahnuť západnú životnú úroveň, pretože to by nám na zdroje nestačilo ani päť planét. Toto uťahovanie opaskov sa ale pochopiteľne nedotkne mocných. Nedotkne sa elít, ktoré lietajú súkromnými tryskáčmi po svet a kážu nám o znižovaní uhlíkovej stopy. Bohatí si nemusia svoje emisie znižovať – môžu si kúpiť klimatické odpustky. Chudobní túto možnosť nedostanú. Tým bude zdražené mäso, zdražené pohonné hmoty, zdražené lietadlá, zdražené pivo. Z výnosov zdraženia sa budú financovať rôzne klimaticky uvedomelé biznis projekty. Uvedomme si, že celá táto ideológia neo-feudalizmu vychádza z brutálnych téz reverenda Thomasa Malthusa, ktorý v 18. storočí navrhoval chudobu hubiť, aby populácia nerástla rýchlejšie ako objem potravín. Prišiel napríklad s nápadom stavať chudobe baraky pri močiaroch, kde vyčíňa malária, a dúfať v návrat moru.
Podľa alarmistov nás čaká katastrofa a doslova posledných pár rokov života na Zemi, nakoľko nám „zhorí náš vlastný dom“. Ako osud ľudstva na planéte vidíte vy, skeptici? Čo sa podľa vás bude diať, v akom časovom horizonte? Na čo sa treba pripraviť?
V roku 2030 nenastane koniec sveta, ako prorokovala Sv. Gréta. Ťažko povedať, čo rozčarovaní veriaci urobia. Možno potom vydrancujú miestne veštiarne. Ľudstvo inak ale čaká celkom dobrá budúcnosť. Rast populácie sa už od 70. rokov spomaľuje (aj keď stále ešte rastie) a do roku 2100 sa zastaví asi na 10 miliardách ľudí (pozri správu OSN s názvom World Population Prospects 2019). Je to logický dôsledok „demografického prechodu“ – transformácia z modelu vysoká úmrtnosť / vysoká pôrodnosť k modelu nízka úmrtnosť / nízka pôrodnosť. Teraz je život bezpečnejší ako býval a nemusíte deti „zálohovať“, aby vám aspoň nejaké prežilo. Populácia rastie len v medziobdobí, než si to ľudia uvedomia. Aj keby klimatické zmeny mali také negatívne dopady, ako veria alarmisti, i tak bude ľudstvo o sto rokov minimálne 10x bohatšie. Globálne HDP totiž rastie dlhodobo tempom cca 3 % ročne, zatiaľ čo odhadované ekonomické klimatické škody nemajú byť horšie ako 1 % ročne (podľa alarmistov). Pekne to vysvetľuje Ed Dolan, ekonóm z Yale University na základe štúdie Marshalla Burkeho a kol. 2015. A vzhľadom na to, ako v posledných desaťročiach mizne chudoba, dá sa čakať, že o sto rokov bude podvýživa neznámy pojem. Jednej veci sa ale nikdy nezbavíme, vždycky občas príde búrka alebo suchá alebo povodne. Počasie je totiž nevyhnutné na každej planéte, ktorá má atmosféru. Na klimatických utečencov neverím – sucha či neúrody občas budú vždy, ale ak celkovo ekonomika bude rásť, ako sme si povedali, je nezmysel si ekonomických migrantov nejako spájať s klimatickými zmenami. Emigrácia z komunistického Československa mala napríklad celkom iné dôvody ako počasie.
Za rozhovor poďakovala Lucia Žatková
Článok vyšiel pôvodne na portáli Luciine dvere
