Najsvätejšia Trojica je tajomstvom Boha, aký je sám v sebe. Hoci ľudský rozum nedokáže toto tajomstvo plne obsiahnuť, Cirkev ho vyznáva na základe apoštolskej tradície a Svätého písma, kde je prítomné v Ježišových slovách: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ (Mt 28,19)

Náuka o Svätej Trojici sa formovala v prvých storočiach kresťanstva. Prvý ekumenický koncil v Nicei v roku 325 definoval, že Syn je „jednej podstaty s Otcom“, čo potvrdil a rozšíril Druhý ekumenický koncil v Carihrade v roku 381. Výsledkom je Nicejsko-carihradské vyznanie viery, ktoré je dodnes základom kresťanského vyznania.

Cesta k oficiálnemu zavedeniu sviatku v rámci celého cirkevného kalendára bola dlhá. V 12. storočí sa sviatok slávil v Anglicku ako osobitné privilégium a neskôr, po úsilí viacerých rehoľných rádov, pápež Ján XXII. v roku 1334 rozhodol, aby sa slávnosť Najsvätejšej Trojice slávila v celej Cirkvi v prvú nedeľu po Turícach.

Podstata viery podľa kresťanskej náuky nespočíva len v prijatí dogmy, ale predovšetkým v udržiavaní osobného vzťahu k trojosobnému Bohu. Ako uvádza svätý Augustín, snaha rozumovo pochopiť toto tajomstvo je nekonečnou úlohou, preto je dôležité prehĺbiť si vzťah k Bohu v Ježišovi Kristovi cez pôsobenie Ducha Svätého.

Zdroje: Katechizmus Katolíckej cirkvi, SSV, Trnava, 1998/Vnuk, František: Príručný slovník kresťanstva, Smaragd, Bratislava, 2003, Vrablec, J., V službe Slova – C, str. 234/Archív TK KBS, DD

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk