Kariet je v hre príliš veľa: tých päť- až sedempercentných strán a straničiek sa tam tlačí viac ako je únosné a hrozba, že sa niektoré z nich po voľbách nedostanú do parlamentu, je povážlivo vysoká. Ktorá dostane Čierneho Petra?

Režiséri sa zjavne rozhodli z hry vyhodiť obyčajného cirkusového dolníka z Trnavy, médiá aj lobisti na tom usilovne pracujú, poslanci OĽaNO sa rozliezajú. Lenže v demokratickej krajine s férovými voľbami by mali o zložení parlamentu rozhodovať voliči a z nich čoraz viac si uvedomuje, že Matovič, nech je aký chce, ale je predsa len autentickejší, než „dobrý anjel“ z Popradu.

A to aj napriek tomu, že médiá sa snažia Kiskov kult všemožne držať pri živote. Keď tento „otec národa“ dostal v prieskumoch iba 5,2 percenta, bolo to úplné fiasko, ktoré si masmédiá akosi nevšimli. Akoby vôbec nepočuli ten ohlušujúci rachot, s ktorým sa rozbila gloriola tohto „najdôveryhodnejšieho politika na Slovensku“…

Nehovoriac už o tom, že nejaký konšpiratívny neprajník by možno zapochyboval aj o tých biednych piatich percentách, ktoré prieskum Kiskovi prisúdil: mohol by tvrdiť, že to číslo vyzerá podozrivo, a že keby niekto, komu agentúra chce „kreatívne“ pomôcť, dostal reálne povedzme 3,8 alebo 4,3 percenta, vyzeralo by to práve takto. Našťastie, my vieme, že v našej demokratickej spoločnosti sa takéto veci nedejú.

Pravda je však taká, že Kiska reálne sklamal aj mnohých svojich fanúšikov, ktorí mu verili. Má to objektívne ťažké: tisíckrát nič umorí aj slona a hoci by jeho priaznivci aj neuverili všetkým tým obvineniam a pochybnostiam o Kiskovom čistom podnikaní, tieň podozrenia tu už je, čo sa iste tiež prejavilo na tom, že namiesto veľkolepých fanfár, ktoré mali sprevádzať príchod milovaného prezidenta do straníckej politiky, sa ozval len veľmi vlažný potlesk, akoby zo slušnosti.

Ono to je totiž tak: aký politik, taký voliči. Iluzionista Kiska oslovuje práve tú časť cukríkovo naivného voličstva, ktoré má tendenciu veriť v ilúziu láskavého, dobrotivého pána prezidenta. Lenže inak sa predáva ilúzia toho dobráckeho uja, keď stojíte na piedestáli v žiari reflektorov, a úplne inak, keď ste v zástupe tých, ktorí sa tvrdo rujú o korisť a pritom cvakajú ostrými zubiskami.

„Si taký dobrý, aký dobrý je tvoj posledný úspech,“ hovorí staré pravidlo personalistov. Platí však nielen na trhu práce, ale aj na trhu s politickými figúrkami.

Pán prezident už nie je pánom prezidentom, ale nikým iným, než len predsedom veľmi priemernej a nezáživnej strany, ktorá má podľa prieskumu preferencie na hrane zvoliteľnosti do parlamentu a keď sa navyše ešte predpokladá vznik ďalších strán (Harabin, Drucker?), bude mať problém sa doňho vôbec dostať.

Pravda, tento záľudný kazateľ sa naďalej tvári ako veľký boss bloku opozičných strán, ktorý ich bude spájať a so zhovievavým žoviálnym úsmevom otcovsky usmerňovať, čo pri detinsky pôsobiacich lídroch ostatných progresívne-proamerických strán nie je až také ťažké. Jeho charizma podomového predavača vysávačov na túto úlohu stačí, keďže tí ostatní nemajú ani takú. Bude to však stačiť aj na voliča?

Ivan Lehotský