Kardinál Fernández: Všetky náboženstvá sa zasadzujú za mier

V nasledujúcom rozhovore pre Vatican News kardinál Victor Fernández, prefekt Dikastéria pre náuku viery, hovorí o túžbe Cirkvi po dialógu s ľuďmi iných vierovyznaní.

Vo svete rozdelenia, vojen a násilia, kde sa náboženský rozmer často uvádza medzi príčinami konfliktov, akú hodnotu a súčasný význam má koncilová deklarácia Nostra aetate?

Časť 9 tejto Nóty pripomína kľúčovú pasáž z odseku 5 deklarácie Nostra aetate, v ktorej sa uvádza: „Nemôžeme skutočne vzývať Boha, Otca všetkých, ak odmietame bratsky zaobchádzať s akýmkoľvek človekom, ktorý je stvorený na Boží obraz. […] Cirkev odsudzuje ako cudzie Kristovmu duchu akúkoľvek diskrimináciu ľudí alebo ich prenasledovanie na základe rasy, farby pleti, životných pomerov alebo náboženstva.“

Toto je usmernenie mimoriadneho významu aj pre našu súčasnú situáciu. Každé náboženstvo – a všetky náboženstvá – sa zasadzujú za mier. Nikdy za vojnu. Naozaj nie je náhodou, že samotný pápež Lev XIV. dôrazne potvrdil tento istý princíp vo svojej encyklike Magnifica humanitas, v odseku 223: „Tí, ktorí používajú Božie meno na legitimizáciu terorizmu, násilia alebo vojny, zrádzajú jeho skutočnú podstatu, lebo bojovať v mene náboženstva znamená útočiť na samotné náboženstvo.“

Čo konkrétne znamená dnes „vstupovať do dialógu“? Ako sa dá na jednej strane vyhnúť riziku uzavretia sa do izolovanej identity a na druhej strane riziku synkretizmu?

Rád by som tu pripomenul, čo o dialógu zvykol hovoriť svätý Ján Pavol II. Hovorí sa, že v rôznych súkromných rozhovoroch zdôrazňoval naliehavosť spojenia najsilnejšieho pocitu identity s najväčšou otvorenosťou k dialógu.
Skutočne, autentický dialóg je zároveň formou „hlásania“, keďže práve v rámci dialógu musí každý človek jasne ukázať druhému svoju vlastnú identitu a usilovať sa ju odhaliť vo všetkej jej kráse a harmónii.

Všetko toto súvisí s tým, čo je výstižne vyjadrené v dokumente Dilexit nos, v bodoch 209 a 210, kde (pápež František) pripomína, že poslanie hlásania evanjelia „vyžaduje misionárov, ktorí sú sami v láske a ktorí, uchvátení Kristom, cítia povinnosť deliť sa o túto lásku, ktorá zmenila ich životy.

Sú netrpezliví, keď sa stráca čas diskusiami o vedľajších otázkach alebo sústredením sa na pravdy a pravidlá, lebo ich najväčšou starosťou je zdieľať to, čo sami zažili. Chcú, aby ostatní prostredníctvom ich úsilia vnímali dobrotu a krásu Milovaného, nech je už akokoľvek nedostatočné.“

A v tom všetkom nie je žiadny akt prozelytizmu, lebo „slová milujúceho nikoho nerušia, nekladú požiadavky ani nezaväzujú, iba vedú druhých k tomu, aby sa žasli nad takouto láskou. S nesmiernou úctou k ich slobode a dôstojnosti milujúci jednoducho čaká, kým sa opýtajú na lásku, ktorá naplnila jeho alebo jej život takou veľkou radosťou.“

V dokumente Redemptoris missio pápež Ján Pavol II. potvrdzuje, že dialóg s inými náboženskými tradíciami „je súčasťou evanjelizačného poslania Cirkvi“. Čo to znamená?

Cirkev je vo všetkých dobách sviatosťou nesmiernej lásky, ktorú Boh chová ku všetkým mužom a ženám na zemi; z tohto dôvodu sa aktívne angažuje v hlásaní viery vo vzkrieseného Krista a v jeho evanjelium, aby čo najskôr nastala budúcnosť plná pokoja, bratstva, spravodlivosti, úcty a lásky.

V skutočnosti však existuje mnoho prekážok pre tento „projekt civilizácie lásky“ – ak použijeme slová svätého Pavla VI., ktoré nedávno prevzal pápež Lev XIV. Naozaj sa rozšíril – a naďalej sa šíri – strašný individualizmus a rovnako škodlivá forma sebakultu, čo vedie každého, vo väčšej či menšej miere, k uzavretiu sa do seba a k presvedčeniu, že ostatní jednoducho neexistujú.

V boji proti tomuto javu sa Cirkev na jednej strane snaží ponúkať svedectvo bratskej lásky pri stretnutiach s veriacimi iných náboženských tradícií; na druhej strane pociťuje prirodzenú túžbu zapájať sa do dialógu a spolupráce s týmito tradíciami, čím umožňuje každému človeku pochopiť pravdu, že len tí, ktorí milujú svojho blížneho, sú skutočne schopní šťastia.

Zdroj: VaticanNews, anglická redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk