Odpovedal tiež na otázky, aký je jeho postoj k osvojeniu si dieťaťa homosexuálnym párom, ale aj to, aké to bolo vyrastať s otcom politikom Jozefom Mikloškom st. (KDH), ktorý bol podpredsedom vlády ČSFR, poslancom a veľvyslancom v Taliansku.

Čo vás priviedlo k práci pre organizáciu Úsmev ako dar?

Celý môj život je spojený s deťmi. Zažil som pekné detstvo v rodine s výborným otcom a mamou. Som lekár pediater a mám štyri deti. Za totality počas štúdia na vysokej škole sme, ako skupina dobrovoľníkov, každý týždeň navštevovali deti v detskom domove. Viem, čo pre náš život  znamená spokojné detstvo, viem, čo prežívajú deti, ktoré nemali to šťastie a nemohli vyrastať spoločne so svojimi rodičmi v láskyplnom prostredí. Preto vidím obrovský zmysel pomoci deťom, ktoré zatiaľ  nedostali, čo potrebujú.

Profesionálne sa na Vysokej škole sv. Alžbety zaoberám vplyvom ranného detstva na náš ďalší život. Moja 30 ročná prax potvrdzuje skúsenosť predošlých i súčasných výskumov, ktoré našu spoločnosť neúnavne upozorňujú na dôležitú skutočnosť: ak dieťa prežije plnohodnotné detstvo, ak sa mu v rannom detstve dostáva, to, čo sa mu má dostať, tak má s najväčšou pravdepodobnosťou zdravo naštartovaný plnohodnotný budúci život. Ak dieťa prežije komplikované ranné detstvo, tak stojí na veľkej križovatke. Keď niekto dieťaťu v detstve pomôže naplniť svoje vzťahové potreby, aj keď to bude v náhradnom prostredí, tak v budúcnosti môže spokojne fungovať. Ale ak mu nikto jeho rany nepomôže uzdraviť a zostane so svojou neuzdravenou rannou skúsenosťou a bolesťou sám, je pravdepodobné, že jeho život bude sprevádzaný ťažkosťami, pokračovaním tejto bolesti.

Aký je dnešný stav slovenských rodín? Stúpa počet ohrozených rodín, ktorým hrozí vyňatie dieťaťa z jeho prirodzeného prostredia a následné umiestnenie v detskom domove?

Bohužiaľ, musíme konštatovať, že počet ohrozených rodín stúpa. Platí, že sú rodičia, ktorí sa buď nemôžu,  nevedia, alebo nechcú o svoje deti postarať. Najväčšie je zastúpenie rodičov, ktorí sa o svoje deti postarať chcú, ale nevedia.  Aj toto súvisí s nenaplnenými potrebami a nedobrým detstvom ich samých – dnes rodičov, ktorí sú neschopní byť rodičmi. Počet rodičov, ktorí sa o deti nemôžu postarať, nestúpa. Ich deti sú v detských domovoch, sú to buď úplné siroty, rodičia majú vážne postihnutie, alebo sú vo výkone trestu. Stúpa však počet rodín, ktoré sa o deti postarať nechcú. Približne 10 % zo všetkých rodičov je tých, ktorí ubližujú svojim deťom. Medzi nimi, bohužiaľ, stúpa počet rodičov, ktorí pijú. Je smutné, že na Slovensku stúpa alkoholizmus žien.

Z vašich slov teda vyplýva, že najväčší počet rodín tvoria tie, v ktorých sa rodičia nevedia o svoje deti postarať…

To nás trápi najviac. Najviac stúpa počet rodičov, ktorí majú k svojim deťom emočné puto, ale sa nevedia o dieťa dostatočne postarať  z rozličných dôvodov: ich ranné detstvo bolo komplikované, alebo sa v ich živote udialo niečo, čo nedokázali zvládnuť. Najčastejšie je to strata bývania. Často im však v starostlivosti o deti bránia nie príliš zložité okolnosti. Pri dobre nastavenom a dostupnom systéme podpory rodinám, pri sprevádzaní schopnými sociálnymi pracovníkmi by sa v týchto rodičovských zručnostiach dokázali mnohému naučiť.

Z našich dlhodobých výskumov ohrozených rodín na Slovensku (2006 – 2016) vychádza, že až polovica rodičov, ktoré majú deti v detských domovoch sa o nich nevedelo postarať. Nedokázali riešiť bežné rodinné a výchovné problémy, zvládať ekonomické zabezpečenie svojich rodín. Novým fenoménom je bezdomovectvo celých rodín. Nie je to ojedinelé, že nám na dvere kancelárie zaklope rodina s viacerými deťmi s tým, že nevedia, kde budú nocovať. Napriek tomu, že zákon nedovoľuje deti vyberať z rodiny kvôli ekonomickým problémom rodiny, v realite je za množstvom vyňatí práve neschopnosť rodičov ekonomicky zabezpečiť svoje deti. Výskumy dlhodobo ukazujú, že viac ako polovica detí by v domovoch vôbec nemusela byť, ak by s ich rodinami niekto systematicky pracoval a v ich náročných životných situáciách by ich sprevádzal. K tomu je nutná aj nová bytová politika štátu a angažovanosť samospráv a štátu pri riešení bytovej otázky rodín.  V tomto duchu ma trápi, že na Slovensku chýba dostatočný systém podpory a cielenej pomoci rodinám, aby sa o svoje deti mohli a vedeli postarať. Lebo od nevedieť k vedieť, nemusí byť dlhá cestá.

Aký spôsob riešenia navrhujte vy, aby sa rodičia dokázali o svoje deti postarať?

Na Slovensku vidím problém v dvoch rovinách. Prvá je zobudenie toho tradičného, čo predtým fungovalo, druhá spočíva v snahe čo najviac zmobilizovať široké rodiny. V minulosti, keď vznikol v rodine problém, neriešila to hneď sociálka, ani štát. Riešila to široká rodina – dedko, babka, strýko, komunita.

Aké skúsenosti s mobilizáciou širokej rodiny má zahraničie?

Mobilizovať široké rodiny je celosvetový trend. Zažil som situáciu, keď slovenský detský domov navštívil politik z ázijského štátu. Opýtali sme sa ho, ako v ich krajine fungujú detské domovy. Odpoveď bola inšpiratívna: „Aké detské domovy? U nás sa o deti vždy postará široká rodina.“

Toto rozvíjame mobilizáciou širokej rodiny v rámci programu „Stretnutia rodinného kruhu“. Keď má „malá“ rodina problém, mobilizuje sa odborná pomoc profesionálov, ale najmä sa mobilizuje široká rodina – starí rodičia, krstní rodičia, bratranci, susedia, kamaráti, rodiny spolužiakov, samospráva, farníci. Teda všetci tí, ktorým na dieťati záleží, ktorí s ním majú spoločnú históriu. Po uskutočnení Stretnutí rodinného kruhu pre vyše 150 ohrozených rodín nám vychádza, že až 95% rodín  je schopných sa zmobilizovať a vyriešiť svoj problém s pomocou svojej prirodzenej podpornej siete.

Akú úlohu v tomto procese zohráva štát?

Mám pocit, že pomáha príliš neskoro. Neexistuje systém prevencie, včasnej intervencie, podpory a cielenej pomoci rodinám. Musím konštatovať, že sa málo podporujú aj „zdravé“ rodiny. Niektoré formy pomoci sú dobré, ale chýbajú najmä služby rodinám, ktoré sú zo začiatku v „zdravej“ situácii, ale potom sa dostávajú do problémov, s ktorými si nevedia rady.

Veľa sa stretávame aj so sudcami, zameranými na rodinnú a rozvodovú problematiku. U nás existuje iba málo služieb, ktorými by sa im mohlo pomôcť. Potom sa už iba hasí situácia, je to však obyčajne  neskoro, a teda príliš ťažko.

Potom už dochádza k odoberaniu detí?

Odoberanie detí na Slovensku je jav, ktorý bohužiaľ funguje. Niekedy nutne, niekedy by sa možno ešte dalo počkať, ale predovšetkým  by sa s rodinou ešte malo popracovať. Z dlhodobých výskumov ohrozených rodín vyplýva fakt, že ak by sa s rodinami v teréne pracovalo, až polovica detí by do detských domovoch nemusela ísť. Najdôležitejšie je, aby sa rodinám pomohlo včas, mobilizáciou dostupných podporných služieb rodinám, aj mobilizáciou širokej rodiny a komunity ohrozenej rodiny.

Kto rozhoduje o vyňatí dieťaťa z rodiny?

O vyňatí vždy rozhoduje súd. Deti môžu byť na podnet pracovníka sociálnoprávnej ochrany vyňaté z rodiny buď riadnym rozsudkom po prešetrení všetkých okolností, alebo v prípade akútneho ohrozenia dieťaťa, jeho zdravia a života, môže sudca vyňať dieťa z rodiny do 24 hodín. Na Slovensku takmer 75% detí, je z rodiny vynímaných týmto neodkladným opatrením. Znamená to teda, že v troch štvrtinách prípadov náhle vznikol v rodine stav vážneho ohrozenia dieťaťa. Úprimne musím povedať, že pri hlbšom poznaní situácie nie som celkom presvedčený, že v takýchto prípadoch ide vždy o tak vážne, či tak náhle ohrozenie dieťaťa, ktorá by vyžadovalo náhle traumatizujúce odlúčenie od rodiny. Je otázkou, či by sa niekedy zbytočnej panike a vyňatiu dieťaťa „pre istotu“ nedalo vyhnúť  systematickou prácou  sociálnych pracovníkov v teréne.

Ako sa dá zabrániť, aby nedochádzalo k odoberaniu detí?

Teší ma a oceňujem, že v tejto veci sme viacerí spojili sily. Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR pripravuje projekt centier pre podporu rodiny dostupný pre rodiny v ohrození. Je zásadným krokom mať k dispozícii centrá, kde sa systematicky pomáha celej rodine. Modelové centrá na obnovu rodiny, ktoré v sebe spájajú terénnu, ambulantnú i pobytovú službu rodinám v náročných životných situáciách prevádzkujeme od roku 2007 pod názvom DORKA, sú to centrá, kde môže byť prijatá a sprevádzaná celá rodina. Potvrdzuje sa efektivita intenzívnej a cielenej práce s rodinou v ohrození vtedy, ak sa poskytne rodine pomoc včas. Až 80% rodín sa po určitom čase sprevádzania opäť postaví na vlastné nohy. Tým predídeme vyňatiu detí z rodiny, ich traumatizácii, narušeniu zdravého vývinu a znevýhodnenému štartu do života, nehovoriac o vysokých finančných nákladoch, ktoré si ústavná starostlivosť od štátu vyžaduje. Projekt realizujeme v spolupráci s nadáciou DeDo v Košiciach, ktorej predsedom je Jozef Ondáš.

V súčasnosti sa pripravuje návrh, aby v budúcnosti mal každý okres centrum pomoci rodinám. To by umožnilo včasnú intervenciu a stabilizáciu ohrozenej rodiny, čím by sa znížil počet detí v detských domovoch.

Čo hovoria aktuálne čísla – majú páry a jednotlivci záujem o pestúnsku starostlivosť a osvojenie?

Pre dieťa, ktoré nemôže vyrastať vo vlastnej rodine, je ideálne riešenie náhradné rodičovstvo. Je to  pre dieťa veľký dar, klobúk dole pred všetkými náhradnými rodičmi. Treba však otvorene povedať, že je to nesmierne zložitá vec. Náhradné rodičovstvo nie je to isté, čo biologické rodičovstvo a jeho úspešné zvládnutie – na prospech dieťaťa i samotných náhradných rodičov  – kladie vysoké nároky.  Na Slovensku je zvláštna situácia,  jediná forma náhradného rodičovstva, ktorej počet stúpa, je náhradná starostlivosť  príbuznými dieťaťa, dnes ich je už temer 70%. Náhradní rodičia sú babky, dedkovia, strýkovia, krstní rodičia, rodinní priatelia, bratranci a niekedy aj súrodenci, alebo iné blízke osoby dieťaťa – je to forma tzv. náhradnej osobnej starostlivosti (NOS).

Smutný je fakt, že nám klesá záujem o pestúnstvo aj osvojenie. Ak to poviem číselne, tak na Slovensku za 15 rokov klesol počet detí v pestúnskej starostlivosti o 55% a počet detí v osvojení o 35%. Hoci je u nás mnoho rodín, ktoré by chceli mať dieťa a zobrať si ho do osvojenia, nestretá sa, obrazne povedané, ponuka s  dopytom. V detských domovoch sú väčšinou staršie deti, veľké súrodenecké skupiny, Rómovia, deti so špecifickými potrebami,  žiadané sú však spravidla maličké, a na rovinu povedané – nie rómske deti. Situácia je potom paradoxná,  mnoho žiadateľov o osvojenie (výnimočne o pestúnsku starostlivosť) čaká na dieťa, ale iba málo detí do týchto rodín reálne ide. Teraz sa buduje systém podporných služieb pre náhradné rodiny, verím, že by sa  to mohlo lepšie rozbehnúť. Jediné reálne riešenie pre mnohé detí je dnes pomoc ich širokej  rodine, aby sa mohla o dieťa postarať. Tak bude možné v budúcnosti znížiť počet detí v detských domovoch.

Ako nazeráte na predreferendové vyjadrenia, že deťom by bolo lepšie pri homosexuálnom páre ako v detskom domove?

Proti homosexuálom ako osobám s inou sexuálnou orientáciou nemám  nič. Mám v ich radoch priateľov, aj viacerí chlapci alebo dievčatá, ktorí odišli z detských domovov medzi nich patria, s mnohými spolupracujeme v ich ťažkostiach. Zásadný som však vo vyjadrení, že homosexuálny pár ani pri najlepšej vôli nevie dať dieťaťu to, čo dieťa pre zdravý vývin potrebuje.

Má rovnaký postoj aj organizácia Úsmev ako dar ako celok?

Úsmev ako dar, tak ako aj mnohí odborníci, vydal dôležité vyjadrenie, že je zásadne proti tomu, aby deti išli do adopcie a výchovy homosexuálnym párom. Je to z viacerých dôvodov, nie je tu priestor podrobne to rozvádzať. Vychádzame z viacerých vedeckých štúdii, z praktických skúseností a hlavne zo zdravého rozumu. Tvrdenie, že deťom je lepšie s homosexuálnym párom, ako v detskom domove, je zavadzajúce, pretože reálne deti v detských domovoch sú iné, o aké majú dané páry záujem. Zahraničné skúsenosti (napr. britské) ukazujú, že aj homosexuáli majú záujem predovšetkým o malé deti, ktoré sú rovnako žiadané aj heterosexuálnymi pármi.  Možnosť osvojenia dieťaťa homosexuálmi by počet a situáciu našich ohrozených detí v detských domovoch nezmenil.

Život prináša rôzne situácie. Môže sa stať, že aj homosexuálny pár pomôže konkrétnemu dieťaťu, ale to neznamená, že kvôli ojedinelým výnimkám treba meniť pravidlá a kľúčové zásady zákona.

Spomenuli ste už projekt DORKA či Stretnutia rodinného kruhu. Aké aktuálne projekty pomoci deťom má organizácia Úsmev ako dar rozbehnuté?

Úsmev ako dar oslávil minulý rok 25 rokov činnosti, ktorú vykonáva v prospech ohrozených detí a ich rodín. Máme mnoho rokov osvedčené programy pre deti, ktoré žijú  v detských domovoch, programy prípravy a podpory pre náhradné rodiny a záujemcov o náhradné rodičovstvo (program PRIDE), programy podpory pre rodiny v krízových životných situáciách pri predchádzaní vyňatia detí z rodiny, program rozvoja osobnosti znevýhodnených detí,  programy pre mladých, ktorí svoj samostatný život štartujú po ukončení starostlivosti v detských domov, komplexné podporné programy na  pomoc ich rodinám. Svoje miesto má sieťovanie ľudí, ktorí môžu situáciu ohrozených detí a rodín zmeniť, koncepčná práca, osveta, konzultačná, vzdelávacia a poradenská činnosť. Viaceré aktivity sú zamerané na prevenciu, včasnú intervenciu, ale i terapiu a dlhodobú podporu rozvoja osobnosti, i napr. umeleckých a športových schopností, venujeme sa i podpore štúdia mladých zo znevýhodneného prostredia.

Do činnosti našich programov a projektov je zapojených mnoho skúsených odborníkov a asi 300 dobrovoľníkov, ktorí  po Slovensku vytvárajú sieť „Anjelov detí“  prostredníctvom „Anjelského programu“. Sem patrí aj permanentné vzdelávanie našich spolupracovníkov, celoročne organizujeme veľa projektov pre konkrétne cieľové skupiny detí. Prostredníctvom vzdelávacích projektov vzdelávame nielen tých, ktorí sa chcú stať dobrovoľníkmi v službe ohrozeným deťom a ich rodinám, ale naši skúsení odborníci vzdelávajú aj profesionálov, ktorí sú zapojení do sociálnoprávnej ochrany detí.  Iba minulý rok prešlo našimi vzdelávacími aktivitami  okolo 3000 účastníkov.

Tretiu oblasť našej práce tvorí systémová pomoc. To, čo vyskúšame a sa osvedčí, sa snažíme dostať do zákonov. Teším sa spolupráce so štátom, s MPSVaR SR a s Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny, vítam, že sa nám darí vytvárať mnohé systémové zmeny. Najdôležitejšou bola transformácia detských domovov a dnes postupne vytváranie centier pre obnovu rodiny po celom Slovensku. Vysoko si ceníme spoluprácu s nadáciou DeDo. Vytvárame nielen ambulantné, ale aj pobytové centrá, máme štyri – v Košiciach, Prešove, Dunajskej Lužnej a vo Zvolene. Tento rok chceme otvoriť aj centrum v Bratislave a v Ružomberku, kde budú môcť dostať komplexnú podporu rodiny v kríze, ale aj mladí, ktorí odchádzajú z detského domova.

Poďme troška k vášmu súkromiu. Aké to bolo vyrastať s otcom politikom?

Otca si vážim. Je to dobrý a čestný človek, plný energie a výdrže. Nikdy nebol iba politik, matematik, vedec, pedagóg, diplomat, či spisovateľ. V prvom rade bol vždy otcom a čokoľvek robil, zdieľal to s nami.  Vždy mal pozitívny vzťah k životu, bol veselý a optimistický. Všetko robil a robí naplno, má rád ľudí, najmä deti a mládež. V rôznych zodpovedných funkciách to nemal ľahké, ale vždy zostal otcom, ochotným pomáhať ľuďom v núdzi. To sa snažím od neho naučiť aj ja.

Nosil si váš otec politiku aj domov, že diskutoval s vami o niektorých politických udalostiach?

Často sme debatovali a debatujeme. Skôr však sme sa my, deti, zaujímali o to, čo robí a ako sa mu darí. Vždy to bola vzájomná, nie jednosmerná komunikácia. Témou bývala a býva nielen politika, aj otázky rodiny, sociálnych vecí, kultúry, vzdelávania, športu a cirkvi.

Aj ja chápem politiku ako starostlivosť o veci verejné, nie iba o úzko stranícke záujmy. Ide o riešenie problémov, ktoré sa dotýkajú všetkých. V tomto smere bude naša rodina s politikou vždy spojená.

Ako sa na skutočnosť, že je váš otec politik, pozerali vaši priatelia?

Na Slovensku každý každého pozná. Je to preto niekedy milé, ale aj komplikované. Politika polarizuje spoločnosť, inštitúcie, aj rodiny. Sú ľudia, ktorí chápu, že politikou sa dá presadiť veľa dobrého a nemusí si človek pri tom zašpiniť ruky. Vždy sa nájdu i takí, ktorí podľahnú propagande, a stanú sa súčasťou výmyslov, ohovárania, či šírenia klamstiev. Tých je však podstatne menej.

Neuvažovali ste niekedy, že pôjdete v otcových šľapajách?

Naša organizácia Úsmev ako dar svojou činnosťou participuje na politike. Pri realizácii systémových zmien v náhradnej starostlivosti sme spolupracovali už s ôsmimi vládami, aktívne sme sa zúčastňovali na tvorbe a novelizácii viacerých zákonov, sme v poradných orgánoch štátnych inštitúcii. Ako som už spomínal, pilotne overujeme mnohé nové systémové projekty pomoci rodinám, a keď sa osvedčia, snažíme sa o ich plošné zavedenie.

Priamo do politiky zatiaľ neuvažujem ísť. Určite je dôležité mať moc meniť veci okolo seba k lepšiemu. Vnímam to najmä z pohľadu rodinnej politiky a pomoci ohrozeným deťom. Priestor k tomu mám nateraz aj v Spoločnosti priateľov detí z detských domovov – Úsmev ako dar.

Prof. MUDr. Jozef Mikloško, PhD., je 20 rokov ženatý, má štyri deti. Od roku 1992 je predsedom Spoločnosti priateľov detí z detských domov Úsmev ako dar. Od roku 1998 je členom správnej rady nadácie DeDo – solidarity s deťmi v detských domovoch. Od roku 2012 je vedúcim katedry Prenatálnej a perinatálnej medicíny, psychológie a sociálnych vied pri Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. V minulosti tiež pôsobil na viacerých postoch ako člen správnej rady, poradných výborov, aj na viacerých pozíciách v štátnych orgánoch. Bol napr. externým poradcom predsedu NR SR pre oblasť detských práv (2003 – 2006) a členom pracovnej skupiny ministra práce, sociálnych vecí a rodiny pre reformu v oblasti náhradnej starostlivosti (2003 – 2004). Od roku 2014 je členom Výboru expertov pre deinštitucionalizáciu. Za svoju činnosť získal viaceré ocenenia. V roku 2011 sa stal nositeľom Európskej sociálnej ceny. Európsky parlament mu v roku 2006 udelil ocenenie za prínos v sociálnej oblasti.