Sú to nádejní, ale aj beznádejní adepti na poslancov, alebo neochvejní voliči?

Keďže sa už všetci chystáme na vyvrcholenie predvolebného zápasu, dovoľujem si so všetkou vážnosťou apelovať na občanov voličov aj občanov kandidátov, aby zachovali pokoj.

Ako ostať pokojným aj v situácii, keď vaša obľúbená strana nevyhrá, alebo keď sa ukáže, že váš favorit nie je až taký „lumen“ ako z neho urobili reklamné agentúry a jeho poradcovia, to sa dočítate práve v tejto knihe. Pripomínam v nej politikom aj voličom, aby pamätali, že politika je príliš vážna vec na to, aby sme ju brali smrteľne vážne.

Osud politikov mi symbolizuje pripojená fotografia. Spomínate si ešte na mená aktérov na nej zobrazených? Béla sa zubami nechtami drží, ale zdá sa, že sa pripojí k ostatným a skončí ako oni – na ceste z cirkusu do second handu.  Nepopieram, že som takto skončil aj ja, ale mám aspoň dobrý pocit, že môj štvorročný študijný pobyt v politike som zužitkoval na napísanie dnes už zľudovených „Idiotov“. Trochu som si v knihe listoval a našiel som tam zaujímavé rady, o ktoré by som sa s voličmi, ale najmä s nádejnými adeptkami a adeptami krátko podelil.

Idú voľby…

a my sa zúfalo snažíme nájsť dajaký dôvod prečo by sme mali voliť tú či onú stranu. Keďže sa zdá, že zatiaľ ho mnohí z nás nenachádzajú, chcem váhavcom voličom aj adeptom na politikov poradiť, ako na to. Osobne budem voliť toho, kto najmenej sľubuje. Mám istotu, že budem najmenej sklamaný. To je moja zásadná rada voličom.

Adeptom by som chcel zasa pripomenúť, aby pamätali, že veľkosť politika sa nemeria podľa toho, ako svoju kariéru začne, ale ako ju skončí. Vždy zvýšim opatrnosť, keď narazím na politika, ktorý nám chce pomôcť natoľko obetavo, že do toho vrazí aj vlastné peniaze, svoju česť aj svoje renomé. Je ozaj povznášajúci pocit, že sa nájdu ľudia, ktorí sú ochotní pre šťastie svojich spoluobčanov znášať urážky od politických protivníkov a v záujme občanov ich urážať rovnakou mierou.

Žiaľ, sú aj slabší jednotlivci, ktorí sú ochotní sa v záujme občana „zhoväďovať“ len po hranice svojich možností, na rozdiel od tých, ktorí tieto hranice odhodlane prekračujú. Niektorým z nich by som poradil, aby počas televíznych debát ústa priveľmi neotvárali, aby sme im mohli vidieť aj tváre.

Pamätáme sa, keď sa Američania svojho času báli každého okamihu kedy Bill Clinton otvorí rázporok, ale ešte viac sa báli chvíľ kedy George Bush Junior otvorí ústa. Slová, ktoré povedal študentom univerzity v Yale pri preberaní čestného doktorátu, vošli do histórie:

„Tým najlepším chcem zablahoželať a tým najslabším odkazujem – každý z vás raz môže byť prezidentom“.

Možno i na základe skúsenosti menovaného by mali viacerí adepti pamätať na to, že je lepšie držať ústa zatvorené a nechať voličov v domnienke, že ste hlupák, ako ich otvoriť a dať im za pravdu.

Takže moja rada znie – ak si chcete počas predvolebných televíznych debát zachovať tvár, majte radšej jej spodnú polovicu zatvorenú. Hoci pokiaľ ide o politikov amerických, kvôli svojmu intelektu sa zasa nemusia až príliš umárať, veď ako povedal ich veľký krajan Mark Twain: „Právo na hlúposť garantuje ústava.“ (nevyjadril sa však, či tým myslel len americkú)

Odtiaľ-potiaľ

Priznám sa, že pri počúvaní niektorých adeptov sa bojím, aby mi srdce nepuklo od smiechu. V takýchto chvíľach si vždy napokon poviem – a prečo sa nezasmiať, veď už sme dávno pochopili, že hlavnou úlohou politikov nie je riešiť problémy občanov, ale zabávať ich. Chcem vám však, milé adeptky a adepti poradiť, že to zasa s tou zábavou preháňať nemusíte,  byť vtipnejší ako tí v Hornej dolnej, alebo v Kredenci, je sakramentsky náročné…

Uvedomte si, že je prakticky nemožné prekonať politickú skúsenosť známeho ugandského politika a humoristu – „Jeho veličenstvo doživotného prezidenta, poľného maršala Al Hadži doktora Idi Amina pána všetkého tvorstva na súši i na vode, premožiteľa Britského impéria v celej Afrike a predovšetkým v Ugande“ (týmto siahodlhým titulom sa nechal oslovovať ) formulovanú vo vete: „Nech ste akokoľvek rýchli, rýchlejšie ako guľka nepobežíte“. Iný nemenej slávny verejný činiteľ Al Capone svojho afrického kolegu podporil: „Zákon je dobrá, vec, ale pištoľ ešte lepšia.“ Keď sme už pri zákonoch, chcem vás, priatelia politici upokojiť aby ste si z nich ťažkú hlavu nerobili, vašou úlohou je ich schvaľovať, kým ich dodržiavanie je povinnosť vašich voličov.

Hlavný je žalúdok

Z mojej osobnej skúsenosti vám tiež radím – šancu na úspech v politike máte vtedy, ak nemáte svoj názor, stačí vám žalúdok. Pochopil som to vtedy, keď to istý predseda povedal radovému poslancovi jasne: „Ak budem chcieť vedieť tvoj názor, tak ti ho poviem!“

Keď už sme pri tých predsedoch tak moja skúsenosť je: Ak sa predseda zaujíma o váš názor tak z jediného dôvodu – očakáva, že s ním budete súhlasiť. S volebnými programami sa tiež príliš netrápte, ľudia zistia, že ste dajaký mali až vo chvíli, keď začnete vysvetľovať prečo ste ho nesplnili. Takže je lepšie ak žiadny nemáte, nehrozí, že budete musieť niečo vysvetľovať. Nuž a to najdôležitejšie: Pokiaľ vo voľbách nezvíťazíte, nesmúťte a riaďte sa „olympijským“: „Nie je dôležité zvíťaziť, ale dostať sa do vládnej koalície.“

Keďže je na Slovensku ešte zopár nezodpovedných jednotlivcov, ktorí nečítali moju knihu, budeme z nej postupne až do konania volieb uverejňovať niektoré poučné kapitoly. A keďže volič je nepoučiteľný, možno aj po nich. Končím tento príhovor myšlienkou niekdajšieho amerického prezidenta Ronalda Reagana, ktorá je mottom knihy „Idioti v politike“: „Politika je druhé najstaršie remeslo na svete ako veľmi sa na to prvé podobá.“ Želám vám  veselé čítanie.

Jozef Banáš