Slovensko 30. januára 2016 (HSP/Foto: TASR-Milan Kapusta)

Istý mladý učiteľ sa základnej škole, veľmi šikovný a zapálený pre svoju profesiu, sa nedávno posťažoval, údajne mu na triednickej hodine dal jeho siedmak otázku: „To ste tak hlboko klesli, že ste sa stali učiteľom?“

Aj v minulosti bolo postavenie učiteľa neľahké. Pred nástupom do dedinskej cirkevnej školy (na Slovensku najviac rozšírenej) musel podpísať tzv. vokátor – išlo o povolávajúcu listinnú povinnosť obsahujúcu údaje o plate a prislúchajúcich požitkoch, ale aj povinnostiach, ktoré mu vyplývali z jeho funkcie a postavenia v obci. Okrem platu dostával učiteľ drevo na kúrenie, bezplatný byt, poľnohospodárske produkty… V triede bol sám aj na päťdesiat i viac žiakov rôznych ročníkov. K jeho povinnostiam patrilo napríklad aj zvonenie na poludnie a večer, asistovať pri pohreboch a prípadne skladať verše na nebohého, byť organistom v kostole, pomáhať kňazovi, alebo, ako sa dozvedáme aj z diela nášho klasika, piecť vianočné oblátky a organizovať ich distribúciu.

Išlo o ľudí vykonávajúcich svoje povolanie s entuziazmom, organizujúcim aj kultúrny život v obci, kde pôsobili, autoritou, ktorú rodičia nespochybňovali. Počas desiatok rokov, keď v obci účinkovali, vychovali celé generácie statočných a pracovitých ľudí, ich žiaci si ich vážili a aj v dospelom veku bol pre nich bývalý učiteľ často radcom.

V nedávnom komunistickom totalitnom systéme bol síce ideologickým vazalom spoločnosti, no zväčša si udržal svoju dôstojnosť i meno, a jeho postavenie, aspoň navonok, neznižovali ani médiá ani politici.

Súčasnému trinásťročnému siedmakovi pokladajúcemu učiteľa za spodinu spoločnosti sa nemôžeme čudovať. Učiteľ ako šíriteľ vzdelanosti, ktorý má v rukách budúcnosť národa, formuje ho a vychováva, sa dostal u nás na najnižšie stupne spoločenského rebríka. Politikmi deklarovaná snaha vychovávať vzdelanú spoločnosť sa u väčšiny porevolučných vlád prejavila ako kamufláž a ich zásahy do školstva boli najčastejšie neodborné. Systém financovania škôl sa ukázal ako nešťastný, keďže učitelia sa neopovážia negatívne hodnotiť žiaka v prípade, že by ho vzdelávajúca inštitúcia mala stratiť. Ináč by škola prišla o peniaze a jej zamestnanci o prácu. Už deti na základných školách si  uvedomujú, že učiteľ je ich rukojemníkom, a tak sa k nemu aj správajú.

K znižovaniu postavenia učiteľa v spoločnosti mohutne prispievajú aj najsledovanejšie súkromné elektronické médiá bagatelizujúce vzdelanosť a jej význam pre život človeka a národa, propagujúce hlavne vulgárnosť a nekultúrnosť. Na ohlupovaní diváka pracujú systematicky, cez rôzne seriály a „realityšou“ ho vťahujú do vymysleného sveta bez ducha a vzletu, bez skutočných pozitívnych vzorov, vláčia ho v bahne tuposti a primitivizmu, nabádajú ho nepremýšľať, len konzumovať ich mediálnymi zvratkami prelievajúci sa válov.

V súčasnosti sa ťažisko práce učiteľa presúva z vyučovania do administratívnych činností. Keď sa zaviedol Štátny vzdelávací program, školy si podľa neho mali vytvoriť vlastný program jasne deklarujúci ich zameranie, aby si rodičia mohli vybrať vzdelávaciu inštitúciu pre svoje dieťa. Príprava vlastného programu stála učiteľov veľa námahy a síl, no len čo sa začal používať v praxi, nasledovali jeho permanentné inovácie – napríklad učivo sa posúva z ročníka do ročníka a podobne.

Odpadla síce povinnosť tvoriť tematicko-vzdelávacie plány, no bez nich sa učiť nedá, a tak si ich učiteľ musí napísať. Okrem toho vypracúva špeciálne plány pre každého žiaka s individuálnymi vzdelávacími potrebami – počet týchto žiakov, ktorí sú v normálnych krajinách presúvaní do oddelení, kde sa im venujú osobitne vyškolení pedagógovia, v posledných obdobiach rastie. U nás ich jednoducho dali na starosť bežnému učiteľovi.

Učebnice často nie sú k dispozícii, miesto nich treba vypracovať pracovné listy. Od učiteľa sa vyžaduje  popritom brať do úvahy interaktívnu tabuľu, jej využitie (napr. v prípade cvičení) a prezentáciu učiva v powerpointe – keďže školská inšpekcia zisťuje, či škola využíva aj ITK technológie. Nariadené prierezové témy (napr. Deň Zeme) musí mať zapracované v osnovách a tiež organizovať na danú tému príležitostné akcie.

Prakticky každý učiteľ je koordinátorom nejakej činnosti a v rámci nej pripravuje plán na celý rok. Ide napríklad o Dopravnú výchovu, Regionálnu výchovu, Protidrogovú výchovu, Výchovu k manželstvu atď. Od školy sa očakáva zapájanie sa do rôznych projektov, pedagogickí pracovníci sú nútení zarábať peniaze pre inštitúciu – aby sa napríklad vybavili učebne počítačmi, aby cez granty získali nové pomôcky, tlačiarne, peniaze na papier a podobne.

Učiteľ, ktorý má na starosti školskú knižnicu, vykonáva túto činnosť spravidla  zadarmo. K ďalším učiteľským povinnostiam patrí účasť na poradách, rodičovských združeniach, na školeniach organizovaných inštitúciami vyciciavajúcim školský systém a hlavne mrhajúcimi peniazmi z eurofondov, pretože na nich sa dá najviac „nabaliť“. (Nemenovaná učiteľka publikovala príklad, keď jej kolegovia zúčastňujúci sa školenia v 10 km vzdialenom okresnom meste boli prehováraní, aby prespali v najdrahšom tamojšom hoteli, keďže organizátor akcie potreboval minúť peniaze vyčlenené na prenocovanie.)

Po vyučovaní učiteľ zapisuje známky do elektrotechnickej žiackej knižky, na stránku školy vešia domáce úlohy, vybavuje telefonáty s rodičmi. Neospravedlnené hodiny hlási na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Tiež eviduje žiakov zo sociálne slabých rodín, podľa možnosti čo najčastejšie, pretože situácia v rodinách sa mení.

Evidencia v triednej knihe, v triednom výkaze, osobné listy žiakov – to všetko sú ďalšie administratívne povinnosti vyučujúceho. Okrem toho na školu prichádzajú z nadriadených inštitúcií rôzne tabuľky, testy, prieskumy, na ktoré musí vzdelávacia inštitúcia reagovať, čiže aj to sa položí na jeho plecia. K „práci na doma“ treba pripočítať opravovanie testov a diktátov, prípravu na nasledujúce vyučovacie hodiny, čo pre učiteľa predstavuje ďalšiu „šichtu“..

Tí, ktorí učiteľa permanentne zaťažujú najmä byrokratickou agendou a rôznymi inými úlohami zabúdajú, že jeho povinnosťou je hlavne učiť, byť pripravený na hodinu a v tých stresujúcich podmienkach, ktoré mu spoločnosť pripravila odovzdávať vedomosti tak, aby ich mladá generácia prijala a aby ju zároveň aj vychovával. Aj napriek tomu, že má v triede deti hyperaktívne, deti z neprispôsobivých rodín, nevychované a drzé. A že mu každú chvíľu visí nad hlavou Damoklov meč žaloby arogantného rodiča, lebo si dovolil zvýšiť hlas na potomka bohatého podnikateľa.

Vládnucim politickým garnitúram sa úspešne darí vyháňať zo školstva najmä poctivo drhnúcich a zapálených učiteľov, a to už nespomíname mladých živiteľov rodín, ktorí v rámci nastaveného odmeňovania nedokážu dôstojne existovať, a tak si radšej hľadajú iné zamestnanie. Učiteľov mužov sa teda podarilo hlavne zo základného školstva úspešne vytesniť. Zabúdame, že deti potrebujú nielen ženské ale aj mužské vzory. Máme plné školy vystresovaných učiteliek, ktoré musia zvládať povinnosti v rodine, a nie zanedbateľné, i povinnosti v zamestnaní. Žiada sa od nich trpezlivosť, úsmev, ochota, porozumenie, empatia, láskavosť, zmysel pre spravodlivosť… Pritom súčasná spoločnosť spravila veľmi málo preto, aby ich v tomto úsilí podporovala. Skôr naopak, hádže im pod nohy a na plecia byrokratické prekážky a využíva ich bezmocnosť voči bohorovnosti nadriadených inštitúcií. Vystavila ich napospas nielen svojvôli nadriadených, ale aj svojvôli rôznych organizácií, rodičov a aj žiakov.

Potom aký je výsledok takéhoto vyučovacieho procesu vedeného ubitými a vystresovanými jedincami? Nielen to, že už ani maturanti nevedia  bez problémov písať, čítať a rátať, ale nám rastú celé generácie, kde ťažko nájdeme osobnosť, ktorá chce byť múdra, vzdelaná a ktorá dokáže samostatne erudovane uvažovať.

Najľahšie sa okrádajú chorí a deti. Na chorom sa dobre zarába. (Skúste ísť do nemocnice s prázdnou peňaženkou. Platí tam heslo: Peniaze alebo život!) A nevzdelaný národ politikom vyhovuje – lebo vzdelaný by ich nevolil. Viete ako dobre sa plieska bičom nad otupeným stádom?

Anton Lauček