Irena Bihariová napísala, že keďže sú sviatky, ktoré sú symbolom zmierenia aj spytovania svedomia, príde jej to ako najvhodnejšia doba pre otvorenosť.

“Bez ohľadu na našu vieru či ateizmus, raz za čas je zdravé naliať si čistého vína. Milí moji blížni, píšem tieto úvodné riadky najprv vám, ktorí nedokážete odolať pokušeniu vstúpiť do každej diskusie, ktorá sa ma týka, a zanechať v nej chrapúnske komentáre. Chápem. Je to často silnejšie než morálny či náboženský imperatív neublížiť. Skrátka človeka tak nejak ovládne nutkavá potreba (pardón za výraz) vygrcať sa mi do tváre a pripomenúť mi, že som obyčajná cigánska handra, do ktorej si môžete kedykoľvek utrieť topánky.”

Tvrdí, že je škoda, že hejteri pri tom nestíhajú zachytiť, o čom vlastne politička PS hovorí. “Lebo neraz sa ozývam práve kvôli ochrane vašich práv. Netúžite viesť kritickú politickú diskusiu, potrebujete uspokojiť pošramotené sebavedomie a ja vám v tom dokážem poslúžiť. Dívate sa na mňa s opovrhnutím a pýtate sa: Prečo zas kváka do novín ona? Akým právom jej patrí priestor?”

“Rozumiem: vnímate ma ako škaredú, krpatú, papuľnatú. Kdesi vzadu sa do toho primiešava aj ideologický odpor. Ale ten sa ťažko argumentuje. Oprieť sa do môjho výzoru je oveľa ľahšie. Časti z vás slúžim ako podvedomá ego barlička: toť oproti vám stojí netypická, 48 kilová, krátkovlasá Rómka, ktorá pripomína skôr androgýna, než echtovnú ženskú plnú krvi a mlieka. Chápem to. Konečne ste našli niekoho, kto sa vám zdá škaredší od vás. OK, ja to beriem. Každý máme iný vkus.”

Bihariová v otvorenom liste uviedla, že trochu menej rozumie tomu, ako môže internetovým hejterom vyjsť v ústrety. “Je zle, ak sme chudobní, v osadách. No hádam ešte väčší hriech je to, ak sme lepší ako mnohí z vás. To sa neodpúšťa! Ocitli ste sa v konfrontácii s vysokoškolsky vzdelanou Rómkou. Je vlastne jedno, čo som robila, dosiahla, komu pomohla. Nech by som urobila čokoľvek, mnohým z vás sa to stále nezdá dosť dobré. Azda existuje len jediné, kde mi doprajete pôsobiť: mám upratovať osady.”

Dodala, že nič viac ju nevedelo tak zaskočiť, ako chabý pokus o kompliment: “Keby boli aj ostatní Rómovia ako vy, nebol by problém”. Juj. Lenže takých ako som ja, je málo aj medzi vami. “Ale ani toto nie je ťažké pochopiť: Pre istú časť z vás symbolizujem všetko to, čo vnímate ako krivdu: Prečo hentaká cigánska škrata áno, a ja nie?”

“Ja fakt nemôžem za vaše po**ané životy. Prepáčte, ale ja ozaj nemôžem za vaše nezdary. Musela som sa onakvejšie obracať, ako mnohí z vás. Ani mne nič nepadlo z neba do úst. Stálo ma to roky odopierania, prebdených nocí, a áno, aj tých jaziev a stôp na tvári, pre ktoré sa vám dnes javím škaredá. Nebudem vám vypisovať nič o tom, čo všetko ma hnevalo a bolelo. Mrnčanie nie je to, čo by za tie roky hnalo dopredu.”

Irena Bihariová priznáva, že bola ochotná na sebe zmeniť čokoľvek, aby si zaslúžila obyčajnú úctu. “Nedokázala som zmeniť akurát to jediné – ako vyzerám. Až do rannej dospelosti som chodila k lekárke a chcela som ako Michael Jackson vyblednúť. Znie to crazy, ale naozaj som na seba roky plácala rôzne bieliace krémy.”

“Lenže mňa ten ťažký život nedoviedol k tomu, aby som vás nenávidela. Práve naopak: tie skúsenosti ma naučili cítiť empaticky vaše krivdy. Vyvolali vo mne nekonečnú vervu bojovať za vás. Za to, aby vám bola dopriata dôstojnosť. Aby ste mali prístup k spravodlivosti, aby vaše decká neboli vysmievané a mohli chodiť do kvalitných škôl. Bolia ma všetky skrivodlivosti, ktoré sa vám dejú. Ja som neprišla na Miss Universe, ale biť sa aj za vás. Pretože som polku svojho života strávila podobne ako vy mnohí. Nemusím na vás nič hrať. Proste som si tým prešla.”

Odkaz “liberálnej bubline”

Bihariová v texte plnom otvorenosti napísala niečo aj svojim súčasným liberálnym kolegom: “Druhú polovicu života som strávila na školách a v práci, kde ste ma prijali medzi seba. Formovali, inšpirovali a mnohí ste mi dodnes vzormi. Tak, ako budem nafurt polkou srdca patriť do „neelitárskych kruhov“, lebo tam som vyrastala. Tak budem nafurt polkou srdca patriť vám: pokrokovým, múdrym a žiaľ takisto zaznaným, posmechovaných a urážaným liberálom a liberálkam.”

“Avšak viac ako všetky pľuvance od ostatných ľudí ma zabolí to, keď začínate práve vy prepadať skepse. Keď ste začali niektorí pochybovať, či je na mňa Slovensko pripravené. „Lebo veď vidíte, čo tej Irene vypisujú. Cez toto proste neprejdete“. Vždy sa najprv objaví malá, na svoju dobu avantgardná skupinka, ktorá je dlho na smiech, lebo provokuje odvážnymi myšlienkami a ruší tradičné privilégia pre vybraté skupiny. Lenže každý posun nakoniec nastáva tak, že práve odvaha pokrokárov prelomí zakorenené tabu. A toto presne je naša spoločná úloha.”

Tá pokrokárska avantgarda sú podľa Ireny Bihariovej práve progresívci. “A vy ste tí, ktorí jediní dokážu pomôcť nám prelomiť tabu a posunúť Slovensko k odvážnej, modernej, slobodnej a férovej krajine. V krajine, kde predsa nemusíme Rómku diskvalifikovať z politickej súťaže a radšej ju skryť kamsi do pivnice. Už nie!”

Uviedla, že je “obojživelník a cíti krivdy oboch skupín”. “Až raz zakopeme válečnú sekeru, zistíme, že nám ide o to isté: či si Bratislavčan narodený uprostred honosných knižníc, alebo Trnavčanka, narodená v biednom panáleku. Vy, moji liberálni bratia a sestry, ste tí, s ktorými dokážeme spoločne bojovať dokonca aj za práva a dôstojnosť tých, ktorí dnes možno často bojujú proti nám. Ale ak si zachováme vieru, že vždy ide o človeka, že aj tí, ktorí dnes rozdávajú pľuvance, si zaslúžia dôstojnosť, tak jedného dňa sa tá priepasť začne zmenšovať. Niet lepšej misie pre obojživelníčku, než sa o to každý deň pokúšať.”