Milí otcovia  koncelebranti, milí bratia a sestry, ktorí sa spoločne s nami modlíte v našich domovoch. Dnešný deň sme v našej gréckokatolíckej cirkvi chceli prežiť ako deň pôstu a modlitby  za skoré prekonanie pandémie  vírusu Covid-19, ktorá postihla celé ľudstvo a ktorá s rastúcou silou zasahuje aj našu vlasť.

Niekto by povedal – ó, aká tmárska zaostalosť! Pôst! To ste už celkom zošaleli!? Vari pôst niečo vyrieši?! Radšej kby ste sa starali, aby boli čím skôr lieky a vakcíny!

No áno. Je to naozaj tak. Obrátili sme s na vás s prosbou o zjednotenie v modlitbe a pôste.

Pôst! Načo je to dobré?! Prečo sme to radšej nenazvali regeneračnou diétou? Niekto by to mohol odporúčať, s tým, že marketingovo by sme takto viacej zaujali. Nuž áno, skvelých návodov na diéty sú dnes plné mondénne časopisy i internetové stránky. O pôste sa ale dnes takmer nehovorí, toto slovo je nemoderné, archaické, zapáchajúce tmárskym stredovekom, no … skoro urážlivé.

Predstava pôstu je spojená takmer automaticky s myšlienkou na obmedzenie sa v nejakom jedle, či už v jeho kvalite, napríklad pôst od mäsa, alebo aj kvantite, napríklad  vynechanie jedného jedla, alebo chodu, alebo zmenšenie porcie.

To je v skutočnosti len tá najjednoduchšia forma pôstu.

Niekto by mohol namietať, že sa na takéto obmedzenie necíti motivovaný, alebo dosť zdravý, alebo mu príde ťažké.  V poriadku. Samo osebe má takéto obmedzenie zmysel  len v tej miere, v akej je vyjadrením hlbšieho duchovného postoja a úmyslu. Inak by naozaj išlo jednoducho o diétu, alebo nezmyselné sebatrápenie.

Zrieknutie, sebazápor v oblasti jedla, je teda vonkajším vyjadrením túžby a snahy po prekonávaní vlastnej obmedzenosti a hriešnosti. Súčasne je aj preverením schopnosti priniesť dobrovoľne istú obetu zameranú na dosiahnutie, na vyprosenie, či dokonca akoby priam na vybojovanie si vyššieho dobra.  Dokonca aj protestná hladovka má v sebe rozmer naliehavej žiadosti so súčasným uznaním neschopnosti dosiahnuť iným spôsobom to o čo prosím. Tomuto rozumejú dokonca aj ľudia bez náboženskej viery. Vonkajší prejav pôstu teda musí byť hlavne dobrovoľným vyjadrením duchovnej  dispozície.

V evanjeliu, ktoré sme práve čítali  Pán Ježiš jasne vysvetľoval svojim poslucháčom, pravý zmysel pôstu. Náboženskí horlivci  vtedajších čias sa totiž stali expertmi na technické parametre pôstu, na dovolenosť, či zakázanosť jednotlivých pokrmov a ich kombinácií. Pokrmy delili na „čisté“ a „nečisté“. Kristus však prišiel, aby povedal, že  neexistuje akýsi „nečistý pokrm“, ale to, že v skutočnosti je to človek, ktorý vo svojom srdci produkuje „nečistotu“  – teda zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie.

Pán Ježiš samozrejme nezavrhoval fyzický pôst, veď on sám sa postil v púšti 40 dní, ale pripomínal pravý zmysel pôstu – očistu srdca.

Človek sa teda  má v prvom rade očistiť, postiť, zriekať toho, čo vychádza z jeho vnútra – zrieknuť sa zlých myšlienok vedúcich k zlým skutkom.

V posledných týždňoch sme si v celej spoločnosti naordinovali pôst, zriekanie, obmedzenia. Prijali sme tento pôst z nevyhnutnosti a neochotne,  aby sme si uchránili životy pred nákazou.

Rozhodli sme sa zaviesť „pôst“ od verejných stretávaní sa, od kina a divadiel, od posedenia s priateľmi v reštaurácii, od športových podujatí, od rodinných osláv a stretaní a ešte nás len čakajú ďalšie, ešte prísnejšie podoby pôstu a obmedzení, aj obmedzení pohybu, vychádzania.

Odborníci a  ľudia zodpovední za spoločné dobro však tento „pôst“ odporúčajú zodpovedne a nariaďujú legitímne – zdá sa že je to naozaj nevyhnutné na ochranu životov.

Verím, že sa s ním – hoc akokoľvek neochotne – zmierime, prijmeme ho, veď kto by si nechcel chrániť zdravie. Len nerozumný človek by samoúčelne riskoval ohrozenie života – ak sa tomuto nebezpečenstvu môže vyhnúť nejakým seba-obmedzením.  Teda, aspoň si myslím, že takto by ma uvažovať rozumný človek.

Samozrejme, že niekto môže v mene svojho osobného či skupinového egoizmu hovoriť:

„Mne môžete byť všetci ukradnutí, ja nerešpektujem nikoho, len seba, ja sa nezrieknem ničoho a kvôli nikomu, ja si nenechám od nikoho rozkazovať, ja mám vlastnú hlavu. Moja túžba a chuť a predstava sú pre mňa jediným pravidlom a zákonom.“

Môže k takémuto postoju navádzať aj iných, spochybňovať všetko a každého – dokonca niekedy len akoby  len tak, „z princípu“, či zo zákerného potešenia nad vytváraním chaosu a nad potvrdením si takto svojej nadradenosti.

Keď človek sleduje  mediálne komentáre a sociálne siete v ostatných týždňoch, tak by mohol mať dojem, že sme sa, akoby šibnutím čarovného prútika, stali národom  s najvyšším výskytov epidemiológov, virológov a krízových manažérov na meter štvorcový na celej zemeguli a priľahlom vesmíre. Kladiem si otázku, či je to len strach, hystéria, psychóza, panika, alebo  aj zlomyseľnosť, či ideologická a politická urazená ješitnosť, ktoré z nás robia internetovo expresne rýchlo vyškolených odborníkov na všetko.

Kto si ešte pamätá  detskú knižku dobrodružstvá Ferda Mravca, tak vie, čoho obrazom bol chrobák Truhlík, ktorý stále dookola hovoril: Ja som všade bol, všetko viem, všetko dokážem?! Naozaj, kde bol a čo dokázal? Nikde a nič! V skutočnosti  z knihy vieme, že Truhlíkova mama nakládla vajíčko do stromu, ktorý neskôr drevorubači zoťali a drevo sa použilo pri stavbe zábradlia balkónu kina Osveta. Tam sa Truhlík narodil a prečkal larvárne štádium. Všetky múdrosti pobral z filmov, ktoré videl z toho zábradlia v kine Osveta. Po vyliahnutí z kukly vyletel do polí a nerobil nič iné, iba každého oblažoval svojimi múdrosťami.

Podobne aj teraz kopec ľudí naraz bleskurýchlo vie, čo presne by mali robiť zdravotníci, lekári, politici, ministri, premiéri, biskupi, pápež, svetová zdravotnícka organizácia a možno aj Organizácia spojených národov, ba aj to, prečo to, či ono Pán Boh dovolí, či dopustí, hlavne ak pritom súčasne tvrdí, že Pán Boh vlastne vôbec nejestvuje, – a je o tom ochotný vypisovať siahodlhé komentáre, plné sarkazmu, kritiky, irónie, výsmechu a urážok – pretože nikto z nich nie je v koži ani v kresle toho, koho kritizuje, a už vôbec nesedí na nebeskom tróne, ale spokojne si sedí za počítačom v teple domova, alebo v nejakej obskúrnej konšpiračnej alebo možno aj celkom osvietenej redakcii odkiaľ  môže suverénne  šíriť svoje hoaxy alebo komentáre či iné „múdrosti“, idúc pritom obrazne a dnes už žiaľ takmer aj doslovne „cez mŕtvoly“.

Áno existuje veľa spôsobov, akým sa dá píliť konár, na ktorom sedíme, ako jednotlivci i ako členovia celého ľudského spoločenstva.

Napríklad odmietaním nevyhnutného pôstu, teda  neochotou zrieknuť sa tvrdohlavého presadzovania vlastných túžob, hoci tieto sú na úkor spoločného dobra.

Neochota zrieknuť sa čohokoľvek je prejavom egoizmu, posilňuje ho, je prejavom malosti, či skôr detinskosti. Malé dieťa je egoistické, vidí len svoju potrebu, alebo ešte viac, momentálnu chuť a keď ju nedosiahne, tak sa rozreve a dranká do omrzenia.  Jeho výchova a rast spočíva aj v schopnosti prijať odmietnutie a obmedzenie, v naučení sa podeliť sa s niečím, alebo zriekať sa niečoho.

Paradoxne, zdá sa, že hoci naša populácia demograficky starne, je v nej stále viac  takýchto odrastených a predsa stále urevaných deciek, ktoré nevyrástli z fázy infantilného egoizmu. Môžu síce mlátiť baseballovou palicou trebárs aj po plote prezidentského paláca, hádzať dlažobné kocky, či petardy a vyrevovať hlúposti do megafónu, ale stále budú na úrovni toho decka, ktorému ten megafón podstrčili, aby nasledovalo ich príklad.

Takže pôst, ktorý by sme dnes urgentne potrebovali je pôst od egoizmu. K takémuto pôstu sa musíme vychovávať.

Preto si myslím, že cirkev by nemala nikdy opustiť prax pôstu a výzvy k nemu a už vôbec nie zo strachu z toho, že bude považovaná za stredovekú, nemodernú a tmársku.

Práve naopak, v tomto svetle je  zrejmé, že rozhodnúť sa pre jeden deň nejakého pôstu od jedla, alebo celkovo prax pôstu, je len malým príspevkom k rastu všeobecnej  a pre človeka bytostne nevyhnutnej schopnosti zriekať sa vlastného egoizmu a dozrievať v schopnosti prijímať obmedzenia, ktoré vyžaduje všeobecné dobro spoločnosti i vyššie duchovné dobro prinášajúce osobný i spoločný osoh.

Druhou formou pôstu, ktorú by sme si mali naordinovať spoločne s tou prvou je pôst, či skôr striedmosť v reči.

Dnes, keď tu slúžime túto výnimočnú starobylú liturgiu sv. apoštola Jakuba, zaznievajú k nám s osobitnou aktuálnosťou jeho nadčasové slová o ľudskom jazyku a o nevyhnutnosti, ovládať ho, ale aj o tom, ako je to neraz ťažké.

„Kto sa neprehrešuje slovom, je dokonalý muž, schopný udržať na uzde aj celé telo.“

Ako bytostne potrebujeme v týchto časoch takýchto ľudí, takýchto dokonalých mužov a takéto dokonalé ženy.

Koľko zbytočných slov počúvame okolo nás, koľko zbytočných slov vychádza z našich úst. A nejde len o slová zbytočné, to by ešte nebolo to najhoršie, ale často ide o slová šíriace zlobu a nenávisť.

Dobre to povedal sv. apoštol Jakub: „… jazyk je oheň, svet neprávosti; jazyk je medzi našimi údmi ten, ktorý poškvrňuje celé telo, rozpaľuje kolobeh života a sám je peklom rozpálený. Človek krotí a aj skrotil všetky  druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, s no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu.“

Ovládnutie a očistenie jazyka je jednou z najťažších vecí. Rozlievanie zloby a urážanie je však jedným z ťažkých hriechov. Je morálnym vraždením. Nie nadarmo povedal Pán Ježiš:

„Počuli ste, že otcom bolo povedané: „Nezabiješ!“ Kto by teda zabil, pôjde pred súd. No ja vám hovorím: Pred súd pôjde každý, kto sa na svojho brata hnevá. Kto svojmu bratovi povie: „Hlupák,“ pôjde pred veľradu. A kto mu povie: „Ty bohapustý blázon,“  pôjde do pekelného ohňa“. (Mt 5, 21-22).

Koľkokrát sme v posledných dňoch či týždňoch počuli, čítali, alebo nedajbože aj vyriekli na adresu niekoho, že je hlupák , či bohapustý blázon. A je úplne jedno či išlo o človeka všeobecne známeho, postaveného v nejakom úrade, konajúceho si možno nejakú, hoc aj nepríjemnú povinnosť, možno policajta, ktorý mi dal zaslúženú pokutu,  alebo niekoho, kto ma predbehol  pri pokladni v samoobsluhe, alebo mi nedal prednosť na križovatke, alebo mi jednoducho liezol niečím na nervy.

Neobstojí ospravedlnenie že to bolo len tak, že to bolo v zápale reči, že sme to tak doslovne nemysleli. Všetky tieto výhovorky Kristus poznal a pozná a likviduje ich konštatovaním, že:

„z plnosti srdca hovoria ústa. Dobrý človek vynáša z dobrého pokladu dobré veci a zlý človek vynáša zo zlého pokladu zlé.  No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.“ (Mt 12, 34-37).

Z našou rečou, našim jazykom a jeho jedovatosťou je to ako v tej známej bájke o žabe a škorpiónovi.

Na brehu rieky sedela žaba a vedľa nej škorpión. Povedal žabe „Pozerám, že sa chystáš skočiť do vody a preplávať na druhý breh. Rád by som sa tam dostal, ale my škorpióny nevieme plávať. Zober ma na chrbát!“

„Škorpióny sú pre žaby nebezpeční, bojíme sa Vás,“ odpovedala žaba. Škorpión povedal: „Nemaj strach, veď sa potrebujem dostať s Tvojou pomocou cez rieku, predsa Ti nebudem ubližovať.“

To žabu upokojilo a súhlasila. Škorpión vyliezol žabe na chrbát a vyplávali. Keď boli uprostred rieky, zabodol škorpión svoj jedovatý bodec do tela žaby, ktorá ochrnula a obe zvieratá sa začali topiť. Žaba nechcela uveriť, že niečo také mohol urobiť

„Prečo si to urobil?“ spýtala sa zomierajúc. „Veď teraz obaja zahynieme.“

Topiaci sa škorpión odpovedal: „Pretože, pretože  ja som už raz taký, som proste škorpión.

Naozaj, má pravdu apoštol Jakub keď hovorí, že ľudský jazyk je

„nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.“

.

Nemá, ale žiaľ, ale častokrát –  na našu záhubu i na záhubu našich blížnych – to tak je.

Dá sa s tým niečo robiť. Áno dá. Obnoviť v sebe neustále s pokorou našu krstnú milosť, milosť posväcujúcu, vedomie, našej kresťanskej zodpovednosti za seba samých i za svet okolo nás. Každý skutočný kresťan, by mal byť v prostredí, v ktorom sa nachádza znakom Božej milosti, trpezlivosti, spravodlivosti a dobroty. To je naša prorocká úloha vyplývajúca z krstu.

Nie náhodou sme čítali z knihy proroka Izaiáša o jeho povolaní ku službe proroka uprostred svojho ľudu. Toto povolanie začína očistením jeho úst. Izaiáš si uznal, že je muž s nečistými perami a býva medzi ľudom s nečistými perami. Aby sa mohol stať vo svojom ľude prorokom, ukazovateľom cesty, autoritou – museli byť jeho ústa očistené žeravým uhľom symbolicky vzatým z Pánovho obetného oltára.

Ako veľmi potrebujeme dnes, práve dnes, dnes možno ešte viac ako inokedy,  ľudí schopných viesť a učiť, hovoriť s múdrosťou i autoritou. Prvým krokom k prijatiu takéhoto povolaniu a postavenia je očista reči, jej posvätenie.

Dnešný deň sme si predsavzali dodržať nejakú formu pôstu. Možno v jedle. To čo ale potrebujeme všetci, možno práve v kritických chvíľach je  dobrovoľné rozhodnutie sa pre ešte dôležitejší a náročnejší pôst. Vlastne pre jeho dve formy.

Pôst od našej samoľúbosti a sebastrednosti, teda zrieknutie sa egoizmu

a pôst od zbytočných ale najmä od urážlivých, zlostných, jedovatých, neláskavých slov, teda aj pôst od nezmyselných nadávok a kritiky bez lásky.

Eucharistia, ktorú slávime nech sa stane našim pokrmom.  Pri jej dnešnom slávení budeme spievať:

„Nech stíchne  každý človek a nech stojí plný bázne a úžasu, nech sa ničím pozemským v mysli nezaoberá. Hľa prichádza Kráľ nad kráľmi, a Pán nad Pánmi. Prichádza dať sa zabiť a dať sa za pokrm veriacim.“

Z oltára Kristovej obety – symbolu víťazstva nad egoizmom, prijmime teda Eucharistiu, tento žeravý uhoľ Božej lásky a ním si očistime pery, ale najmä  srdcia od všetkého, čo je skutočným prejavom nečistoty, od jedu zatrpknutosti a hnevu, nenávisti a závisti, od všetkého toho, čo sa rodí z hriechu a otravuje naše vnútro i okolie.

Sv. Apoštol Jakub, veľký učiteľ ovládania ľudského jazyka, oroduj za nás.

Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.

Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.