František Olbert OFM: „Začnime odznova!“ – silné posolstvo pre spoločnosť

Predstavený františkánskeho kláštora v Trnave František Olbert OFM hovorí o nadčasovom odkaze svätca z Assisi, ktorý môže byť aj dnes cestou k pokoju, zmiereniu a objaveniu skutočnej radosti. V rozhovore približuje, ako môže františkánska spiritualita odpovedať na súčasné krízy identity, polarizáciu spoločnosti či stratu vnútorného pokoja.

Práve v tomto duchu sa budú niesť aj Františkánske jubilejné misie v Trnave od 15. do 20. septembra 2026, ktoré vyvrcholia celoslovenským stretnutím františkánskej rodiny v sobotu 19. septembra v Kostole sv. Jakuba. Jubilejný rok preto nie je iba pripomienkou veľkého svätca, ale konkrétnym pozvaním „začať odznova“ – vo viere, vo vzťahoch i v každodennom živote.

Osemstoročný odkaz zakladateľa vašej rehole nestratil na aktuálnosti. Aké nadčasové duchovné posolstvo priniesol svetu svätý František z Assisi?

Pápež Lev XIV. vyhlásením Jubilejného roka sv. Františka poukazuje na mimoriadnu aktuálnosť posolstva tohto svätca. Otázkou však zostáva, nakoľko toto posolstvo dokáže skutočne preniknúť do života Cirkvi a spoločnosti a nezostať len peknou myšlienkou či zbožným prianím. To závisí aj od nás kresťanov – či budeme schopní jeho odkaz autenticky žiť.

Františkovo posolstvo je nadčasové, pretože sa dotýka základných potrieb človeka. Aj dnes sme pozvaní prinášať pokoj tam, kde chýba zmierenie, kde medzi ľuďmi pretrváva neodpustenie, hnev či trpkosť. Rovnako aktuálna je výzva k vzájomnej úcte – k úcte medzi ľuďmi, k stvorenstvu i ku všetkému, čo nás obklopuje.

Predovšetkým však svätý František ukazuje človeku cestu k objaveniu Boha ako najvyššieho Dobra a prameňa Lásky. Práve v tom spočíva sila jeho odkazu pre dnešný svet. Aktuálnym sa však nestane sám od seba – živým ho môžeme urobiť iba my, konkrétnym spôsobom nášho života.

Ako ste spomenuli, svätý František ukazuje cestu jednoduchosti, mieru, radosti a úcty k stvoreniu. No my naopak, žijeme v čase spoločenských napätí, vojen a polarizácie. Ako môže byť františkánska spiritualita nástrojom pokoja a zmierenia v dnešnom svete?

Denne sme konfrontovaní so správami o vojnách, spoločenskom napätí či rastúcej polarizácii. Rozdelenie sa však neodohráva len na úrovni veľkej politiky – preniká aj do našich rodín, susedstiev či farských spoločenstiev.

Treba si uvedomiť, že ani svet v časoch svätého Františka nebol idylický. Aj on bol účastný v jednom z bojov medzi mestami Assisi a Perugia. Sám zažil, čo je to vojna, rivalita, násilie, a to veľmi konkrétnym spôsobom v celej drsnosti a krutosti. Práve preto je jeho skúsenosť a životné svedectvo také silné.

Jeho obrátenie nespočívalo len v zmene osobného života, ale aj v zmene pohľadu na človeka. František sa naučil nevidieť v druhých nepriateľov, ale bratov a sestry. Uvedomoval si, že nás všetkých ľudí spája niečo hlbšie – že sme všetci synmi a dcérami jedného Boha.

Uvedomenie si toho, že sme všetci deťmi jedného Boha nás môže doviesť k jednote, a teda aj k zmiereniu a pokoju?

Práve tento pohľad môže byť aj dnes cestou k zmiereniu. Ak človek stratí vedomie spoločnej dôstojnosti, veľmi ľahko podľahne rivalite, nezdravej súťaživosti či mentalite „kto z koho“. Potom prevládne túžba byť silnejší, úspešnejší alebo nadradený druhým, a cesta k pokoju sa hľadá len veľmi ťažko.

Františkánska cesta ponúka inú perspektívu – vedomie hodnoty každého človeka, cestu úcty, pokory a jednoduchosti, chudoby a radosti. Nezačína veľkými gestami, ale konkrétnym spôsobom života, schopnosťou počúvať, odpúšťať a budovať vzťahy. A práve to dnešný svet mimoriadne potrebuje.

Ak by sme sa všetci denne modlili modlitbu sv. Františka „Pane, urob ma nástrojom svojho pokoja“, čo by sa zmenilo? 

Verím, že by sa aspoň trochu zmenili srdcia tých, ktorí by sa ju úprimne modlili – teda my. Veď každá skutočná zmena sveta sa rodí najskôr v ľudskom srdci.

Mnohí ľudia dnes zažívajú „krízu identity“. Svätý František pravdepodobne zažil niečo podobné. Ako sa mu podarilo ju premeniť na duchovnú silu?

To, čo platilo pre svätého Františka, platí aj dnes pre nás: všetci prechádzame osobnostným vývinom; rozvíjame sa ako osobnosti, dozrievame ako ľudia, ako kresťania – teda mali by sme. A práve táto skutočnosť rozvoja so sebou nesie to, že v určitom momente prichádza kríza toho, „kto som“ a „mám potrebu objavovania toho, kým sa mám stať“.  Základným problémom súčasnosti je, že sa bojíme akýchkoľvek kríz. Každú skúšku a záťažovú situáciu vnímame ako čosi negatívne, avšak tie sú nevyhnutnou súčasťou dozrievania.

V stredoveku bol celý spôsob dospievania a budovania osobnosti ovplyvnený vtedajším spoločenským dianím a v niečom bol v tých časoch jednoduchší.

PLNÉ ZNENIE rozhovoru je TU.

Rozhovor s Františkom Olbertom OFM pre Arcibiskupský úrad v Trnave pripravila Júlia Kubicová

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk