Alebo keby sa s podobnými správami domov vrátil po niektorom zo stretnutí s prezidentom Si-Ťin-pchingom. Či iným lídrom, ktorý má čo ponúknuť, vtedy by to celé dávalo zmysel.

No nič také sa neudialo. Je určite fajn, že prezident Putin medzi štyrmi očami od nášho premiéra počul, že nie všetci Slováci – ale aj ľudia inde v Európe – sa ešte celkom nezbláznili. Že majú stále zdravý rozum. A že nechcú vojnu. S Ruskom, ani s nikým iným.

Ale pozrime sa, čo majú ľudia na Slovensku, občania, reálne… OK, je tu premiér, ktorý má úctu u mnohých partnerov, u významných partnerov. Vieme, ako privítali v Číne jeho a ako Layenovú. Palec hore.

Na druhej strane, práve kvôli vyššie uvedenému nás prestávajú mať radi naši „kamaráti“ v Európe. A denne nás tým otravuje opozícia, aj mnohé médiá. Človeku to už fakt začína liezť na nervy.

Potom tu máme konsolidáciu, ktorá musí byť, tomu voliči rozumejú a väčšina rozumie aj tomu, komu za ňu primárne vďačíme. Tým, ktorí vládli 2020-2023 a chceli by vládnuť zase.

No pamätáme si aj všetky ostatné vlády, ktoré sme tu mali. Nielen Ficove, ale aj Dzurindove a všetky tie krátke, ostatné… Keby v danej dobe robili veci lepšie, mali by sme teraz možno o čosi menšie starosti.

Sme v polčase vládnutia. Za dva roky zatiaľ sľuby o vysporiadaní sa s minulým obdobím naplnené neboli. Za obdobím, keď boli potláčané a obmedzované naše základné práva, keď nám boli vnútené neotestované látky…

Keď boli porušované ústavné práva občanov. Keď boli protiprávne vypínané weby, mazané profily, keď sa ľuďom nadávalo do opíc a dezolátov, keď bol ostrakizovaný každý, kto sa čo i len spýtal na niečo, na čo sa pýtať nepatrilo.

Aj na to, keď bola protiprávne – a podľa mnohých právnikov dokonca protiústavne – darovaná naša obranná technika Ukrajine. V rozpore s mnohými medzinárodnými zmluvami, ktorými bolo a je Slovensko viazané. Štvrť roka vymýšľali ako to spraviť, aby to bolo priechodné, ale neprišli na to. Tak to spravili na hulváta, ba až na sedláka, bolo im to úplne jedno… A asi sa im to aj prepečie.

Toto všetko ľudí – prosím o prepáčenie, ale slušnejšie sa to už povedať nedá – nasieralo a nasiera. A chcú, aby sa s tým niečo spravilo. Preto to pred dvoma rokmi hodili Ficovi. Nehovoriac o témach ako vypovedanie jednej obrannej zmluvy, koniec hlasovaniam o protiruských sankciách na pôde inštitúcií EÚ, atď.

Nič. Nič z toho sa dva roky nepohlo. Počúvame len, ako majú príslušné orgány voľné ruky a je len na nich, ako a kedy budú konať. Všetci chceme, aby sme tu fungovali podľa práva, lenže máme problém. Tí, ktorí by konať mali a aj mohli, sa boja… Že o dva roky sa pomery zase zmenia a oni budú zrazu lietať v problémoch. A nie malých. Vieme, čoho boli bývalé vlády schopné. A tak sa akosi v ničom z vyššie spomenutého nekoná…

Tragické je, že jeden arogantný a konfrontačný pán svojimi prejavmi o orbe už teraz tvrdí, že keď sa dostane k moci, zábava sa ešte len začne. To, čo sme tu mali, bol len šuviks. Bohužiaľ, aj vďaka vládnutiu Fica IV je možné, že na to dostane príležitosť. A nové nariadenia z Bruselu, ktoré absolútne potlačia slobodu prejavu a budú kontrolovať a zakazovať už asi všetko, mu dajú do ruky reálne páky, aby svoje úchylné a choré predstavy o „slobode a demokracii“ aj zrealizoval.

Dva roky ubehnú ako voda. A podľa všetkého to budú naozaj hnusné dva roky, vzhľadom na vyjadrenia a prognózy všetkých, ktorí sa tomu rozumejú. Ak táto vláda dovládne v riadnom termíne, v 2027 to bude ťažká voľba.

Už teraz je jasné, že zo spomínaných predvolebných sľubov ostane veľa nesplnených. Plus, rúti sa na nás ekonomická a hospodárska kríza. Rúti sa na celú Európu a my sme jej súčasťou.

Čo s tým? Návrat „mrzkej lúzy“ nechce nikto príčetný, ale koho teda budeme vyberať? Kollára a jemu podobných radšej tiež nechajme bokom.

Republika síce stúpa a získava čoraz viac priaznivcov, prikláňa sa k nej čoraz viac potenciálnych voličov, ale… Je to list zatiaľ v domácej politike nepopísaný. A majú málo ľudí. Je fajn, že majú odborníkov na silové zložky, ktorí by z fleku boli schopní riadiť napríklad obranu, že majú schopných ľudí aj na ekonomiku… Ale keď ich nikto nepozná, akoby ich nemali. Uhrík aj Mazurek isto dokážu získať hlasy a azda aj dôstojne zastávať nejaké posty, ale dve-tri tváre, to jednoducho nestačí. Treba začať makať a prinášať témy, ktoré majú zmysel. A predstavovať ľudí, ktorí ponúkajú cestu a riešenie.

Napriek všetkému, čo dnes pôsobí neriešiteľne a deprimujúco, je tu aj druhá strana mince. Premiér má stále rešpekt vo svete, aj keď to mnohí doma nechcú vidieť. Je schopný otvárať dvere, ktoré by sa iní ani nedoklopali. Konsolidácia síce bolí a ešte asi len bude bolieť, ale je to proces, ktorý prináša základ pre stabilitu a možno aj pre lepšie časy.

Ľudia vedia, prečo v roku 2023 dali hlas tak, ako dali. Bola to snaha prinavrátiť zdravý rozum, právo a suverenitu tam, kde boli zavrhnuté. To sa podarilo aspoň čiastočne – dnes už na Slovensku minimálne nikto nemôže tak otvorene pošliapavať ústavu, vypínať médiá či nadávať občanom do dezolátov. To je posun, ktorý si nesmieme nevšimnúť.

Samozrejme, apetít ľudí je väčší. Chcú vidieť aj ďalšie, reálne činy a výsledky. A ak sa vláda v druhej polovici funkčného obdobia odhodlá a bude mať väčšiu odvahu a ťah na bránku, ešte sa to môže podariť. Voľby v 2027 nebudú o tom, kto pekne hovorí, ale kto ukázal chrbtovú kosť. Okrem iného…

Slovensko je v ťažkom období, ale stále má šancu ukázať, že malý národ vie odolať tlakom a brániť svoje záujmy. Záleží len na tom, či sa dnešní lídri nechajú paralyzovať strachom, alebo sa rozhodnú ísť do risku. A tu je ešte stále priestor na optimizmus – pretože ak nie teraz, tak už možno nikdy.

Áno, vláda neurobila všetko, čo pred dvoma rokmi sľubovala. A áno, opozícia má dnes ľahkú robotu – stačí pripomínať nesplnené očakávania a upozorňovať na chyby, ktoré táto vláda – bohužiaľ – robí. A často. Skeptici budú hovoriť, že o dva roky to celé dopadne rovnako, že znova nastúpi chaos, revanš a zatváranie úst nepohodlným v podobe progresívno-liberálnych krikľúňov, servilných k Bruselu.

Ale ak niečo ukázali posledné roky, tak to, že ľudia na Slovensku nie sú takí naivní, ako by si niektorí politici želali. Pamätajú si, kto im siahal na práva, kto im nadával a kto sa ich snažil umlčať. Pamätajú si, prečo volili tak, ako volili.

Otázkou je, či si to pripomenú aj o dva roky. Ak áno, Slovensko má šancu na lepšiu budúcnosť – možno nie ideálnu, ale aspoň takú, kde sa o dôležitých veciach bude rozhodovať doma a nie v cudzích metropolách. A to je minimálne jeden z cieľov, za ktorými sa oplatí ísť.

Prečítajte si tiež:

• Nahradí Fica? Kaliňák: Gašpar je novou tvárou Smeru, ktorá vniesla pokoj do rokovania parlamentu
• Fico rezonuje aj v zahraničnej tlači