Experimentujte na vlastných deťoch, pán exminister!

“Fascinuje ma, že niektorí poslanci si myslia (a oni si to naozaj myslia), že sex by mal byť len niečo, čo má byť hlboko skryté, zamknuté v trezore na desať zámkov a má sa o ňom hovoriť len za zatvorenými dverami spální a len toľkokrát, koľko detí si v živote prajeme,” píše Gröhling. “Sex nemá byť pôžitkom, nemá sa diať pred manželstvom, nemá sa diať zodpovedne a už vôbec sa o ňom nemá hovoriť.”

Tradíciou v našej spoločnosti, alebo skôr ideálom, je, že o sexe sa mladý človek rozpráva s ľuďmi, ktorým dôveruje, teda s rodičmi, súrodencami, s duchovným alebo s vychovávateľom. Pre ľudí, ktorí voči mladým pociťujú zodpovednosť je aj istou poctou, keď sa na nich s touto témou obrátia. Naozaj len škola vie, kedy je človek na tému sex pripravený duševne i telesne?

Gröhling si zjavne myslí, že áno: “Už pred vyše rokom som ešte ako minister školstva hovoril o povinnosti sexuálnej výchovy na školách, ktorá bude súčasťou veľkej školskej reformy.” V našom prostredí by bolo asi účelnejšie vzdelávať dospelých, aby vedeli, ako k tejto téme pristupovať v rozhovore s deťmi.

“Tento mesiac sa na ministrovom stole ocitol návrh odborníkov na nové učebné osnovy pre vzťahovú a sexuálnu výchovu. Títo na slovo vzatí odborníci pripravovali svoje návrhy viac ako dva roky. Pán minister Horecký sa však cíti viac fundovaný ako odborníci, a preto mnoho dobrých vecí vyškrtal. Na škodu detí,” píše Gröhling. Pravdou však je, že školy nemajú dostatok odborníkov, ktorí by sa tejto téme vedeli venovať, ich úlohu často zastupujú dobrovoľníci alebo platení externí ľudia, ktorých jedinou kvalifikáciou je, že sú z mimovládok.

Gröhling namieta, že: “Pán minister napríklad návrhu vyčíta, „že škola nemá čo formovať jednotlivcov, akú majú mať sexuálnu orientáciu alebo identitu”. Teda neviem, čo má pod týmto na mysli pán minister, ale môžem ho ubezpečiť, že to nefunguje tak, že sa zobudíte v sobotu a z dlhej chvíle si poviete, že Slovensko je taká super krajina pre inakosť, že ste sa rozhodli stať gejom či lesbou. Ľudia sa so sexuálnou orientáciou už narodia, nedá sa vnútiť či formovať.”

Tu ale buď nevie, o čom hovorí, alebo vedome klame. Počet teenegerov napríklad v USA, ktorí si dali hormonálne či operačne zmeniť pohlavie, a v neskoršom veku to trpko oľutovali, je alarmujúci. Nejde totiž len o to, aby dieťa vedelo, že sex je prijateľný len po obojstrannom súhlase, aby vedelo o spôsoboch a zdrojoch antikoncepcie. Ide aj o to, aby v zmene pohlavia nevidelo riešenie svojich pubertálnych problémov, kým nie je dostatočne citovo, intelektuálne a fyzicky vyspelé. Preto by deti o tejto možnosti ani nemali vedieť, kým nie sú dostatočne zrelé na rozhodovanie v tak závažnej otázke.

Koľko rodičov už použilo v rôznych rozhodovaniach argument zrýchleného vývoja v puberte u svojich detí? Nedovolím ti to, pretože nechcem, aby si to neskôr oľutoval/a. Pozri sa na seba a porovnaj sa s človekom, ktorým si bol pred rokom. O rok môže byť z teba zas iný človek. O zásadných veciach rozhoduj, keď sa prestaneš tak rýchlo meniť! Počkaj do osemnástky, alebo ešte lepšie do dvadsiatky.

Takmer na konci svojho textu Gröhling popiera sám seba v tom istom odstavci: “Hodnoty majú zostať v rukách rodičov, tvrdí pán minister. S týmto argumentom sa stotožňujem aj ja a dodávam, že rešpekt je na prvom mieste aj pri sexuálnej výchove. Nespochybňujem, že každá rodina má právo na svoje hodnotové videnie sveta, ale sexuálna a vzťahová výchova postavená na odporúčaniach odborníkov patrí do osnov škôl v 21. storočí a je potrebným prvkom. Preto dúfam, že návrh odborníkov prejde v čo najmenej okresanej podobe a že o obsahu budú rozhodovať odborníci a nie niečia nezdravá a nereálna bublina, ktorá s realitou nemá nič spoločné.” Teda rozumie a súhlasí s tým, že výchova ohľadom sexu a hodnôt patrí do výlučnej pôsobnosti rodičov, ale treba to dať do rúk odborníkom a nie rodičom! A na záver tento vyznávač slobody ešte aj určuje, ktorá hodnotová bublina je správna a ktorá nie.

“Je vždy lepšie sa dozvedieť a rozprávať o sexuálnom zdraví a o sexualite v prítomnosti odborníkov v moderovanom prostredí než na internetových fórach alebo získavať skúsenosti prostredníctvom nepríjemných zážitkov na vlastnej koži,” tvrdí nakoniec Gröhling. Podaktorí z nás si myslia, že nie je dobré ani jedno ani druhé a dávajú prednosť tomu, aby sa prvé rozhovory na citlivé témy viedli v rodine.

Experimentujte na vlastných deťoch, pán exminister!