Europoslanec Bilčík: Čo by sme robili, keby nám niekto chcel zobrať Žitný polostrov

Časy sa menia, a s nimi aj to, čo sa deti učia v škole. Po novom na Kryme a na Donbase odnepamäti žijú Ukrajinci, druhú svetovú vojnu začal Stalin (zatiaľ ešte platí verzia, že mu trochu pomáhal Hitler, ale možno aj to sa priebežne zjednoduší, aby sa to lepšie pamätalo) a zemepis už sa nevolá zemepis, ako kedysi, ale geografia. Znie to oveľa svetovejšie a možno aj to signalizuje, že tak ako v prípade iných predmetov, aj výučba zemepisu/geografie je dnes kvalitatívne na úplne inej úrovni, než kedysi za starých, nedemokratických čias.

A aj do tejto oblasti neustále prenikajú nové poznatky. Tak napríklad v pondelok v programe Ranné noviny televízie Joj bol hosťom poslanec Európskeho parlamentu Vladimír Bilčík, aby tam urobil pravidelnú päťminútovku povinnej proukrajinskej propagandy.

Bilčík zakončil svoje vystúpenie konštatovaním, že Ukrajinci musia bojovať o svoju krajinu, a že je to prirodzené, lebo my by sme robili to isté, keby nám niekto chcel zobrať Žitný polostrov. Viď tu v čase 1:40:06.

Ak náhodou nejde o drobný nedostatok v zemepisnom vzdelaní pána europoslanca, tak by to mohlo znamenať, že na bruselskom glóbuse Slovenska je nový zemepisný poznatok. A síce, že Žitný ostrov už nie je ostrov, ale iba polostrov.

Rozhodne sa nechceme s pánom europoslancom o tom sporiť, oni v Bruseli všetko vedia najlepšie – keď polostrov, tak polostrov. Ale keď sme pri tom, tak sa môžeme pozrieť aj na zvyšok tej vety. Že je prirodzené, že Ukrajinci bojujú.

Aj v tomto sa dá s pánom europoslancom súhlasiť. Aj my by sme bojovali, keby nám niekto niečo ukradol. Naozaj je logické, keď ľudia bojujú o svoje územie.

Len by bolo treba doupresňovať, kde sa vlastne to skutočné ukrajinské územie začína a kde končí, kto komu čo vlastne ukradol, a či náhodou nie je logické aj to, že aj iní bojujú o to, čo im ukradli. Napríklad Rusi žijúci v Novorusku (čo je od 18. storočia spoločný názov pre Donbas a ďalšie historicky ruské územia, sovietskou vládou administratívne pričlenené k Ukrajine), ktorí sa nedobrovoľne ocitli nielen v inom štáte, ale už aj v opačnom vojenskom bloku. Nie je logické, že bojujú za svoju vlasť a za to všetko, čo im ukradli?

Alebo tí všetci, ktorí kedysi boli hrdí na to, že sú obyvateľmi Sovietskeho zväzu, a túto ich vlasť ktosi roztrhal na kusy a teraz tam posiela húfy tankov pomaľovaných krížmi (tie hákové majú na sebe iba tí, čo sedia v tých tankoch), skrátka všetko sa to až príliš podobá na situáciu spred 80 rokov – nie je logické, že aj oni bojujú za svoju pôvodnú vlasť, za svoj starý ruskojazyčný svet bez amerických tútorov a rakiet namierených na Moskvu?

A tiež by bolo dobré ujasniť si, kto vlastne na strane Ukrajiny bojuje a za čo. Či je vhodné hovoriť o Ukrajincoch, alebo či náhodou nebude presnejšie hovoriť o pučistickom proamerickom fašistickom bábkovom režime, ktorý bude do posledného Ukrajinca a žoldniera bojovať za to, aby Ukrajina ostala v americkej sfére vplyvu.

Ešte jednu zaujímavú vec Bilčík povedal. Že vraj musíme stáť pri našom susedovi. Že keď sa vojna skončí, tak by si náš východný sused mohol spomenúť na to, ako sme sa zachovali. No im Bruselčanom sa to ľahko hovorí, lenže… vieme my tu na Slovensku tak naisto, kto bude náš budúci sused? A čo tak myslieť trochu dopredu a nechať si otvorené viaceré vrátka?