Európa sa snaží zrýchliť ekonomickú akceleráciu bez toho, aby vyriešila svoje politické a fiškálne obmedzenia, ktoré obmedzujú jej schopnosť konať strategicky, píše Modern Diplomacy .

Bezprostredná agenda sa sústredila na jednotný trh, investície a priemyselnú politiku. Pod týmto jazykom sa však skrýva hlbšia konfrontácia týkajúca sa suverenity, fiškálnej moci a budúcej podoby európskej integrácie.

Emmanuelovi Macronovi viditeľne dochádza trpezlivosť. Stanovil si termín na dosiahnutie pokroku – do leta,  a dal jasne najavo, že ak sa ukáže, že konsenzus medzi všetkými 27 štátmi nie je možný, “ochotné” štáty by mali napredovať prostredníctvom posilnenej spolupráce. To odráža presvedčenie, že jednomyseľnosť sa stala štrukturálne nezlučiteľnou s globálnou konkurenciou.

Summit zároveň odhalil snahu inštitúcií EÚ zachovať jednotu aj napriek tomu, že tlak na urýchlenie sa stupňuje. António Costa hovoril o novom „pocite naliehavosti“ a rýchlejšiu integráciu jednotného trhu označil za „potenciálne transformačnú“. Poukázal na širokú dohodu o zrýchlených úsporách a investičnej únii s cieľom nasmerovať európske úspory do domácich investícií. Zároveň však naznačil opatrnosť a zdôraznil, že pokiaľ je to možné, treba sa vyhnúť roztriešteniu na dvojrýchlostnú Európu.

Práve tento rozpor je výrečný: lídri chcú zrýchlenie, ale obávajú sa politických dôsledkov vyplývajúcich z rozdelenia.

Komisia reaguje tým, že tlačí na regulačnú integráciu až do krajnosti. Ursula von der Leyenová načrtla viacpilierový plán zameraný na revíziu pravidiel spájania podnikov s cieľom umožniť európskym “šampiónom”, uľahčiť zakladanie a rozširovanie podnikov a znížiť byrokraciu v celom bloku. Čo je dôležité, naznačila tiež, že posilnená spolupráca by sa mohla využívať selektívne – najmä pre prvú fázu únie úspor a investícií a pre takzvaný „28. režim“ – čím naznačila, že právna rozdielnosť už nie je tabu.

Rozpory v európskom jadre

Rozpory však zostávajú zakorenené v politickom jadre. Francúzsko-nemecký rozkol v otázke spoločného dlhu a európskych preferencií sa nezmenšil. Kompromisy sa objavujú len okrajovo – najmä v otázke obmedzenia zásad „kupujme európske“ na úzko vymedzené strategické odvetvia -, zatiaľ čo zásadné nezhody pretrvávajú v otázke vzájomného uplatňovania fiškálnej politiky a priemyselnej suverenity.

Pozícia Nemecka je naďalej rozhodujúca. Friedrich Merz zopakoval, že trvalý spoločný dlh EÚ je nielen politicky nežiaduci, ale aj ústavne nemožný, a varoval pred tým, aby sa z výnimočných krízových nástrojov stali trvalé nástroje. Berlín podporuje integráciu trhu, reformu hospodárskej súťaže a priemyselnú konsolidáciu, ale naďalej má pevnú červenú čiaru voči vzájomnému zadlžovaniu. Nejde o krátkodobý obštrukcionizmus, ale o strategické rozhodnutie zachovať národnú fiškálnu autonómiu a zabrániť inštitucionálnemu posunu smerom k fiškálnej únii.

A čo Paríž?

Francúzsko pristupuje k tejto rovnici z opačnej strany. Macron považuje fiškálnu kapacitu za neoddeliteľnú od strategickej autonómie – predpoklad financovania obranného priemyslu, rozsiahlej priemyselnej politiky a účinnej súťaže so štátom podporovanými investíciami USA a Číny. Z pohľadu Paríža nie je spoločné požičiavanie prerozdeľovaním, ale skôr pákovým efektom. Rozdiel s Nemeckom je teda štrukturálny, má korene v odlišných ekonomických modeloch a koncepciách moci.

Varovania z prostredia mimo bezprostrednej mocenskej osi vyostrili pocit naliehavosti. Mario Draghi, bývalý premiér Talianska a vplyvný ekonóm, naliehal na lídrov, aby konali rýchlejšie, a argumentoval tým, že hospodárska pozícia Európy sa od jeho  hodnotenia investičnej medzery ďalej zhoršila. Varoval, že oneskorenia v oblasti energetickej reformy, integrácie kapitálových trhov a konkurencieschopnosti priemyslu už nie sú neutrálne – aktívne zhoršujú pozíciu Európy.

Nástroj riadenia

Diplomati v súkromí priznávajú, že aj diskusia o dvojrýchlostnej Európe sa teraz používa ako nástroj riadenia. Vyhliadka, že Európa zostane pozadu, sa čoraz viac považuje za spôsob, ako vyvinúť tlak na neochotné hlavné mestá, aby podporili reformy zamerané na rast. Posilnená spolupráca už nie je len právnym mechanizmom, ale stala sa politickou pákou.

Taliansko tiež signalizuje pragmatickejší obrat. Premiérka Giorgia Meloniová otvorene prijala logiku variabilných aliancií v rámci EÚ, pričom flexibilitu nechápe ako fragmentáciu, ale ako podmienku ich realizácie. Upozornila, že ak chce Európa „opäť začať myslieť vo veľkom“ a čeliť globálnym výzvam, musí dosiahnuť konkrétne, účinné a okamžité výsledky v oblasti konkurencieschopnosti. Toto posolstvo odráža rastúcu netrpezlivosť členských štátov, ktoré považujú procedurálnu jednotu za čoraz viac nezlučiteľnú so strategickou naliehavosťou.

Reakcie jednotlivých štátov zdôrazňujú, aký politický náboj má táto zmena. Niektorí lídri označili samit za potenciálny bod obratu a tvrdili, že vlády mentálne prekročili prah smerom k skutočne zjednotenému trhu. Iní zdôrazňovali, že na premenu úspor na rast a na riešenie tlakov na životné náklady je k dispozícii málo času. Južné a menšie členské štáty zdôrazňovali potrebu strategickej koordinácie namiesto roztrieštenosti a zároveň trvali na tom, že konkurencieschopnosť sa musí premietnuť do pracovných miest, nižších cien a dostupnosti energie.

Energetická a klimatická politika odhalila ďalšie rozpory. Hoci vedúci predstavitelia vo všeobecnosti obhajovali obchodovanie s emisiami ako účinný nástroj, rastie tlak na revíziu aspektov systému s cieľom riešiť vysoké ceny energie a napätie v priemysle. Výzvy siahali od úpravy trhov s uhlíkom a obmedzenia špekulácií až po oddelenie cien plynu a elektriny. Viaceré vlády varovali, že bez úľavy na nákladoch na energiu sa zrýchli zatváranie priemyselných podnikov a hospodárske škody.

Priemyselná politika sa medzitým stáva čoraz otvorenejšou záležitosťou geopolitického charakteru. Pripravovaný zákon urýchlení  priemyslu (Industrial Accelerator Act )má uprednostniť európsku výrobu v strategických odvetviach, definovať normy obstarávania „Made in EU“, ktoré zahŕňajú dôveryhodných partnerov, a sprísniť kontrolu investícií v odvetviach, v ktorých dominujú zahraniční hráči. Tieto kroky už vyvolali odpor medzinárodných partnerov a vyvolali obavy z odvetných opatrení a zníženej investičnej dôvery.

Samotný priemysel je rozdelený. Technologické firmy varujú, že obmedzenie prístupu ku globálnym inováciám predstavuje riziko vzniku „konkurenčného paradoxu“ – teda oslabenia rastu v mene suverenity. Zahraničné podnikateľské skupiny zároveň považujú nové priemyselné nástroje EÚ skôr za politickú signalizáciu než za trhovú logiku.

Celkovo summit v Alden Biesene odhalil Úniu, ktorá je vystavená tlaku konať rýchlejším tempom, než jej inštitúcie dovoľujú. Zrýchlenie regulácie, selektívne priemyselné preferencie a posilnená spolupráca sa využívajú na kompenzáciu absencie skutočnej fiškálnej suverenity.

Politická realita zatiaľ zostáva nezmenená: trvalé eurodlhopisy (eurobondy) sú nepravdepodobné a vízia úplnej fiškálnej únie  stále nie je na stole. Európa sa rozhoduje pre čiastočné riešenia – cielenú integráciu, „Koalíciu ochotných“ a rôzne regulačné skratky. Tie môžu byť rýchle. Nevyriešia však základnú strategickú otázku..

Konfrontácia, ktorej EÚ v súčasnosti čelí, sa netýka len konkurencieschopnosti. Ide o to, či je Európa ochotná prijať fiškálne a politické dôsledky geopolitických ambícií, alebo či sa bude naďalej usilovať o moc bez štátnej pokladnice a jednotu bez suverenity.

Prečítajte si tiež:

• Rubio sa zo Slovenska presúva k ďalšiemu „spojencovi“ Washingtonu
• Trumpovi vyslanci budú rokovať s Iránom v Ženeve o jadrovom programe 
• Je dátum vstupu Ukrajiny už na stole?