E. MACHO: Aj z malého skorodovaného plieška sa môže vykľuť vzácna minca

Bratislava 1. júla (TASR) – Aj z malého skorodovaného plieška sa môže vykľuť vzácna minca, ktorá má hodnotu aj niekoľko tisíc eur. Ľudia ju niekedy nájdu pri zosuvoch pôdy či na šrotovisku. Najdrahšia minca, ktorú sa doteraz podarilo na Slovensku predať, pritom priniesla majiteľovi 130.000 eur. V exkluzívnom rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky to povedal spolumajiteľ aukčného domu Macho & Chlapovič, Elizej Macho.

-Aký je na Slovensku záujem ľudí o zbieranie mincí?-

Najväčší boom numizmatiky sa začal na Slovensku v 50. rokoch a niesol sa cez celé 70. roky. Vtedy zbieralo mince asi najviac ľudí. Ale bola to taká masová numizmatika, skoro všetci zbierali to isté. Pravidelne vychádzali pamätné strieborné mince, ktoré si ľudia objednávali. Na trhu bolo veľa reštrikcií, veci sa nemohli predávať, iba vymieňať, pretože to už mohlo byť považované za obchodovanie či nepovolené podnikanie. A to sa za socializmu nemohlo. Vtedy ľudia, ktorí mali nadmerné príjmy a nechceli, aby ich bolo vidno, investovali do takýchto vecí. Typickí investori do špičkových zberateľských predmetov tak boli paradoxne zeleninári či mäsiari. Nechceli, aby mali v bankách viac peňazí, ako sa patrí a vedeli, že peniaze sa niekedy môžu znehodnotiť peňažnou reformou.

-Čo sa stalo po roku 1989?-

Prišiel odliv tej trochy zlatých mincí, ktorá bola poschovávaná v rodinách, smerom do Rakúska či Nemecka. Na Slovensku zavládol veľký hlad po spotrebných tovaroch. Každý chcel mať doma video, mikrovlnku či fritézu. Preto sa hodnotné veci predávali. Naše peniaze mali obmedzenú vymeniteľnosť, boli limity na to, koľko peňazí si človek mohol vymeniť na osobu. Bola to vlastne druhá vlna odlivu hodnotných mincí zo Slovenska. Prvá nastala po rozpade monarchie a vlastne počas prvej republiky. Vtedy jednak odchádzala šľachta a pekné veci išli s ňou, ale tiež to bola veľká vlna emigrantov, ktorí odchádzali smerom do zámoria, hlavne do USA, krajín Južnej Ameriky, ale aj do Austrálie či na Nový Zéland. Aj bežní ľudia si brali so sebou veci, ktoré boli hodnotné a ktoré by mohli speňažiť hocikde na svete.

-Ako je to v súčasnosti?-

Momentálne nie je veľa ľudí organizovaných v klasickej numizmatickej spoločnosti, ktorí zbierajú kvalitné a hodnotné veci. Sú to skôr individuálni investori. Veľa z nich sa snaží zostať v pozadí, aby sa o nich nevedelo. Preto dražia mince často aj skryto, cez privátnych bankárov alebo cez obchodníka, ktorému dôverujú.

-Koľko je na Slovensku skutočných top zberateľov mincí?-

Ak si to rozdelíme tak, že kto je schopný zainvestovať do mincí desaťtisíce eur ročne, tak ich budú stovky. Ak sa budeme baviť o tých, ktorí sú ochotní do toho vložiť niekoľko miliónov eur, tak ich porátame na prstoch dvoch rúk.

-Z ktorého obdobia či územia sú mince na Slovensku najvzácnejšie?-

To je individuálne. Porovnávať keltské mince napríklad so zlatými dukátmi, to by sme miešali hrušky s jablkami. V každom segmente sa nájdu hodnotné mince, ale ono to nie je dané len obsahom kovu a vekom mince, ale najmä jej vzácnosťou a atraktívnosťou. Väčšinou sú najdrahšie tie mince, ktoré majú aj nejaký estetický prvok. To znamená, krásne veľké portrétne desaťdukáty, päťdukáty či vzácne strieborné toliare. Potom medaily, ktoré sú v limitovaných nákladoch. Väčšinou si ich dával robiť buď panovník alebo vyššia šľachta ako pripomienku nejakej udalosti. Medailová tvorba bola počas renesancie ručná, nízkonákladová, takže sa toho veľa nezachovalo. A sú to naozaj umelecké diela v kove.

-Ktorá slovenská minca sa doteraz predala najdrahšie?-

Najdrahšie sa predal banskoštiavnický zlatník razený v zlate. Je to kremnická razba a predal sa za 130.000 eur. To je momentálne najdrahšia minca z nášho územia, ale to neznamená, že ju nemôže nejaká prekonať.

-Existuje vo svete nejaký svätý grál – minca, ktorú všetci hľadajú a chceli by ju mať?-

Takýto svätý grál nie je, ale ak si zoberieme najdrahšiu mincu na svete, tak je to dvadsaťdolár Double Eagle z roku 1933. Z nášho pohľadu je táto minca novodobá, strojová razba, nič zaujímavé. Bolo ich však vyrazených asi 2000 kusov a dali celý náklad roztaviť. Zachovalo sa ich asi 14, z toho 12 je vo verejných zbierkach v múzeách. Dve unikli na trh, zrejme nie úplne legálnou cestou. Jedna z nich bola v zbierke egyptského kráľa a druhú naháňala asi 40 rokov FBI. Našli ju pred pár rokmi, bola v oficiálnej dražbe a predala sa za 8,5 milióna dolárov.

-Máte aj vy nejakú mincu, ktorá je pre vás taká vzácna, že ju nikdy nepredáte?-

Ešte nie tak dávno boli pre mňa také takmer všetky. Ale mám, samozrejme, nejaké srdcovky, ktoré nechcem predať. Veľakrát sa k minci viaže príbeh, ako sa k nej človek dostane, či z akých zbierok pochádza, a potom má k nej zvláštny, priam až magický vzťah.

-Aký najzaujímavejší príbeh sa teda vám spája s nejakou mincou?-

Asi pred štyrmi rokmi som cez aukčný portál v Čechách vyhral mincu z prvej republiky, ktorú som vydražil za 50.000 českých korún. Zavolal som tomu, kto ju predával. Bol to pán z Plzne s ťažkým ruským prízvukom. Povedal mi, nech prídem a všetko bude, len nech prinesiem peniaze. Vtedy som rozmýšľal, ak mi tam dá niekto bejzbalkou po hlave… Tak som naštartoval auto, vybral som sa do Plzne s tým, že buď kúpim mincu alebo len odovzdám peniaze niekomu „hrubokrkému“. Keď som tam prišiel, stál oproti mne malý chlapík, ktorý mal asi 40 kíl aj s topánkami a pri ňom bol jeho otec. Neboli to Rusi, ale Bulhari. Prezradil mi, že pracuje v kovošrote a že mu niekto doniesol mince na výkup ako farebné kovy. Vykúpil za pár drobných na váhu celú konzervu mincí a z toho len ja som jednu kúpil za 50.000 českých korún. To bola v tej chvíli ešte dobrá cena. O tri roky na to, mi už za mincu ponúkali 14.000 eur. Nepredal som ju, mám ju vo svojej zbierke. Mám k nej práve taký vzťah, že tu mi išlo o "držku".

-Môže aj bežný človek priniesť mincu a dať ju do dražby?-

Áno, ak ju prijmeme a je dosť zaujímavá. Lebo úplne bežné veci nemá význam dávať do dražby. Snažíme sa tam umiestňovať väčšinou vzácnejšie mince či bankovky. Iba keď nám bežné veci myšlienkovo dopĺňajú nejaký príbeh alebo nominály, tak ich k nim dávame. Aby to bolo pre zberateľov aj edukatívne. Teda snažíme sa im ukázať, akým spôsobom dávať dokopy zbierku a čo zbierať, aby mala zbierka systém, hlavu a pätu a aby bola dokopy hodnotnejšia ako iba súčet jednotlivých kúskov.

-Stáva sa vám často, že za vami prídu ľudia, prinesú nájdené mince a pýtajú sa, akú majú hodnotu?-

To je úplne bežné, je to každodenná prax. Ale 99 percent ľudí nosí bezcenné veci. Keď však niekto prinesie niečo cenné, tak mu väčšinou poradíme, aby to dal do aukcie. V aukcii môže cena dopadnúť vždy zaujímavejšie ako v prípade, ak je za mincu ochotný zaplatiť niekto priamo na drevo. V aukčnej sále sa burcujú emócie a je to boj o niečo, čo už možno za nášho života nebude na predaj. Vtedy niekedy padajú aj psychologické limity, ktoré si človek dopredu určí. Stalo sa mi to neraz. A neľutujem. Špičková a pravá vec si majiteľa vždy nájde, keď ju človek potrebuje speňažiť.

-Aké cenné mince vám takto už ľudia priniesli?-

Stalo sa to napríklad aj pri minulej aukcii. Prišiel za nami pán, ktorý vravel, že je mineralóg. Bol ešte ako dieťa niekde pri Donovaloch a Starých horách, pršalo a nastal zosuv pôdy. Popri zaujímavých mineráloch však našiel aj nejaký medený pliešok, na ktorom bol vyrazený rok 1660. Doniesol ho sem a nakoniec to bola banská minca, ktorá bola razená v Banskej Bystrici. Bol to dokonca unikát v zmysle, že tento rok razby bol doteraz neznámy. Pýtal sa ma, či za to dostane aspoň desať eur. Povedal som mu, že minimálne tisíc eur. Dali sme mincu do aukcie a vydražila sa takmer za 3000 eur. Bol to maličký skorodovaný pliešok, banská minca, pri ktorej ale lokálni zberatelia zajasali.

-Zmenila kríza správanie ľudí pri zbieraní a kupovaní mincí?-

Bežní ľudia, ktorí strácajú príjem, sa snažia speňažiť všetko, čo doma ponachádzajú. Niekedy vravím, že by nám priniesli aj hrdzavé vrchnáky z pivových fliaš, ktoré nájdu na ulici. V ponuke je tiež viac vecí, ktoré sú relatívne bežné, zberateľské. Vidno, že mnoho ľudí nie je schopných vziať si spotrebné úvery. Keď potrebujú peniaze, tak idú speňažiť práve čosi takéto. Mince či medaily, ktoré sú naozaj raritné, vzácne a veľmi vyhľadávané, sa objavujú zriedka a dá to niekedy roky práce niečo zaujímavé zo súkromnej zbierky vytiahnuť opäť na trh. Pretože ľudia, ktorí majú úspory a prebytočné peniaze, sa boja, že o ne prídu. Hľadajú preto niečo, čo ich hodnotu prenesie.

-Môže si človek začať teraz odkladať súčasné mince a bankovky a zainvestuje si tak napríklad na dôchodok?-

Áno, dá sa to. Hlavne to treba robiť pravidelne. V momente, keď minca vychádza, to je ako keď hudobník komponuje pesničku. Ešte nevie, či to naozaj hit bude, alebo nie. Ale v zásade, keď si niekto bude odkladať mince z drahého kovu, minimálne si odkladá cenu drahého kovu, ktorý vždy bude komoditou. Neurobí tým určite nič zlé, pretože v dlhodobom horizonte sa zbierky zhodnocujú. Je to však vždy minimálne strednodobá investícia. Človek musí naozaj roky, desaťročia dávať dokopy mince, ktoré majú potom mnohonásobnú hodnotu. Preto je niekedy zaujímavé vypočuť si zberateľa, ktorý má 80 rokov a povie: "Ježiš Mária, toto som ja kedysi kúpil za 500 korún a u vás sa to vydražilo za 20.000 eur." Ale on spomína na veci spred 60 rokov.

-Takže by bolo zaujímavé začať si teraz odkladať eurá?-

V zásade to človeka viac ako nominál nestojí. Pravdepodobne na tom ale "majland" najbližších 20 rokov nezarobí. Sú však aj zaujímavé prípady, trebárs aj u bankoviek. Írske tlače 500-eurových bankoviek, ktoré sú relatívne nové, sa už teraz medzi zberateľmi kupujú za osem- až desaťtisíc eur. Keby bola v špičkovom stave a bola by to írska emisia, nie rakúska či nemecká, ktoré sú bežné, možno za platnú päťstovku získať aj desaťtisíc eur.

-Čo by ste teda ľuďom odporučili?-

Oveľa lepšia stratégia je podľa mňa kupovať si pravidelne zlaté či strieborné mince, ktoré vydáva aj Národná banka Slovenska (NBS). Predpoklad, že drahé kovy pôjdu s cenou v dlhodobom horizonte hore, tu je. NBS ich vždy predáva za cenu kovu a výrobné či transakčné náklady. Minimálne si tak ľudia udržia hodnotu svojich peňazí alebo si ich zhodnotia. Pri niektorých takýchto minciach je pravdepodobnosť, že ich hodnota vystrelí. Ako napríklad pri proofovej striebornej päťstokorune s názvom Oživenie kremnického baníctva z roku 1999. Vtedy sa predávala za 600 korún, teda približne 20 eur. Dnes sa predáva za 1500 až 1600 eur, a to prešlo 13 rokov. Bola to pritom pomerne "masovka", vyrazených ich bolo 1400 kusov. Ale majú atraktívnu tému a veľmi pekné spracovanie. Je to veľká strieborná minca, ktorá je zberateľsky vyhľadávaná.

Rozhovor s Elizejom Machom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.