Dobrovodský: Faktické odňatie dávky v hmotnej núdzi zasahuje do základného práva na pomoc v hmotnej núdzi a porušuje ľudskú dôstojnosť

Rozpor s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými zmluvami 

Verejný ochranca práv v stanovisku uvádza, že ustanovenia § 10 ods. 3 až 13 zákona o pomoci v hmotnej núdzi nie sú v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a s medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Napadnuté ustanovenia sú v rozpore s čl. 19 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy, pretože podmieňujú poskytnutie dávky zabezpečujúcej základné životné podmienky splnením aktivizačných povinností. Ustanovenia preto porušujú inherentnú a nepodmieniteľnú povahu ľudskej dôstojnosti a zároveň ju degradujú na nástroj sociálnej politiky. 

Napadnuté ustanovenia sú ďalej v rozpore s čl. 39 ods. 6 Ústavy v spojení s čl.13 ods. Ústavy, pretože faktické odňatie dávky v hmotnej núdzi zasahuje do esenciálneho obsahu základného práva na pomoc v hmotnej núdzi a vytráca sa jeho Ústavou garantovaný zmysel. 

Na navrhovateľoch nezávislé stanovisko 

Verejný ochranca práv písomné stanovisko predložil s cieľom prispieť k rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky vlastnou, na navrhovateľoch nezávislou argumentačnou líniou, o ktorej sa domnieva, že má potenciál efektívnejšie osvetliť ústavnoprávnu a ľudskoprávnu problematiku nastolenej veci. Nejde o prvé ani posledné stanovisko, ktoré verejný ochranca práv doručuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky alebo Európskemu súdu pre ľudské práva. 

Má sa zachovať dôstojný život, nielen biologické prežitie jednotlivca 

Verejný ochranca práv v stanovisku uviedol, že z ústavnej garancie ľudskej dôstojnosti nevyplýva len negatívny záväzok štátu zdržať sa jej porušovania, ale aj pozitívny záväzok vytvoriť materiálne podmienky, bez ktorých by dôstojná ľudská existencia nebola možná. Tento pozitívny rozmer dôstojnosti má priamy dosah na sociálnu legislatívu: zákonodarca je povinný zabezpečiť každému, kto sa nachádza v hmotnej núdzi, prístup k takej forme pomoci, ktorá mu umožní zachovať si dôstojný život, nielen biologické prežitie jednotlivca. Ústavne garantované existenčné minimum nesmie byť podmienené výkonom práce alebo splnením inej aktivizačnej povinnosti.

Odňatie celej dávky je popretie ľudskej dôstojnosti 

Ľudská dôstojnosť ako konštitutívna vlastnosť každej ľudskej bytosti nie je niečím, čo si človek musí „zaslúžiť“ odpracovaním stanoveného počtu hodín. Táto zásada má podstatný dopad na posúdenie napadnutých ustanovení. Ak zákon stanovuje, že nesplnenie aktivizačnej povinnosti vedie k zníženiu dávky o sumu, ktorá fakticky predstavuje celú dávku pre samostatne posudzovanú osobu (86,50 eura mesačne do 31. decembra 2025, od 1. januára 2026 89,70 eura mesačne), ide o podmienenie samotnej dôstojnej existencie osoby výkonom práce, čo nie je v súlade s článkom 19 ods. 1 Ústavy. 

„Zákonodarca má bez pochybností oprávnenie motivovať príjemcov dávok k aktívnej participácii napr. na komunitnom živote. Napriek tomu som identifikoval ústavnoprávny problém, ktorý nastáva v momente, keď sankcia za nesplnenie aktivizačnej povinnosti zasahuje do samotného existenčného minima. Teda keď zasahuje do tej časti dávky, ktorej účelom je zabezpečenie základných životných podmienok nevyhnutných pre zachovanie ľudskej dôstojnosti. Inými slovami povedané, ak štát viaže zabezpečenie základných životných podmienok – čo je účelom poskytovanej dávky v hmotnej núdzi – na splnenie pracovnej aktivity, používa existenčnú odkázanosť osoby v hmotnej núdzi ako prostriedok na dosiahnutie požadovaného správania v podobe pracovnej aktivity. Materiálne minimum dôstojnej existencie sa teda neposkytuje bezpodmienečne z titulu ľudskej dôstojnosti, ale ide väčšmi o akúsi odmenu poskytovanú verejnou mocou za určité správanie,“ uvádza Róbert Dobrovodský, verejný ochranca práv. 

Už v roku 2014 považoval súd úpravu za hraničnú. Dnes je situácia nepriaznivejšia. 

„Ústavný súd v náleze PL. ÚS 8/2014 vytýčil hranicu ústavnej prípustnosti, pod ktorú, podľa môjho názoru, súčasná právna úprava už klesla. Tento nález preto poskytuje priamu argumentačnú oporu pre vyslovenie nesúladu napadnutých ustanovení s Ústavou. Výška dávky síce medzičasom vzrástla na súčasnú sumu 89,70 eura mesačne, avšak tento nárast (v percentuálnom vyjadrení 45,6 %) zaostáva jednak za nárastom priemernej mzdy (z 858 eur v roku 2014 na 1620 eur v roku 2025, t. j. nárast o 88,8 %), minimálnej mzdy (z 352 eur v roku 2014 na 915 eur v roku 2026, t. j. nárast o 160 %) a dokonca aj za infláciou (52,2 % za obdobie od konca kalendárneho roka 2014 až do mája 2026) za rovnaké obdobie alebo dokonca aj kratšie obdobie,“ argumentuje Róbert Dobrovodský, verejný ochranca práv. 

Kolektívna sankcia ako pridružený problém odňatia dávky v hmotnej núdzi 

Podľa verejného ochrancu práv osobitný ústavnoprávny problém predstavuje konštrukcia, podľa ktorej sa dávka znižuje za každého plnoletého člena domácnosti. Domácnosť je na účely zákona o pomoci v hmotnej núdzi posudzovaná ako celok. To znamená, že nesplnenie aktivizačnej povinnosti jedným členom domácnosti má priamy dopad na hmotné zabezpečenie ostatných členov, hoci tí sami akúkoľvek povinnosť porušiť nemohli, prípadne k jej porušeniu žiadnym spôsobom neprispeli.  

„Ostatní členovia domácnosti sú tak fakticky degradovaní na objekt sankčného mechanizmu, čo je v rozpore nielen s ústavnoprávnym chápaním ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy, ale aj s rovnosťou ľudí v dôstojnosti podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy.“ uzatvára Róbert Dobrovodský, verejný ochranca práv.