Dnes začnem malou hádankou. Kto podľa vás povedal tieto slová? „Vojna sa nevyhráva víťazstvom.“

Nebudem vás príliš napínať, lebo ide tak trochu o chyták. Autorom tohto výroku je americký spisovateľ Ernest Hemingway, citát pochádza z jeho čiastočne autobiografického protivojnového románu Zbohom zbraniam. V príbehu z prvej svetovej vojny uvažuje vodič sanitky Passini nad tým, že táto prekliata vojna sa nedá dokončiť, že nemá nijaký koniec. Boj strieda boj, víťazstvo jedných vyvoláva túžbu po pomste druhých a každá výhra je tak iba prímerím pred ďalším pokusom o odplatu. Passini nakoniec zahynie pri mínometnom útoku, pričom hlavný hrdina, americký poručík Frederic postupne opúšťa svoje prvotné nadšenie z boja a uvedomuje si nezmyselnosť vojny. Poznamenaný vojnovými zážitkami cíti sa byť vykorenený, opúšťa front a upína sa k základným ľudským hodnotám – láske, priateľstvu a cti…

Tento výrok citoval vo svojom prejave pred Valným zhromaždením OSN 25. septembra 2019 ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj. Čítam si jeho zbierku prejavov Posolstvo Ukrajiny, pri ktorej si ešte viac uvedomujem to, na čo som už upozornil viackrát (že tento človek si tak extrémne protirečí, že je schopný poprieť sám seba aj dvakrát denne), no v ten deň, pred tvárou svetového spoločenstva, akoby mal svetlú chvíľku. Uvedomoval si, že „každá generácia rozbitá vojnou dláždi cestu ďalšej: novej vojne, ktorú nebude možné vyhrať víťazstvom“. Neviem, kto mu ten prejav písal, či sám Zelenskyj niekedy skutočne čítal tento Hemingwayov román, lebo keby áno, nemohol by na hĺbku jeho pacifistického posolstva tak rýchlo zabudnúť. Nie náhodou ju fašistické režimy v Taliansku, Nemecku a inde zakázali, lebo jej antimilitarizmus považovali za „škodlivú pre česť ozbrojených síl“. Kladiem si otázku, v akom režime to žijeme, keď škandalizuje, cenzuruje a kriminalizuje snahy o mierové riešenie konfliktov podobne ako ten fašistický.

Slovensko má za sebou najväčší mierový pochod v dejinách, ktorý svojím rozsahom prekonal aj protivojnovú demonštráciu proti vojne v Iraku spred dvadsiatich rokov. Chcem sa poďakovať organizátorom najmä za to, že dokázali zabezpečiť jeho pokojný priebeh a krotili prílišné emócie niekoľkých jednotlivcov. Poďakovať sa treba aj radovým policajtom za perfektne a profesionálne odvedenú prácu, že zabezpečili poriadok, bezpečnosť a dôsledné oddelenie skupinky provokatérov od hlavného davu demonštrantov. Toto bolo veľmi dôležité. Bola tam výborná priateľská atmosféra a početné stretnutia s vami ma nabili pozitívnou energiou. Dovolím si tvrdiť, že do ulíc vyšlo desaťtisíc slušných ľudí (aj keď to slovo nemám rád), ktorí ukázali tej hŕstke provokatérov okolo jedného psychopatického exposlanca, že volanie po mieri sa už od piatku nedá ani umlčať, ani prehlušiť. O to viac som bol rozčarovaný, keď som si večer i cez víkend prebehol všetky relevantné médiá, z ktorých som mal pocit, že som bol na nejakej inej demonštrácii. Denník N opakovane propagandisticky písal o „takzvanom“ mierovom pochode a denník Pravda zašiel ešte ďalej, keď napísal, že účastníci zhromaždenia vraj vykrikovali „proruské heslá“ a vyjadrovali „súhlas s ruskou agresiou“ (sic!). Niektoré médiá hlavného prúdu masové protesty dokonca úplne odignorovali alebo im venovali iba jednu jedinú vetu. Osobitnú hanbu utŕžila verejnoprávna RTVS, ktorá spomedzi dvoch desiatok skôr proamerických ajo proiukrajinských demonštrantov vyspovedala hneď niekoľkých z nich, no v prípade obrovského mierového protestu hovorila o „stovkách“ demonštrantov a nedala slovo nikomu z nich.

Cítil som sa ako počas normalizácie. Vtedy sme si tiež nalaďovali „alternatívne“ médiá (Slobodnú Európu a Hlas Ameriky), ktoré boli síce tiež propagandistické, ale prinášali z protivládnych protestov oveľa bohatšie a dôveryhodnejšie spravodajstvo ako štátna tlač, rozhlas a televízia. Navyše, komunistická propaganda mala s tou dnešnou podobné črty v tom, že sa zameriavala na okrajové prvky, napríklad na extravagantne oblečených demonštrantov, aby divákov odpudila od účasti na proteste a od sympatií s protestujúcimi. Podobne aj v tomto prípade brutálne skresľovali priebeh pochodu. Po prvé, drvivá väčšina účastníkov skandovala jednoduché heslo „My chceme mier!“ Je v tom vari niečo proruské? Alebo vari mier znamená schvaľovanie vojny, ako o tom orwellovsky blúznila Pravda? Áno, videl som tam aj jednu ruskú a jednu sovietsku vlajku, v Denníku N som potom videl podobizeň Putina, tiež mi to nadvihlo obočie, čo to robí na mierovej demonštrácii. Mňa najviac pobavil transparent jedného chlapíka, na ktorom stálo: Slovenský pochod za mier – Nech stíchnu zbrane (dobre sa to začínalo) – a pod tým: Mor ho! Tak by si mal dotyčný najprv ujasniť význam záverečných veršov štúrovskej básne: či chce, aby zabíjanie utíchlo alebo vyzýva na jeho pokračovanie (prípadne sa naučiť z Chalupkovej poézie aj vhodnejšie verše pre túto príležitosť). Ale tieto drobné excesy piatkovú demonštráciu predsa necharakterizovali. Charakterizovala ju záplava slovenských zástav, spev slovenskej hymny a heslo MY CHCEME MIER! To bol jednoznačne a nespochybniteľne jej dominantný obraz. A ak aj slovenské médiá s mierom nesúhlasia, tak hádam sa nebudú stavať proti vlastnému ľudu, spochybňovať jeho právo demonštrovať a škandalizovať ho, akoby sa tam dialo niečo zlé, neprípustné alebo nezákonné. Veď to boli najmohutnejšie protesty od čias demonštrácií Za slušné Slovensko.

Nevšímať si podstatu a sústreďovať sa na excesy je niečo podobné, akoby niekto zo šibenice, ktorá sa vyskytla na protestoch Antigorila, niekto vyvodil záver, že cieľom demonštrácií bolo vešať ľudí. Alebo ako keby niekto zostrihal protesty Za slušné Slovensko tak, že by sa sústredil na vagabundov, ktorí hneď prvý večer lomcovali bránou na Úrade vlády SR alebo by zameral pozornosť na niektorých hulvátov, ktorí tam vykrikovali vulgárne heslá. Prípadne si predstavte, že by niekto počas revolúcie roku 1989 priniesol titulok „Chcú ísť na komunistov lopatami“ (čo bol iba jeden nevhodný žartík herca Stanislava Štepku). No hitparádu dezinformácií vyhral opäť Denník N. To, čo dlhodobo vypisuje Martin Šimečka, by si už vyžadovalo starostlivosť psychiatra. Tento zakomplexovaný chudák bez patričného vzdelania, ktorý nazval popredných umelcov a najväčšie mozgy Slovenska „luzou“, sa opäť raz opustil a o piatkových protestoch napísal, že nemá zmysel usilovať sa o vzájomné porozumenie s obhajcami Ruska, lebo žijú vo fikcii, ktorá sa po zrážke s realitou nevyhnutne rozpadne. Nebudem s ním teraz polemizovať o tom, že na tom námestí neboli obhajcovia Ruska, ale mieru, lebo on vie, že klame a lož je jeho pracovná metóda. Mňa len fascinuje, aký si je sebaistý (ako každý hlupák), že tá realita raz neprevalcuje jeho. K jeho osobe poviem už len toľko, že som ešte nevidel niekoho, komu trčí slama z topánok, aby tak strašne pohŕdal ľuďmi a vyvyšoval sa nad nimi, hoci naozaj nemá prečo. A ako sa už len dá okomentovať to, keď ďalší redaktor Nka Tomáš Gális napísal, že demonštranti „skrývali svoj obdiv k ruskej agresii heslami o mieri“ a že „fascináciu násilím mali v sebe už predtým“. Veď je to sprosté osočovanie.

Preto si myslím, že by sa mali novinári za svoju piatkovú manipuláciu s faktami svojim čitateľom, divákom a poslucháčom ospravedlniť. Inak sa nemôžu čudovať, že vo verejnosti rastie hnev na ich hlboko neprofesionálnu prácu. Tendenčná moderátorka relácie „Silná zostava“ Veronika Ostrihoňová prudko zavádza, keď tvrdí, že ľudia novinárov nenávidia preto, lebo hovoria pravdu. Ľudí poburuje, že klamú, že urážajú a že sú skorumpovaní – a nedokážu si už ani priznať zlyhanie a ospravedlniť sa.

Z piatkovej eufórie by sme však mali veľmi rýchlo vytriezvieť a uvedomiť si, že ak si neujasníme, čo ďalej, dopadne to presne tak ako s jesennou stotisícovou demonštráciou v Prahe, po ktorej sa slovenskí aktivisti rozhádali na dátume, lebo niektorí z nich nepochopili, že jedna lastovička leto nerobí. Pre úspech a rozvoj mierového hnutia je dôležitá vytrvalosť, pravidelnosť, jasné pravidlá organizácie a predovšetkým dohoda na reálnych a zmysluplných požiadavkách. Povedzme si úprimne, že táto séria pochodov sa rodila živelne a pravidlá sa tvorili za pochodu. Ale takto to nemôže pokračovať ďalej. Môžeme byť len radi, že sa nevyskytli väčšie problémy, z ktorých sa treba poučiť. Tradičným kameňom úrazu ostáva nedisciplinovanosť kotlebovcov. Ak sa nedokážu podriadiť všeobecnej dohode, že stranícke vlajky a symboly musia ísť nabok, potom ich treba hneď na začiatku z takýchto zhromaždení vykázať. Pravidlá musia platiť pre všetkých. Rovnako upozorňujem, že tieto pochody treba vo všetkých mestách riadne nahlásiť. To nie je šikana, to vyplýva zo zákona, napríklad už len pre zabezpečenie plynulej premávky. Pamätajte, že polícia nie je náš nepriateľ, že spoluprácou s ňou predídeme mnohým problémom. No najdôležitejšie sú jasné a všetkým zrozumiteľné požiadavky.

Nielen novinári, ale aj viacerí účastníci zostali v rozpakoch z toho, čo demonštranti vlastne požadujú. Požiadavky sú natoľko rôzne, neujasnené a nezjednotené, že sú často až protirečivé. A povedzme si úprimne, ako majú médiá pravdivo informovať o cieľoch protestov, keď ich organizátori ich nevedia jasne sformulovať. Niektoré požiadavky smerovali mimo rámca toho, čo je možné z našej úrovne dosiahnuť. Viete, že som dlhodobo známy ako odporca existencie vojenských blokov a nikdy som nechcel, aby sme do Severoatlantickej aliancie vstúpili. Ale čo má čo spoločné s cieľom zastaviť vojnu heslo „Preč z NATO“?? Snažím sa pochopiť, že niektorí účastníci rozumejú tomu, že skutočnou príčinou dlhodobého konfliktu na Ukrajine je rozpínavosť Severoatlantickej aliancie, ale neverím, že sú až takí sofistikovaní. Vidím za tým skôr tradičnú agendu niektorých strán, ktorá však vyznieva v tejto situácii nesmierne sebecky. Jednak naše vystúpenie z NATO by nijako nepomohlo Ukrajine a jednak táto požiadavka bráni zjednoteniu všetkých mierumilovných síl na Slovensku. Opäť sa tak teda vraciam k zásade, že stranícke záujmy musia ísť bokom.

Na proteste kolovala vraj „občianska“ petícia za mier. Nemohol som ju podpísať z niekoľkých dôvodov. Obsahovala už v úvode bludy. 29. marca 2024 nevyprší ani platnosť, ani zmluvná viazanosť medzi Slovenskou republikou a NATO. Zmluva so Severoatlantickou alianciou sa teda nemusí predlžovať. Teoreticky by sa mohla podľa článku 13 vypovedať, ale v tom prípade treba požiadavku naformulovať presne. Okrem toho, ako som už povedal, toto nemá žiadnu súvislosť s ukončením vojny na Ukrajine. A čo ma už vonkoncom irituje – keď sa dvaja poslanci za ĽSNS plus Kotlebov hovorca štylizujú do podoby „občianskeho petičného výboru“. Ako dlhoročného mierového aktivistu ma uráža, keď sa za „mierového aktivistu“ vydáva najvernejší Kotlebov spolupracovník, ktorý velebí zločinecký Tisov režim. A je do popuku, keď sa za „politického disidenta“ označí poslanec NR SR so šesťtisícovým platom. Táto petícia je iba sebeckým parazitovaním jednej politickej strany na úspechu mierového hnutia, a od toho sa treba dôrazne dištancovať. Organizátori musia mať celú organizáciu mierových pochodov pevne v rukách a nedovoliť, aby ich zneužili politici na presadzovanie svojej úzkoprsej straníckej agendy.