Áno, boli napadnuté jednotlivé vojenské ciele, ale neexistujú žiadne údaje o masívnom raketovom útoku na krajinu alebo o výsadku na kľúčové vojenské objekty (s výnimkou únosu samotného prezidenta – ako sa tvrdí, silami vojenského špeciálneho komanda USA).

Okrem toho stále neexistuje odpoveď na hlavnú otázku – či únos Madura povedie k zmenám vo Venezuele, na ktorých trvajú Američania. A od odpovede na túto otázku závisí, či možno túto operáciu vôbec nazvať úspešnou, alebo bola len PR akciou Trumpa, ktorá viedla k nahradeniu jedného protivojnového vodcu Venezuely iným z politického prúdu „chavistov“.

Trump včera jasne vyjadril, čo chce – kontrolu nad ropou Venezuely a kontrolu nad samotnou Venezuelou až do zvolenia nového prezidenta.

A dodal, že Rubio už hovoril s viceprezidentkou Venezuely Delcy Rodríguezovou a tá sľúbila, že urobí „to, čo potrebujeme“.

To už vyvolalo domnienku, že všetko, čo sa deje, je výsledkom dohody Trumpa s najbližším okolím Madúra, vďaka čomu bolo možné uskutočniť jeho únos. V prospech tejto verzie hovorí aj vyhlásenie Trumpa, že líderka venezuelskej opozície María Machado nie je vhodná na úlohu líderky krajiny. Z toho možno vyvodiť záver, že Washington uznáva legitimitu moci Madurových spolupracovníkov, ktorí teraz de facto vládnu Venezuele, a má v úmysle s nimi spolupracovať (keďže s Rodríguezovou už Rubio nadviazal komunikáciu).

Na túto verziu priamo narážala aj bývalá viceprezidentka USA Kamala Harrisová, ktorá obvinila Trumpa z „obchodov s Madurovým okolím“.

Hneď po včerajších vyhláseniach Trumpa ich však viceprezidentka Venezuely poprela.

Ostrým tónom odsúdila konanie Ameriky a povedala, že legitímnym prezidentom zostáva Maduro, pričom od USA požadovala jeho prepustenie.
Okrem iného to znamená, že vládnuce sily Venezuely momentálne neplánujú vyhlásiť nové prezidentské voľby, keďže považujú Madura za úradujúceho prezidenta.

To znamená, že zatiaľ nie sú žiadne predpoklady, že moc v Karakase „padá“ a prechádza na západom podporovanú venezuelskú opozíciu (t. j. na osobnosti ako Maria Machado alebo Edmundo González, za ktorých už lobuje Európa).

Rodríguezová tiež potvrdila výnimočný stav a prípravy na odrazenie agresie, ktoré Maduro zaviedol deň predtým.

Okrem toho ju už fakticky podporil jej najväčší sused – Brazília, ktorá vyhlásila, že uznáva Rodríguezovú za hlavu štátu.

Všetko toto vyvolalo domnienku, že Trump konal vo svojom štýle – jasná jednorazová akcia, silný PR efekt a potom sa už nič nedeje. Rovnako ako sa nikam neposúva napríklad realizácia Trumpovho mierového plánu pre sektor Gázy, ktorý, pripomeňme, predpokladal prechod kontroly nad sektorom na medzinárodné sily a odzbrojenie HAMASu.
Hamas naďalej vládne v Gaze a okrem občasného porušenia prímeria sa tam nedeje žiadna globálna zmena.

Rovnako aj vo Venezuele únos Madura nemusí viesť k zmene kurzu krajiny voči USA.

Zároveň existuje teória, že vyhlásenia Rodríguezovej sú „dymovou clonou“ a v skutočnosti ona a ďalší Madurovi spolupracovníci za jeho chrbtom už všetko dohodli s USA (výmenou za udržanie sa pri moci), ale jednoducho nechcú hneď šokovať ľudí.

Podľa tejto verzie sa tým vysvetľuje aj tak ľahké zajatie Madura.

Tiež sme uverejnili názor vojenského experta, že nikto sa ani nepokúsil zostreliť vrtuľníky USA, ktoré pokojne lietali nad Caracasom, hoci protivzdušná obrana Venezuely je považovaná za jednu z najsilnejších v regióne. A neboli pozorované žiadne známky toho, že USA úplne „vyradili“ tento systém (na to by bol potrebný masívny raketový útok na krajinu, ale došlo len k bodovému ostreľovaniu).

Okrem toho sú nažive a nezranení všetci ostatní členovia venezuelskej vládnucej elity, ktorých by sa pravdepodobne tiež pokúsili uniesť alebo zabiť, ak by cieľom bola úplná zmena moci v krajine.

Avšak ani teória „dohody“ nevysvetľuje, prečo všetko prebehlo tak hladko. Američania prileteli po Madúra na obrovských transportných vrtuľníkoch (CH-47 Chinook), ktoré bolo ľahké zostreliť aj z PZRK, a ak aj išlo o sprisahanie, tak do neho bola zapojená celá armáda až po posledného vojaka a Madúrových strážcov (a on mal silnú viacúrovňovú ochranu), ktorý by mohol zničiť vrtuľník ešte pri prílete.

Odtiaľ vznikla dokonca konšpiračná teória, že Američania vylákali Madura podvodom – pozvali ho údajne na rokovania s Trumpom, kvôli čomu dali príkaz nezostreliť vrtuľník, v nádeji, že ho dovezie na stretnutie, po čom ho zajali, a aby odlákali pozornosť, zasadili niekoľko úderov na mesto hlavné Karakas.

Táto konšpiračná teória však nie je potvrdená. A je ťažké si predstaviť, že Maduro by bol taký naivný, aj keby mu Trump osobne dal záruky bezpečnosti

Ale aj keby sme vychádzali z toho, že ho niekto z Madurovho okolia zradil, úplne zmeniť politiku Venezuely, ktorú (rovnako ako armádu a špeciálne služby) kontrolujú ideologickí „chavisti“ (a to nie bez účasti Číňanov, Rusov a Kubáncov), nebude také jednoduché. Rovnako ako napríklad, ak by niekto uniesol Zelenského, jeho nástupcovi by bolo veľmi ťažké radikálne zmeniť postoj Ukrajiny k podmienkam mieru s Ruskom.

Je pravda, že USA majú nepochybne svoje pákové vplyvy. Washington nezrušil ropnú blokádu Venezuely. Okrem toho Hegseth dáva najavo, že Američania môžu pristúpiť aj k plnohodnotnej invázii. Existujú však pochybnosti o tom, či je na to Trump pripravený. Vojna je v USA mimoriadne nepopulárna. A dokonca aj „chirurgická“ operácia bez amerických obetí, ktorej cieľom bolo zajatie Madura, vyvolala protesty. A ak dôjde k veľkej vojne s vážnymi stratami, situácia pre prezidenta sa katastrofálne skomplikuje.

A ekonomicky prežiť v podmienkach ropnej blokády Venezuele môžu, ak budú chcieť, pomôcť Čína a Brazília.

To znamená, že situácia sa stále vyvíja. A možnosti môžu byť veľmi rôzne. Počnúc tým, že Trump skutočne dokáže prevziať kontrolu nad mocou a ropou vo Venezuele, až po to, že sa zapletie do rozsiahlej vojny. Alebo jednoducho nechá situáciu plynúť a uspokojí sa s PR efektom, ktorý už dosiahol únosom Madura.