Čo sa v tých Michalovciach vlastne stalo?

Ako píše Marián Kéry (Smer SSD): “Ak toto vidí zhora Janko Jesenský, autor asi najväčšej politickej satiry na politické strany v dejinách slovenskej literatúry, musí sa od smiechu za brucho chytať.” Heger habkajúci čosi o tom, že terazky je predseda, keď má vysvetliť, prečo si teraz trúfa na to, na čo si pod Matovičom netrúfol, a v pozadí mediálny “mág” Čekovský, strieľajúci očami z jednej strany na druhú akoby očakával otrávený šíp letiaci z niektorej z kamier. Hegera Kéry nazval “obyčajným generátorom fráz a floskúl, s darom nič nepovedať”. Danko môže byť pyšný na to, akú prácu na sebe odviedol a spokojný, že ho Heger v tomto plnohodnotne zastúpi.

Kéry však vo svojom včerajšom texte upozorňuje aj na veci nadmieru dôležité. O Hegerovi napísal: “Okrem predsedom Demokratov a povereným premiérom je aj (to sa do volieb nezmení) aj poverený vedením ministerstva financií a ministerstva zdravotníctva. Isto o sebe nepochybuje, že zvládne aj nemožné. A toto konštatovanie sa týka aj ostatných ministrov, ktorí sa ocitli medzi Demokratmi. Ale ako chcú podávať stopercentný výkon na ministerských a premiérskom poste, keď budú pod čoraz väčším tlakom budovať aj novú politickú stranu, aby sa vo voľbách dostali aspoň cez 5 %? Že som pri pohľade na Demokratov príliš optimistický? Zoberúc do úvahy to, čo sa poverenému ministrovi zahraničných vecí Káčerovi a poverenému ministrovi obrany Naďovi stalo v Michalovciach, aj 5 % môže byť pri tomto “hviezdnom” výbere nedosiahnuteľnou métou. Bez ohľadu na to, že v “útoku” budú mať priamo Hegera.”

Čo sa týka Michaloviec, Kéry Demokratov nešetrí: “Čo sa v tých Michalovciach vlastne stalo? Pokorne ako politik poviem, že reakcie ľudí na nás môžu byť samozrejme rôzne. Taký je život. Ale mali by sme tie reakcie aj vedieť prijať. A nie, ako Káčer s Naďom, vrieskať na ľudí a nadávať im, že sú stádo paviánov, dobytok. Aby minister zahraničných vecí ako zmyslov zbavený vrieskal, že je mu z ľudí zle a že im (tým naozaj obyčajným ľuďom, ktorí chcú pokoj a dôstojný život) je hanba za to, ak odmietajú brániť Slovensko? Už vidím pána ministra, ako berie zbraň a ide v prvej línii do obrany našej krajiny. On, ktorého štát tak rozmaznal, že sa o ministerskej stoličke vyjadrí, že za posledných 20 rokov nebol tak zle platený. Vo svojej reakcii si neváhal vziať do úst ani hrdinov SNP a vyratúval: “…tí starí otcovia, v tom SNP, by sa tak za vás hanbili, dogrcali by sa z vás, keby vás videli.” Keby to nebolo smiešne, tak je to do plaču. Už včera bolo neskoro, aby mu prezidentka Čaputová odobrala ministerské poverenie. A rovnako aj celej vláde na čele s hlavným “demokratom” Hegerom.”

Treba sa pristaviť pri tom, čo si D(/d)emokrati myslia o dialógu. Pretože v starom chápaní je dialóg súbojom myšlienok. A nie súbojom v zmysle hodíme odsúdenca levom. Prítomnosť v aréne však na dialóg nestačí. Lebo ak jeden aktér sedí pod svetlami na pódiu s mikrofónom v ruke a ochrankou za zadkom, a ten druhý len kričí z tmy, lebo inú možnosť nedostane, skôr to pripomína ten nečestný zápas s levom. Odsúdený musí umrieť tak či tak. O čo čestnejšie by bolo vyzvať pískajúcich ľudí v hľadisku, aby si vybrali hovorcu a pozvať ho na pódium! Ľahšie bolo ministrom ovracať ich z pódia. Ľudia boli nahnevaní a mali byť prečo.

Ako píše Kéry: “Káčer s Naďom v Michalovciach čelili nie agresívnemu, ale “iba” slušne nahnevanému Slovensku. Nahnevaným a obchádzaným ľuďom, ktorých nikto nepočúva, o ktorých názor sa nikto zo súčasnej vlády nezaujíma. Tak si to slovo začínajú brať sami. No a bude ešte horšie. Heger, Káčer, Matovič a spol. sú nepoučiteľní, ich schopnosť sebareflexie sa blíži k nule. A k nule klesá aj ich podpora zo strany obyčajných Slovákov. To ich precitnutie, ku ktorému skôr či neskôr príde, bude trpké. Vôbec im niet čo závidieť. Sami si na to zarábajú, svojou aroganciou, neschopnosťou a bohorovnosťou.”

Presne tak! Osvedčujete sa, páni! Osvedčujete, ako je to s tou vašou slušnosťou a hodnotami, ako je to s vašou ochotou k dialógu, ako je to s vašim chápaním demokracie. A ak budete takto ďalej pokračovať, neschováte sa ani pod tým najväčším nápisom “Demokrati”! Ľudia zisťujú, že nie ste viac ako oni, že sa na to len hráte, že sa tak aj s vašou modrou krvou len cítite. Masy začínajú dupať, masky padajú.