Rozmohl se nám tady takový nešvar… Bratislavská kaviareň sa začala predháňať v tom, kto vyprodukuje najodpornejší a najšovinistickejší príspevok o Rusku. Mrzí ma, že do tejto zvrátenej súťaže sa zapojili aj ľudia, ktorých som si vážil alebo som ich aspoň považoval za príčetných. Najnovšie koluje na internete zoznam Rusov, ktorí museli emigrovať – ako dôkaz toho, že Rusko je zlé a treba na neho nadávať. Hoci sa tí, ktorí tento pamflet zdieľajú, považujú za kultúrnu elitu Slovenska, nedokázali v tomto zozname rozlišovať ani medzi cárskym režimom, stalinistickým režimom, nacistickou okupáciou a dnešným Ruskom – všetko je pre nich to isté, nevidia medzi tými žiadne rozdiely. Neuveriteľná obmedzenosť.

Nebudem tu strácať čas vysvetľovaním, že by som mohol zostaviť päťkrát dlhší zoznam zložený z Európanov nútených emigrovať – od Komenského cez Rousseaua a Victora Huga až po povedzme Milana Kunderu a Ladislava Mňačka. Podobne by sme mohli zostaviť zoznam stoviek amerických umelcov od Charlieho Chaplina až po Larryho Adlera, ktorí museli v dôsledku mccarthizmu opustiť územie USA. Ale na čo je toto dobré? Iba na vyvolávanie tých najprimitívnejších nenávistných pudov, za ktoré sa raz (až doba vytriezvie) budú títo ľudia strašne hanbiť. Práve tí, ktorí inak tak radi moralizujú nad akýmikoľvek náznakmi xenofóbie, sa dopúšťajú toho najodpornejšieho šovinizmu a hanobenia národa, ktorý má svoje korene v tých najtemnejších časoch 20. storočia.

Ale nechajme ich v týchto jedovatých orgiách osamotených. Dôvod, prečo píšem tento článok, je niekde úplne inde. Pobavilo ma, ako často sa progresívci, ale aj najrôznejší lovci konšpirátorov a bojovníci proti dezinformáciám zaštiťujú ruským spisovateľom a disidentom Alexandrom Solženicynom. Pochopiteľne, Solženicyn je vnímaný ako svedomie nielen ruského národa. Ibaže v tomto prípade je skôr zneužívaný bez toho, aby antiruskí šovinisti poznali alebo chceli poznať jeho skutočné politické názory.

Alexander Solženicyn, ktorého 15. výročie úmrtia si pripomenieme presne o mesiac, dva roky pred smrťou, v apríli 2006, poskytol inak zriedkavý až výnimočný rozhovor pre týždenník Moscow News, v ktorom obvinil NATO a konkrétne Spojené štáty americké, že ich konečným cieľom je ovládnuť a podriadiť si Rusko. „Hoci je jasné, že súčasné Rusko nepredstavuje žiadnu hrozbu, NATO metodicky a vytrvalo buduje svoju vojenskú mašinériu – vo vnútri východnej Európy a v okolí Ruska z juhu,“ povedal 87-ročný spisovateľ. „USA a NATO poskytujú farebným revolúciám ideologickú podporu. Bez pochýb sa pripravujú úplne obkľúčiť Rusko a zbaviť ho suverenity,“ varoval. Solženicyn ostro kritizoval prozápadnú vládu na Ukrajine za jej snahu získať členstvo v NATO. Zdôraznil, že Rusko nikdy nezradí mnohomiliónovú ruskú populáciu na Ukrajine. V tejto súvislosti kritizoval Gorbačova, že sa príliš ľahko vzdal Západu i Jeľcina, že riadil masívnu krádež ruských zdrojov a naopak pochválil prezidenta Vladimíra Putina za jeho prácu na obnove silného štátu.

Nebolo to po prvýkrát, čo Solženicyn kritizoval Západ. Minulý mesiac uplynulo 45 rokov od jeho najslávnejšej prednášky na Harvardovej univerzite, ktorá vošla do dejín pod názvom Rozdelený svet. Alexander Solženicyn niekoľko rokov po svojej emigrácii mlčky pozoroval západný svet ako človek z inej planéty. Keď sa potom ozval, všetkých ohromil, lebo s chirurgickou presnosťou analyzoval všetky dodnes platné neduhy západnej spoločnosti. Vyčítal jej stratu spoločenskej odvahy, úpadok demokracie, nezodpovednosť médií, plazivý útlak a nechutný nápor propagandy – čiže všetko to, čo sa do dnešnej doby rozvinulo do obludných rozmerov. A azda preto tento dôležitý prejav nikdy nebol preložený do slovenčiny.

Alexander Solženicyn bol prenikavý spoločenský kritik. Dnešných povrchných hejterov Ruska by vysmial. Povedal by im, že presne proti takým ako sú oni, bojoval celý život. A aj pred nami stojí ešte veľa práce, ak chceme uchrániť náš svet od bezduchej propagandy a vyliečiť ho z jeho duševnej a duchovnej choroby. Solženicyn to vedel. Túto vojnu vo svojej prapríčine spôsobila expanzia NATO. A svet nebude bezpečný, kým bude založený na takých konfrontačných a militaristických organizáciách, a nie na mierovej spolupráci. Raz na to budú musieť prísť aj tí tajtrlíci, ktorí bezmyšlienkovite opakujú, že NATO je naša jediná spása a že bez Severoatlantickej aliancie nevyjde slnko. Práve naopak. Militantná filozofia NATO bráni ľudstvu v jeho všestrannom rozvoji.