Pamätník 567 padlým vojakom Červenej armády v Košiciach je dnes je národnou kultúrnou pamiatkou. Chmelár pripomína, že “v jeho popise sa jasne uvádza, že jej súčasťou sú aj kovové znaky červenej hviezdy a kosáka s kladivom. Tieto znaky však neboli inštalované ako symboly komunizmu, ale ako znaky Červenej armády, pod ktorej vlajkou vojaci bojovali a oslobodili Košice”. Navyše, “na pamätník sa vzťahujú medzištátne zmluvy s Ruskom, podľa ktorých akékoľvek zásahy a úpravy musia byť odsúhlasené veľvyslanectvom Ruskej federácie”.

Kosáky, kladivá a hviezdy boli na pamätníku odstránené v auguste 1968, v sedemdesiatych rokoch ich obnovili, počas Nežnej revolúcie ich na základe rezolúcie Občianskeho fóra opäť odstránili, no v roku 2010 ich dalo mesto znova osadiť. V roku 2016 ich niekto “ukradol” (podľa Chmelára pravdepodobne Kalmus a Lorenz) a na ich miesto boli dočasne umiestnené napodobeniny z preglejky, ale 21. augusta tohto roka ich strhol Ľuboš Lorenz.

“Chápem všetkých, ktorých sa symbolika komunistického režimu bolestne dotýka, ktorým tieto znaky pripomínajú utrpenie tisícov nevinných ľudí. Avšak v tomto kontexte treba veci posudzovať citlivejšie. Tí vojaci nemohli ani za to, čo sa u nás udialo po roku 1948, ani za to, čo sa u nás udialo po roku 1968. Statočne bojovali proti fašizmu a hrdinsky padli za našu slobodu pod bojovou zástavou, ktorá v ich očiach symbolizovala porážku nacizmu,” obhajuje Chmelár padlých vojakov.

“Na tomto mieste treba pripomenúť, že to, čo robia Kalmus s Lorenzom, robia v Poľsku a Pobaltí len neofašistické tlupy. Nepovažujem za náhodné, že toto demolačné duo v lete 2014 zneuctilo aj pamätnú tabuľu dvom slovenským vlastencom, ktorí padli v boji proti banderovským bandám. Ľuboš Lorenz dokonca 26. februára 2015 na sociálnej sieti tento čin obhajoval spôsobom sebe vlastným, keď napísal, že banderovci boli len chudáci, nie zločinci, že všetky zločiny boli zinscenované, že obyvateľov severovýchodných obcí nevraždili a že sa tešili ich porozumeniu… Je naozaj pozoruhodné a príznačné, že pod túto drzú lož pridal svoj lajk aj „bojovník proti dezinformáciám“ (v skutočnosti však slovenský Joseph McCarthy) Juraj Smatana,” prizvukuje.

“Obhajovať vyčíňanie banderovcov je o to trápnejšie, že ešte dnes žijú ľudia v Zboji, Novej Sedlici, Kolbasove a ďalších obciach severovýchodného Slovenska, ktorí zažili masakre týchto fašizoidných bánd. Keď k tomu dodáme, že Lorenzovým najobľúbenejším tričkom je to s veľkým znakom NATO – teda organizácie, ktorá má na svedomí viac ľudských životov ako celé štyridsaťročné komunistické panstvo v Československu – azda pochopíme, že tento duševne vyšinutý človek nie je nijakým bojovníkom za slobodu, ale len prvoplánovým antikomunistom, akých nájdeme plno v každej bunke ĽS NS,” dodáva.

Diskreditácia slušnosti

Chmelár zároveň upozorňuje, že na pozadí tejto kauzy sa nám v plnej miere obnažilo dramatické rozdelenie slovenskej spoločnosti a falošná póza tých, ktorí sa vyše štvrťstoročia snažia presvedčiť verejnosť, že tu prebieha akýsi boj dobra proti zlu, že oni sú tí slušní, morálne vyspelí a vzdelaní, ktorí bojujú proti neslušným, mravne zaostalým a nevzdelaným.

Nikto tak za uplynulé obdobie podľa jeho slov nezdiskreditoval a nezdevalvoval slovo „slušnosť“ ako tí, ktorí sa ním najviac oháňajú a ktorí sa teraz nie náhodou postavili za recidivistického výtržníka – Štefan Hríb, Peter Zajac, František Šebej a ďalší.

Úplné dno podľa Chmelára prerazil novinár Eugen Korda s článkom Dajme tú „osloboditeľskú“ pamiatku konečne preč!, v ktorom otvorene žiadal, že je najvyšší čas pomník padlým sovietskym vojakom z centra Košíc odstrániť, že im nešlo o nič iné ako „označkovať si celú krajinu a snažiť sa nás presvedčiť, že máme byť vďační Červenej armáde za niečo, čo nazývali oslobodenie. Robili presne to, čo robia zvieratá. Značkovali si svoj revír.“

Analytik tiež upozornil, že režisér Anton Šulík sa pri obhajobe Ľuboša Lorenza dovoláva akéhosi „vyššieho princípu“, akoby úcta k padlým bola niečo nízke. Poslanec parlamentu a predseda mimoparlamentnej OKS (úkaz, ktorý je podľa Chmelára možný len na Slovensku) Ondrej Dostál dokonca označil Lorenzov čin za prejav „občianskej odvahy“.

Kultúrna udalosť roka

Chmelár zároveň pripomína udalosť z roku 2015, kedy boli činy Kalmusa a Lorenza označené za “kultúrnu udalosť roka”.

“Je priam neuveriteľné, že z roka, z ktorého sa mi doteraz len tak z hlavy vynorí nezabudnuteľný koncert Ennnia Morriconeho v Bratislave, Miro Žbirka nahral v londýnskych štúdiách Abbey Road album, SND uviedlo premiéru Nižinskij – Boh tanca, Roman Polák naštudoval Nevestu hôľ… si naša „kultúrna“ obec zapamätá demolačné performance…,” vyjadruje sa k tomu Chmelár.

“Otvoriť otázku zákazu symbolov totalitných režimov je legitímna vec, ale v demokratickom a právnom štáte sa môže nastoľovať jedine zákonnou cestou, nie verejnou podporou svojvoľného konania. Opätovne vyzývam politikov, aby namiesto obhajoby výtržníctva navrhli a presadili zákon zakazujúci stavať pomníky a pamätné tabule prominentom totalitných režimov, fašistickým a komunistickým vrahom. To je platforma, na ktorej môžeme spolu hovoriť,” dodáva.

K ničeniu symbolov prikladá ešte jedno: “Nedopusťme, aby sa nám tu zasa pod rúškom paranoidného strachu z všadeprítomného ohrozenia rozmáhal fanatizmus, nenávisť, pohŕdanie zákonmi a ľahostajnosť nad svojvoľným vyčíňaním samozvaných pomstiteľov.”