Chceme len žiť ako ľudia

Dnes si všimla, čo sa objavilo v tlači: minister práce, sociálnych vecí a rodiny oznámil bombastickú novinku, a síce, že dlhové poradne už oddlžili 5 tisíc osôb. Na Slovensku je v exekúcii pritom pol milióna ľudí. Pre mnoho ľudí je osobný bankrot neprijateľným riešením a môžu mať na to rôzne dôvody. Napríklad obyčajnú ľudskú hrdosť, keď považujú za správne vysporiadať sa so svojimi dlhmi vlastnými silami.

To je síce úctyhodné, ale majú na to ľudia možnosti? Obrovský počet z nás, a nemusia byť ani zaťažení dlhmi, žije od výplaty k výplate, nie sú pripravení na nepredvídané výdaje. Pritom nejde o ľudí, ktorí by sa práce štítili. Problémom je však nielen chudoba odkázaných, ale aj fenomén, ktorý Slovensko čoraz viac straší – pracujúca chudoba. Získať prácu nie je až taký problém. Získať prácu za dôstojný plat je však mimo Bratislavy veľmi ťažké. Človek s exekúciou na krku preto často uniká do šedej ekonomiky, je ochotný zamestnať sa načierno, alebo formálnu minimálnu mzdu si nechať doplácať na ruku. Že mu to vyrobí problémy pre budúcnosť, veľmi nevníma.

Už roky čakáme na to, keď sa na Slovensku bude dať normálne žiť, kedy bude na prvý pohľad zrejmé, kto pracuje a komu sa nechce. Tak, ako to vyjadrila Názlerová: “Som si istá, že drvivá väčšina si chce svoje záväzky vysporiadať sama. Na to však potrebujú 1. Prácu (nielen v Bratislave a krajských mestách); 2. Primeranú mzdu (primeranú nákladom na život a porovnateľnú so mzdou za obdobnú prácu napríklad v susednom Rakúsku); 3. Zdravé podnikateľské prostredie (s benefitmi a podporou pre všetkých, nielen pre automobilky). Ľudia chcú pracovať, nie obiehať dlhové poradne a mať nervy zo súdnych obsielok. Aspoň tak to vidím ja.”

Keby sa splnilo, čo Názlerová pre ľudí chce, pre mnohých by sa permanentná nočná mora obrátila na šťastný život bez damoklovho meča nad sebou a bez vidiny nádeje, že raz možno bude lepšie.