Cestopis: Ľvov, mesto „mačacích hláv“

Ľvov 25. júna 2016 (HSP/Foto: Igor Jurík)

Navštíviť Ukrajinský Ľvov som chcel už dávnejšie, no podarilo sa mi to až tohto roku. Spolu so mnou šiel navštíviť našich východných susedov aj Valér, môj spolužiak a hlavne kamarát z vysokej školy. Cestu autom sme si zvolili cez Poľsko – Ukrajinský hraničný priechod Medyka – Shehyni, na ktorom sme si pri vstupe k Ukrajincom počkali necelú hodinu

Za hranicami

Po prejdení štátnej hranice sme si zamenili v najbližšej zmenárni nejaké tie hrivny a vydali sa na zhruba 75 kilometrovú cestu smerom k najväčšiemu mestu západnej Ukrajiny, Ľvovu. Mojim prekvapením bola veľmi dobrá kvalita ciest až do mesta. Predtým som bol na Ukrajine vo Veľkom Bereznom, Mukačeve, Pilipeci a cesty mnohokrát neodpovedali štandardom ani našich ciest tretej triedy. Neskôr som sa dočítal, že kvalita ciest po Ľvov je zapríčinená futbalovým eurom, ktoré sa konalo v Poľsku a na Ukrajine v roku 2012.

Dedinky, ktoré lemujú cestu do nášho cieľa výletu sú z mojich predchádzajúcich skúseností s Ukrajinou relatívne pekne upravené a čisté. Veľmi sa mi páčili vysoké borovicové háje, ktoré spolu s rovnou cestou pôsobili na mňa takým „škandinávskym“ dojmom.

Svetlo pravdy svieti, všimol som si. Týmto svetlom nazývam kontrolku signalizujúcu nedostatok paliva. „Na najbližšej dobrej pumpe stojíme“, povedal som Valérovi. Ivan Ivanovič, miestny pumpár nám natankoval do nášho tátoša naftu špeciál za 0,75 eur/liter, zatiaľ čo sme si dali hotdog. Pravdu povediac, aj som uvažoval, či to naozaj nebude nejaký ten „dog“. Kvalita tohto rýchleho jedla však mňa, ako aj kamaráta skutočne veľmi milo prekvapila. Horúci pes bol možno aj lepší, ako ten u nás vo fastfood-e. Ivanovi Ivanovičovi som dal všimné deväť hrivien a on nám s radosťou zakýval a poprial šťastnú cestu.

Ľvov

Do mesta sme dorazili podvečer a prvá vec, ktorá ma výrazne upútala bol štýl jazdy miestnych vodičov. Pripomenulo mi to kľučkovanie, rýchlu a chaotickú jazdu talianskych šoférov na Ligurskej riviére. Druhou vecou, ktorú som nejak úvodné metre nepostrehol skrz hustej premávky boli tzv. mačacie hlavy. Niekto môže namietať, že mačacie hlavy by mali byť menšie, aké sú tie Ľvovské , no inak som to nazvať nevedel. Asi po ôsmich kilometroch a rýchlej jazde autom (na Ukrajine málokto jazdí stanovenou rýchlosťou) na takejto ceste som si rátal svoje stavce. Našťastie už to netrvalo dlho a dorazili sme do miesta nášho ubytovania.

Uťahané kosti sme zložili v novo zrekonštruovanej budove kláštora, ktorý ponúkajú na prenájom pre hostí. Výhodou bolo súkromné parkovisko, asi trojminútová cesta pešo do centra a možno aj vzdialenosť kostola. V neposlednom rade to bola aj nízka cena (7 Eur/osoba) za nové, pekné a čisté ubytovanie.

Našim cieľom bolo pozrieť si centrum mesta, snažiť sa spoznať kultúru, kúpiť magnetky pre môjho kolegu a ochutnať miestne špeciality. Architektúra centra mesta je z môjho pohľadu výrazne ovplyvnená západnými štýlmi. V mnohých aspektoch mi toto mesto pripomínalo Krakow, či Wroclaw, len v trošku menej upravenej forme. Myslím tým hlavne niektoré staré budovy, ktoré by potrebovali väčšiu údržbu. Vplyv západného štýlu je iste spôsobený aj tým, že Ľvov patril od roku 1918 až do roku 1939 Poľsku a vplyv Poliakov je znační. V meste je okrem ukrajinčiny asi najčastejšie počuť práve reč našich severných susedov, ktorí toto mesto s obľubou navštevujú. Jediné, čo mi v meste chýbalo, i keď je to mierne z iného súdka, bola neprítomnosť rieky. V Ľvove jednoducho nie je žiadna rieka.

OK, cieľ číslo jedna – „suveňirni magazin“. Obchod veľkosti hádam sto štvorcových metrov ponúkal rôzne blbosti, ktoré si v takýchto obchodoch môžete kúpiť. Ja som siahol po spomínaných magnetkách, ale aj po peknej vyšívanej ukrajinskej košeli. Chcel som zaplatiť no moju Visa kartu nechceli, tak som si šiel zameniť peniaze do vedľa stojacej zmenárne. Zmenil som si päťdesiat eur. To vám dajú takú veľkú kopu hrivien. Po zaplatení mi Valér vravel,  že ďežurna a miestny chlapík na mňa a hlavne na moju peňaženku divne pozerali a vhodné bolo čo najskôr z obchodu odísť preč, no bol to možno len jeho subjektívny pocit.

Na centrálnom námestí sme strávili prechádzkou zhruba hodinu. Následne sme sa presunuli na večeru a zlatistý mok do „Pravda beer theatre“, čo je podľa sprievodcu najlepšia krčma vo Ľvove. Nájdete ju jednoducho, nachádza sa  hneď na juhovýchodnom okraji hlavného námestia. Tri poschodia a suterén, kde vo veľkých nádržiach držia pivo, nás prekvapili. Ďalším prekvapením boli ceny produktov, ktoré boli rádovo nižšie, ako na Slovensku. Neskôr sme sa od Johana, s ktorým sme sa dali do reči dozvedeli, že táto krčma je pritom najdrahšia vo Ľvove.

Veľmi kvalitné druhy pív, ležiaky, IPA, Ale a iné a k tomu veľmi chutné jedlo nás v tomto „pivnom divadle“ zdržali dobré tri hodiny. Pri objednávaní sa nám podarilo aj seriózne nahnevať čašníčku. Opýtali sme sa jej, či na bankovke s hodnotou 5 Hrivien je Ali Paša.

Našu poznámku nezobrala s humorom, ale skôr s veľkým pobúrením. Odvrkla nám, že to je Bohdan Chmeľnyckyj, slávny kozácky hajtman. Radšej sme sa teda pozbierali preč. Pri odchode sme sa však ešte zastavili v obchodíku v spomínanej krčme, v ktorom boli v ponuke rôzne druhy pív vo fľašiach a množstvo upomienkových predmetov. Najviac nás zaujali pivá s názvom Putin a Obama, ktoré je stout, čiže čierne pivo. Nie pre moje osobné politické presvedčenie, ale z dôvodu chuti odporúčam Putina. Je oveľa kvalitnejší.

Večerná prechádzka v širšom okolí hlavného námestia nás priviedla k divadlu, pekným parkom a rôznym skulptúram. Z tých sôch ma najviac prekvapil resp. zarazil obrovský, zrejme najviac udržiavaný a mnohými kvetmi zdobený pomník Stepana Banderu. Viac k tomu asi nedodám…

Hlad nás opäť priviedol späť do úplného centra mesta a do pizzerie, kde sme si za 50 Hrivien (cca 1,7 Eur) objednali pizzu a dosýta sa najedli.

Po neskorej večeri sme sa vydali pomaly cestou k nášmu ubytovaniu, no po ceste sme stretli Irinu z Odesy a Kristínu z Ľvova, s ktorými sme sa dali do reči a povyzvedali, ako sa im darí a páči na Ukrajine. Boli vcelku milé a povedali nám, že zatiaľ je to v poriadku, i keď samé nevedia aká bude ich budúcnosť po skončení vysokej školy na Ukrajine. Po chvíľke sme sa s nimi rozišli, nakoľko išli na internát. Zaželali sme im veľa úspechov a poďakovali za poznanie ich názoru na súčasnosť a budúcnosť Ukrajiny, ktorý nebol v mnohých veciach pozitívny.

Hudba pouličných muzikantov nás pomaly odprevádzala k nášmu penziónu, kde sme sa po dlhom dni uložili do postele.

Ráno sme vstali zavčasu, čo sa nakoniec ukázalo, ako veľmi dobré rozhodnutie. Na raňajky sme zvolili koláč v cafetérii. Rozhodli sme sa zorganizovať aj medzinárodné „stretnutie“ Putina a Obamu, čo sa nám nakoniec podarilo len so spomínanými pivovými fľašami. Obaja neprejavovali ochotu diskusie, tak sme ich po oficiálnom fotení vrátili späť do cestovnej tašky a vydali sa smerom k hranici s Poľskom.

Na hranicu sme dorazili tesne pred obedom. Práve tu sa ukázalo, aké dobré rozhodnutie bolo to ranné vstávanie (pôvodne sme chceli prísť na hranicu okolo tretej poobede). Šesť a pol nekonečných hodín na hraničnom priechode. Množstvo áut a hlavne tak pomalá pracovná nasadenosť mnohých (česť výnimkám) pohraničných policajtov, bolo dôvodom nášho dlhého zdržania na ceste do poľského Rzesowa a okamžitého rozhodnutia, že na Ukrajinu už viac nepôjdeme. Našťastie už po niekoľkých dňoch od návratu domov som ta minimálne ja prehodnotil a na Ukrajinu som úplne nezanevrel.

Trochu na záver

Ukrajina je na základe mojich niekoľkých návštev svojská. Je chudobná i prepychovo bohatá, pre nás lacná, často priateľská, no niekedy totálne nevypočítavá. Niektorí ľudia, hlavne tí najchudobnejší vám dajú aj to posledné, no niektorí by vás pripravili aj o nohavice.

Je mi ťažko porovnávať túto krajinu s ostatnými, ktoré som doposiaľ navštívil. Táto krajina je avšak aj napriek všetkým možným nepríjemnostiam, ktoré vás môžu stretnúť vhodná na návštevu, to platí samozrejme aj o meste Ľvov. A možno po návrate domov si mnoho z nás uvedomí v akej šťastnej krajine vlastne žijeme.

Cestovateľ Igor Jurík

Foto k článku si môžete pozrieť tu: