Môj profil 
Predplatné
Podľa agentúry ČTK sa v Českej republike po oslavách sviatku sv. Cyrila a Metoda bude spomínať aj na Jána Husa, ktorého štátny sviatok taktiež upozorňuje na významné korene českého národa.
Tradičnými sú bohoslužby v Husovej rodnej obci Husinec, či v Betlehemskej kaplnke v Prahe, kde kázal. V Husinci už začali slávnosti od štvrtka, kedy sa uskutočnila pietna spomienka na Husa a čítali sa jeho listy z Kostnice. Dobové slávnosti na hrade Točník v programe s názvom “V znamení kalicha – za dob husitských” môžu návštevníci vidieť napríklad aj to, ako kázal.
Ján Hus bol okrem iného aj tvorca spisovnej češtiny. Vyštudovaný teológ na Univerzite Karlovej začal kritizovať cirkev za odvrátenie sa od jej prvotných ideálov a odmietal jej inštitucionalizáciu, kritizoval kňazov žijúcich v hriechu či kupovanie odpustkov. Cirkev ho označila za kacíra a keď Hus svoje názory odmietol odvolať, rozhodnutím cirkevného koncilu v Kostnici bol 6. júla 1415 upálený. Tým sa v českých krajinách rozprúdilo husitské hnutie.
Hus je podľa dnešných historikov príkladom zásadovosti, statočnosti, slobody svedomia a ochoty držať sa pravdy.
Petr Bahník vo svojom príspevku na webe Česká pozice píše, že zhodnotiť Husovu historickú rolu a následné husitské hnutie je “zložité”. Hus sa totiž nachádzal v nepokojnom období tlaku nových duchovných prúdov a snáh o nápravu spoločnosti, čo viedlo k veľkému reformačnému hnutiu v cirkvi aj v spoločnosti.
“Medzi husitstvom a akýmkoľvek moderným hnutím neexistuje žiadna priama kontinuita, rôzne jeho ideové impulzy však v našej kultúre stále pôsobia. Okrem iného aj preto, že sa opäť dotýkajú tých hodnôt, ktoré tvoria našu identitu: jazyka, viery a štátnosti,” poznamenáva Bahník. Odkaz husitstva podľa neho prežil počas všetkých nasledujúcich pohnutých období tým, že bol chápaný ako “aj konzervatívny, aj liberálny, aj ľavicový”.
Ako pripomína web idnes.cz, Jána Husa si Česko pripomenulo aj 6. júla 1939, kedy sa aj napriek nemeckej okupácii po celom vtedajšom Protektoráte schádzali tak početné davy, ktoré sa “predtým ani potom pravdepodobne nikdy nezišli”. V Českom rozhlase vtedy prehovoril doktor Viktor Šinták so slovami: “Národ potrebuje ľudí s pevným chrbtom, na ktorých je možné sa spoľahnúť, ľudí, ktorí dokážu byť verní a nezrádzajú seba a meno celku, ku ktorému patria. A k týmto ľuďom hovorí dnes Jan Hus.”
V Prahe na pomník Jána Husa na Staromestskom námestí vtedy už od rána prichádzali klásť kvety a vence ľudia aj mimo hlavného mesta, o čom svedčil mimoriadny pohyb na pražskýchj staniciach. Večerných osláv sa zúčastnilo približne 50-tisícové zhromaždenie spievajúce národné piesne a niečo podobné sa dialo aj na ďalší deň.
K tomu sa 5. júla pridávali aj púte pri príležitosti sviatkov slovanských vierozvestcov sv. Cyrila a Metoda, hlavne tradičná púť na Velehrade, na ktorú podľa odhadov četníkov za krásneho počasia prišlo najmenej 50-tisíc veriacich a stala sa tak najväčšou púťou, ktorá sa do tej doby na Velehrade konala.
Husove oslavy v roku 1939 vo svojej spontánnosti a rozsahu zďaleka prekonali očakávania a zapadli do národných pútí a slávností, ktoré potom vyvrcholili 13. augusta 1939, keď sa do Domažlíc na svätovavrineckú púť podľa úradných odhadov zišlo až 100-tisíc veriacich z celých Čiech aj Moravy. Bola to aj akcia odporu proti nemeckej okupácii a prítomní pútnici vyhlásili, že svoju vlasť nikdy neopustia a nezradia.
“Minulosť je dôkazom, že národ šiel a ide tvoriacou cestou, nenesie stopy rezignácie, únavy a starnutia. Len ten, kto tvorí, žije!” písalo sa v novinách Národní listy v roku 1939 pri príležitosti výročia Husovej smrti.
