Branislav Fábry: Jiří Drahoš ako “český Kiska”?

Praha 23. januára 2018 (HSP/Foto:TASR/AP-Petr David Josek)

Koncom minulého týždňa sa v ČR uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb a podľa očakávania v nich zvíťazil súčasný prezident M. Zeman so ziskom 38,56% hlasov. Prekvapením však bol jeho nízky náskok voči druhému v poradí, J. Drahošovi, nováčikovi v politickej súťaži, ktorý dostal 26,6 % hlasov.

Vďaka tomuto výsledku sa M. Drahoš stal veľmi silným konkurentom M. Zemana a ak by mu dali v druhom kole hlas i voliči ostatných „protizemanovských“ kandidátov, stal by sa suverénnym víťazom volieb.

V nasledujúcom texte sa budem venovať týmto témam:

• Chyby na strane M. Zemana
• Kampaň proti M. Zemanovi
• Podľa vzoru A. Kisku?
• Zahraničná politika
• Čo naznačujú poradcovia?
• Poučenie zo Slovenska?

Chyby na strane M. Zemana

Príčiny tohto vývoja možno hľadať tak na strane M. Zemana, ako aj na strane J. Drahoša. M. Zeman sa pred týmito voľbami dopustil viacerých zjavných chýb. Jeho politický štýl nikdy nemal podporu všetkých Čechov, avšak M. Zeman stratil aj viacerých tradičných podporovateľov ľavice, ktorým jeho politický štýl nevyhovoval. Problémy mal prezident aj s najvyššími špičkami sociálnej demokracie, hoci v rámci regionálnych straníckych štruktúr ČSSD mal ako najvýznamnejší ľavicový politik ČR po roku 1989 veľa podporovateľov. Preto mu ani úpadok tejto strany po posledných parlamentných voľbách príliš nepomohol.

Jedným z dôležitých momentov politického boja v posledných rokoch bola aj agresívna „protizemanovská“ kampaň tzv. mienkotvorných médií. Táto kampaň sa prejavovala najmä po roku 2015 a vyvrcholila nechutným televíznym vystúpením „osobností“ proti prezidentovi. Negatívna kampaň však prezidentovi prinášala nielen diskreditáciu, ale aj podporu, pretože očividná jednostrannosť ČT a spol. budila nedôveru verejnosti. V predvolebnom období si však v mainstreame uvedomili, že negatívna kampaň proti M. Zemanovi nie je príliš efektívna a trochu zmiernili rétoriku, i keď protizemanovskú kampaň úplne nezastavili. Vzhľadom na výsledok prvého kola prezidentských volieb sa však zdá, že menej útokov na M. Zemana bolo viac…

Zdá sa, že chybou M. Zemana bolo aj rozhodnutie nezúčastniť sa televíznych diskusií pred prvým kolom volieb. Jeho neúčasť bola legitímnym spôsobom politickej súťaže, pretože podmienky v diskusii by boli pre neho nastavené nevýhodne. Musel by odvracať útoky početnej skupiny svojich marginálnych odporcov, ktorí by však v diskusii mali vyčlenený rovnaký čas ako prezident. Napriek tomu sa však prezident mal zúčastniť aj takto nevýhodnej diskusie, pretože práve jeho schopnosť presadiť sa v diskusii aj v rámci „presilovky“ tradične patrila k jeho najsilnejším zbraniam. Svoj potenciál môže ukázať M. Zeman aspoň v priamom televíznom súboji proti J. Drahošovi pred druhým kolom, kde bude mať polovicu diskusného času a nebude musieť vystupovať „proti všem“.

Kampaň proti M. Zemanovi

Protizemanovská kampaň sa v predošlých rokoch nedala prehliadnuť a viedla dokonca i k vytvoreniu určitých stereotypov vo verejnosti, ktoré bolo cítiť aj pred prezidentskými voľbami. Prezidenta M. Zemana médiá dlhodobo hanobili za to, čo by im pri preferovaných politikoch nevadilo. Najznámejším sterotypom sa stal „Zemanov alkoholizmus“. O „alkoholizme“ akéhokoľvek politika by sa však dalo informovať rôzne: stačí si spomenúť napr. na V. Havla, ktorého médiá v otázke konzumácie alkoholu veľmi šetrili. Podobne, M. Zemanovi vyčítali nediplomatické vyjadrenia, hoci tie používali aj iní, vrátane V. Havla, ktorý sa takto vyjadroval napr. v prípade Ruska či Iraku. Alkoholizmus a hrubý jazyk by sa dal vyčítať aj mnohým politikom minulosti, ktorých dnes mainstreamové médiá predkladajú ako veľké politické vzory. Napr. W. Churchill mal silné preferencie pre tvrdý alkohol a používal aj hrubý jazyk: M. Gándhího označil za „polonahého fakíra“ a Indov zhanobil, keď pri hladomore v Bengálsku povedal, že „sa pária ako zajace“.

Hoci sa mainstreamové médiá snažili vytvoriť obraz, že je to práve M. Zeman, kto vytvára konšpiračné teórie voči svojim protivníkom, v skutočnosti oveľa viac konšpiračných teórií a dezinformácií bolo zameraných proti nemu. Išlo najmä o konšpiračné teórie o jeho zdravotnom stave, vrátane snahy pripisovať mu rôzne psychiatrické diagnózy, napr. rozpad osobnosti. Neseriózna bola aj snaha prezentovať M. Zemana ako jednostranne proruského a protieurópskeho politika. Je to naozaj paradoxné, pretože práve M. Zeman vždy zastával potrebu hlbšej integrácie EÚ, najmä v oblasti daňovej politiky. To, že si pritom dokázal udržať vyvážený postoj aj k iným veľmociam, najmä k Číne a Rusku, mu slúži ku cti. Agresívne osobné útoky Drahošových poradcov voči M. Zemanovi (najmä P. Kolář) boli tiež krajne nemiestne, hoci akosi „unikali“ pozornosti médií.

Podľa vzoru Andreja Kisku?

Významným dôvodom mohutného nástupu J. Drahoša v prezidentských voľbách však bola aj múdra taktika, pri ktorej sa opozičný kandidát nechal inšpirovať A. Kiskom. Hoci sa na prvý pohľad môžu zdať obaja politici odlišní (podnikateľ verzus vedec), ich volebná kampaň má veľa spoločných charakteristík. Pri vstupe do prezidentskej kampane nemali politickú minulosť a teda neboli dovtedy vystavení volebnej súťaži, v ktorej by sa odhalili ich prešľapy z minulosti. Tradiční predstavitelia politických strán sú z minulých politických súťaží veľmi dobre „prelustrovaní“ a preto by v prezidentskej kampani proti M. Zemanovi neuspeli. Naopak, tak A. Kiska ako aj J. Drahoš si pred voľbami vytvárali obraz, že ich politika nepošpinila. Preto ich mohli spriaznené médiá vykresľovať ako „dokonale čistých“, hoci ako ukázal príklad A. Kisku po voľbách, prešľapy nového politika vôbec nemusia zaostávať za inými politikmi.

Na kampani A. Kisku a J. Drahoša však bolo spoločné aj to, ako rýchlo sa títo pomerne neznámi kandidáti stali „hlavnými kandidátmi“ mainstreamových médií. Hoci v porovnaní s inými protikandidátmi neboli ani príliš známi ani rétoricky príliš zdatní, mainstreamové médiá ich okamžite podporili. To je dôležité, pretože pri ich forme kampane ide aj o to, aby sa im až do konca volieb podarilo udržať obraz nestraníckeho kandidáta a zatajiť mnohé citlivé informácie do obdobia po voľbách. Celkovo, veľmi veľa faktov tiež nasvedčuje, že majú za sebou skúsených tvorcov volebnej kampane.

Veľmi podobne ako A. Kiska, má aj J. Drahoš nič nehovoriaci program s cieľom osloviť čo najširšiu skupinu voličov. Príkladom môže byť súčasná obhajoba tradičnej rodiny i jej alternatív. V programe J. Drahoša sa na jednej strane uvádza: „Udělám všechno pro to, aby naše společnost rodinu chránila.“ Na inom mieste však hovorí: „Můj pohled na věc však nevylučuje ani jiná uspořádání vztahů, ve kterých jsou na svět přiváděny a vychovávány děti.“ Ide o „kiskovský“ prístup, ktorý sa tiež pred voľbami pokúšal o podporu konzervatívnych katolíkov i liberálov, vo funkcii prezidenta však už na obe strany hrať nemohol a musel sa rozhodnúť medzi podporou referenda o rodine a jeho kritikou. Kiskove praktické kroky potom viedli ku sklamaniu veľkej časti konzervatívnych kresťanov, vďaka ktorým v roku 2014 nakoniec zvíťazil. Nemožno vylúčiť, že niečo podobné sa v prípade riešenia spoločenských dilem udeje i v prípade J. Drahoša.

Zahraničná politika?

Tradičnou oblasťou, kde nový prezident dokáže najviac vecí zmeniť, je oblasť zahraničnej politiky, pretože ako hlava štátu zastupuje krajinu navonok. A preto tak v prípade A. Kisku, ako i v prípade J. Drahoša je práve zahraničná politika tou oblasťou, na ktorú sa pri pohľade na oboch politikov treba najviac zamerať. Program J. Drahoša je aj tu veľmi podobný ako bol program A. Kisku: obaja vystupujú proatlanticky a proeurópsky a sú silnými zástancami militarizmu. V programe J. Drahoša sa uvádza: „Podporuji aktivní, nikoliv pouze pasivní bezpečnostní politiku. Trvám na spojenectví v rámci Severoatlantické aliance. Jeho součástí je i ochota podílet se na odvracení rizik daleko za našimi hranicemi.“ Ochota podieľať sa na zahraničných intervenciách „ďaleko za hranicami“ je však veľmi problematická a mnohí voliči J. Drahoša by si mali uvedomiť, ako bolo mnoho Slovákov sklamaných z militaristických postojov A. Kisku po voľbách.

Paradoxne, napriek ostrej kritike mainstreamových médií dokázal M. Zeman vystupovať v zahraničnej politike vyváženejšie. Bol v zásade proeurópsky a svoju funkciu začal vyvesením európskej vlajky, jeho postoje ocenil i nedávno zvolený prezident D. Trump, avšak dokázal si získať rešpekt v Rusku i v Číne. Pre porovnanie, slovenský prezident A. Kiska sa v Číne a v Rusku svojimi vyjadreniami úplne zdiskreditoval a pre tieto krajiny „prestal existovať“. Z vyjadrení J. Drahoša vyplýva, že on by v prípade zvolenia mohol dopadnúť rovnako. J. Drahoš už teraz varuje pred „naivitou, ktorú niektoré sily v západných krajinách voči Rusku prejavujú“. Krátkozraké je i Drahošovo podceňovanie investícií z Číny: „Tohle rozhodně nejsou investice, které by měly nějaký větší význam pro naši ekonomiku.“ Žiaľ, J. Drahoš očividne nepostrehol, že práve v súčasnosti rozbieha Peking viacero mohutných globálnych investičných projektov, z ktorých by mohli profitovať i v Česku.

Politiku A. Kisku pripomína aj Drahošova snaha o boj proti „vnútorným nepriateľom“. V jeho programe sa uvádza: „Musíme být ochotni věnovat dostatečné prostředky na vlastní obranu. Kladu důraz na posílení naší odolnosti vůči krizovým situacím i manipulacím zvenčí i uvnitř.“ Pokiaľ ide o zvyšovanie výdavkov na obranu, to je už v princípe kontroverzná téma a veľká časť spoločnosti s tým nadšená nie je. Avšak fakt, že J. Drahoš postavil na jednu úroveň krízové situácie a manipulácie vo vnútri, vyvoláva dojem, že kandidát hľadá „vnútorného nepriateľa“ a chystá sa podporovať represiu voči časti spoločnosti s odlišným názorom. Pri takýchto postojoch sa nedá predpokladať, že by dokázal zjednotil spoločnosť. Nebezpečná je aj Drahošova snaha obviňovať ruské tajné služby z ovplyvňovania volieb v ČR v prospech M. Zemana. Lenže pri tom, ako do nedávna vystupovali voči M. Zemanovi diplomati USA (A. Shapiro), je jasné, ktorá ambasáda zasahuje do českej politiky najintenzívnejšie…

Čo naznačujú poradcovia?

Pre porovnanie A. Kisku a J. Drahoša je zaujímavý aj zoznam ich poradcov a podporovateľov. Okrem zjavnej podpory časti umeleckej obce, majú podporu aj ďalších predstaviteľov tzv. pražskej, resp. tzv. bratislavskej kaviarne. Vzhľadom na už uvedené, je zásadná úloha poradcov pre zahraničnú politiku. Poradcom A. Kisku bol bývalý veľvyslanec v USA M. Bútora, poradcom J. Drahoša bývalý veľvyslanec v USA P. Kolář. Jeho postoje sú pritom skutočne extrémne a svet vníma čierno-bielo. Ako sa sám vyjadril, Západ je pre neho „svetlo“, zatiaľ čo Východ „temno“. Podobne aj nesúhlasné názory v spoločnosti vníma ako hrozbu, napr. v roku 2007 označil odporcov výstavby amerického radaru v Brdoch hanlivým pojmom „užitoční idioti“. M. Zemana zasa otvorene obvinil z kolaborácie s Moskvou a označil za „trójskeho koňa“. Je paradoxné, že hoci mainstreamové české médiá neustále kritizujú Zemanovho hovorcu J. Ovčáčka za jeho rétoriku, excesy Drahošovho „diplomata“ im nevadia…

Okrem svojho extrémneho pohľadu voči Východu je P. Kolář z minulosti známy aj úzkymi väzbami na najbohatšieho českého miliardára P. Kellnera, pre ktorého istý čas pracoval ako lobbyista. Veľké finančné skupiny však majú väzby aj na ďalších poradcov, napr. poradca K. Půbal má úzke vzťahy s nadnárodnou spoločnosťou PwC. Silno trhovým smerom sa uberajú aj názory ekonómov L. Kovandu a D. Münicha. Dokonca aj M. Vášaryová, ktorá určite nepatrí k obhajcom M. Zemana, poukázala na vplyv veľkých peňazí v kampani J. Drahoša. Vplyv v tíme poradcov J. Drahoša majú aj politické strany. Zo strany STAN prišli D. Drábová a M. Bárta, smer blízky KDU-ČSL zasa reprezentuje historik J. Šebek. Aby sa vytvoril dojem sociálnej citlivosti, sú medzi poradcami aj osoby ako J. Teplý pre oblasť ochrany spotrebiteľa, či Š. Ornest a V. Angelovič, hudobníci a obhajcovia práv vylúčených osôb. Akademické prostredie tiež zastupujú P. Sklenička a J. Grygar. Prilákať voličov majú aj mená ako vydavateľ J. Padevět a dopravný expert J. Klas.

Poučenie zo Slovenska?

Českí voliči by si určite mali dať pozor na to ako v druhom kole prezidentských volieb rozhodnú a hoci sa obvykle Slováci chodia učiť do Čiech, tentokrát by sa Česi mali poučiť, k akým následkom viedla voľba „nepolitického politika“ za prezidenta SR. Na Slovensku sme si za prezidenta v roku 2014 zvolili človeka, ktorý sľúbil zjednocovať spoločnosť, prispel však k takej polarizácii, aká tu už dlho nebola. Kvôli nedostatočným skúsenostiam z politického boja tiež často a neprimerane podliehal vplyvu svojich poradcov. Navyše, hoci nemal politickú minulosť, ukázalo sa, že z minulosti mal hriechov viac ako dosť – objavili sa však až po voľbách. Mnohí z tých, ktorí v roku 2014 volili A. Kisku ako „dobrého anjela“ preto zo svojej voľby rýchlo vytriezveli a hovoria, že nie je dobré za prezidenta zvoliť niekoho, kto doteraz ešte nevystupoval v politickej funkcii.

Branislav Fábry