Úspech zaznamenali hlavne tzv. neštandardné strany (ANO, Česká pirátska strana, SPD), ich výsledky však nie sú neočakávané a sú súčasťou širšieho trendu vo svete.

Úpadok ľavice

Veľmi silným dojmom pôsobí hlavne prepad ľavicových strán. Najvýraznejšie to pocítila vládna ČSSD, ktorá sa ocitla až na šiestom mieste s 15 mandátmi (z 200 v PSP). Vzhľadom na povzbudivé ekonomické ukazovatele posledných rokov (rast HDP, nízka nezamestnanosť) sa to môže zdať prekvapivé, avšak politika sociálnych demokratov po roku 2013 bola v mnohom iba pokračovaním politiky predošlých pravicových vlád a tým sklamala ľavicového voliča. ČSSD sa síce pokúsila zmierniť niektoré sociálne nespravodlivosti, ale stále išlo iba o prerozdeľovanie omrviniek z bohatého stolu oligarchov. V otázke nastoľovania princípov sociálneho štátu neprišlo k žiadnej citeľnej zmene a sociálna demokracia bude musieť v budúcnosti vychádzať viac v ústrety predstavám svojich voličov.

Úpadok ľavice rozhodne nie je len problémom ČSSD, ale aj problémom opozičnej KSČM. Komunisti boli v minulosti schopní koncentrovať protestné hlasy, no v ostatných voľbách ich v tomto úsilí predbehli iní politici. Obe tradičné ľavicové strany stratili aj preto, lebo opustili témy, ktoré patria k obvyklým témam ľavice. Tému priamej demokracie a referenda strhla na seba Okamurova SPD a kritiku vládnucej koncepcie vlastníckeho práva zase inštrumentalizovali Piráti, najmä vo vzťahu k duševnému vlastníctvu. Úpadok ľavicových strán je závažný aj preto, lebo práve v súčasnosti vyvstáva potreba ľavicovej kritiky voči nespravodlivému ekonomickému systému v Európe i vo svete.

Priestor pre ľavicových politikov však v Česku stále existuje. Najlepším príkladom úspechu ľavicových politikov je osobnosť prezidenta M. Zemana, ktorý stále ostáva jedným z dvoch favoritov budúcich prezidentských volieb v januári 2018. M. Zeman si svoju popularitu udržuje vďaka svojej schopnosti vyjadrovať sa kriticky voči niektorým protežovaným témam súčasnej politiky. Či už ide o jeho návštevu Moskvy pri 70. výročí Dňa víťazstva, jeho vklad pre vzťahy s Čínou alebo postoje vo vnútornej politike; prezident M. Zeman dokázal vyjadriť kritické postoje, zdieľané jeho voličmi a dokázal osloviť i ľudí mimo ľavicovej časti volebného spektra.

Nový premiér?

Jednoznačným víťazom parlamentných volieb sa stal miliardár A. Babiš a jeho hnutie ANO. Ide o prvý prípad v histórii samostatného Česka, keď vo voľbách do PSP zvíťazila iná strana než ČSSD alebo ODS. Víťazstvo hnutia ANO so 78 mandátmi je úspechom, ale nejde o veľké prekvapenie. Hnutie bolo favoritom volieb už dlhšie a aj A. Babiš sa stal v porovnaní s minulosťou oveľa skúsenejším politikom. To sa ukázalo najmä pri vládnej kríze v máji tohto roku, z ktorej vyšiel víťazne, ale aj pri priamej mediálnej konfrontácii s konkurentmi. Súčasne sa však A. Babiš dokázal vyhnúť jasnému zaradeniu svojho hnutia v rámci politického spektra a oportunisticky oslovil voličov s rôznym politickým presvedčením. Jeho dvojakosť sa prejavila i vo vzťahu k EÚ – efektívne využíval protieurópsku rétoriku, ale vedel vystúpiť i proeurópsky.

Problémom pre A. Babiša môže byť povolebná spolupráca. Na dosiahnutie dôvery v PSP potrebuje 101 mandátov, čo nie je samozrejmosť. Zrejme najpohodlnejším riešením by bolo dohodnúť sa na koaličnej vláde, avšak tu bude treba presvedčiť buď ODS, alebo viacero menších strán. V pravicovej koalícii s ODS by Babišova vláda mala 103 mandátov a taktiež silnú legitimitu. V ODS však voči jeho osobe existuje silný odpor, odmietavý je najmä predseda P. Fiala. Ďalšou možnosťou hnutia ANO by bolo dohodnúť sa na koalícii s dvoma či tromi partnermi. Vzhľadom na doterajšie vyjadrenia ostatných strán sa spolupráca bude hľadať ťažko, i keď niektorí sa môžu nechať presvedčiť. Hnutie ANO by pri rokovaniach o koalícii muselo urobiť ústupky presahujúce význam zvolených malých strán, ale aj to je realistická alternatíva. Stačí si všimnúť, aká „nepravdepodobná koalícia“ vznikla na Slovensku v roku 2016.

Malé strany si zrejme uvedomujú, že existujú i ďalšie možnosti, ako by mohol A. Babiš získať dôveru v snemovni. V Česku ma istú tradíciu idea tzv. opozičnej zmluvy, pri ktorej jedna strana vytvorí svoju vládu a iná strana ju bude tolerovať výmenou za vedúcu úlohu v parlamente. Po roku 1998 to fungovalo dokonca vo vzťahu medzi hlavnými ideologickými oponentmi z ČSSD a ODS. Podobnú dohodu medzi ideovo menej odlišnými stranami ANO a ODS tak nemožno napriek doterajším vyjadreniam ODS vôbec vylúčiť. Ani v prípade úplného odmietnutia zo strany ODS nie je takáto taktika hnutia ANO nereálna. V koalícii s jednou malou stranou by A. Babiš mohol hľadať toleranciu u komunistov alebo v Okamurovej SPD. Najmä pre T. Okamuru by mohla byť ponuka vedúceho postavenia v PSP lákadlom.

Hra na demokraciu?

Andrej Babiš sa stal jedným z prejavov súčasného trendu otvoreného prieniku významných finančných oligarchov do najvyššej politiky. Vo volebnej súťaži majú miliardári mnoho výhod a ich konanie niekedy vyvoláva dojem, že si voľby jednoducho kúpili. Už v minulosti sa opakovane ukázalo, že prepojenie medzi politickou a ekonomickou mocou je realitou: išlo však zväčša o situáciu, keď sa politici stali závislými na rôznych skupinách finančnej oligarchie. Lenže tak, ako sa mnohí úspešní politici stali súčasťou ekonomických elít, tak sa dnes viacerí zámožní jednotlivci dostávajú medzi politickú elitu.

Zásadným problémom politiky v Česku je postupná limitácia schopnosti štátnych orgánov ČR tvoriť zásadné politické rozhodnutia. Tento jav vyvoláva aj ostrú kritiku inštitúcií EÚ. Tá je síce sčasti oprávnená, avšak treba dodať i to, že politici národných štátov na európske inštitúcie často presúvajú zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré sami podporujú. Mnohokrát tiež prezentujú všetky úspechy ako svoju vlastnú zásluhu, ale za neúspechy obviňujú Brusel. Presne túto taktiku používa A. Babiš a zdá sa, že pomerne efektívne.

Kritika EÚ zaznieva i od T. Okamuru a jeho strany SPD a i v tomto prípade je konfrontačný tón veľmi úspešný. SPD však kritizuje nielen inštitúcie EÚ, ale aj mnohé české štátne inštitúcie, ako napr. Českú televíziu a Český rozhlas. Tieto sa v politickej súťaži silno angažovali, keď sa snažili skompromitovať T. Okamuru označením za pravicového extrémistu. Kritika tzv. mienkotvorných médií a pozícia obete mediálnych útokov však za určitých okolností môže politickej strane prospieť, pretože dôveryhodnosť mainstreamových médií je nízka a ich pokusy o diskreditáciu nepohodlných politikov budia podozrenia nespokojnej skupiny obyvateľov.

Celkovo sa dá konštatovať, že české voľby potvrdili naliehavosť problémov a volanie nespokojných občanov po skutočných politických zmenách, avšak k zásadným zmenám zrejme tak skoro nedôjde. Trend je ale očividný a pokiaľ sa nepodarí politickým stranám nájsť presvedčivejšie dôvody legitimity súčasného politického systému, budú zrejme volebné prekvapenia v budúcnosti pokračovať.

Komentár vyšiel v Literárnom týždenníku 37 – 38/2017

Branislav Fábry