Arcibiskup Vincenzo Paglia uviedol, že pápež František sa zámerne snažil „obnoviť“ Pápežskú akadémiu pre život a Inštitút Jána Pavla II., aby posunul katolícku teológiu za hranice toho, čo opísal ako „moralistický“ rámec založený na prirodzenom práve.

21. mája v rozhovore uverejnenom v talianskom portáli Settimana News Paglia podrobne opísal reformy, ktoré pod vedením pápeža Františka uskutočnil v Pápežskej akadémii pre život a v Pápežskom teologickom inštitúte Jána Pavla II. pre vedy o manželstve a rodine, pričom argumentoval, že obe inštitúcie museli prejsť transformáciou, aby sa zosúladili s teologickým a pastoračným smerovaním presadzovaným počas Františkovho pontifikátu, najmä po synodách o rodine a po zverejnení dokumentu Amoris Laetitia v roku 2016.

„Jedným z hlavných bodov celej operácie,“ povedal Paglia, „bolo prehodnotenie pojmu prírody, ktorý stál na základoch statického a nemenného chápania prirodzeného zákona, a s ním aj spochybnenie esencialistického a ahistorického paradigmatu, na ktorom doteraz spočívala celá morálna teológia týkajúca sa sexuality a rodiny.“

Paglia dodal, že kritici reforiem správne pochopili ich dôsledky. „V tomto prípade to odporcovia pochopili dobre: išlo o veľmi zásadnú reformu,“ priznal.

Paglia vo svojom rozhovore mapuje celý revolučný proces, ktorý František od svojho zvolenia realizuje v oblasti morálky a bioetiky. Hneď po zvolení v roku 2013 zvolal pápež František dve zasadnutia Synody o rodine. „Medzitým sa blížilo aj výročie Humanae Vitae (v roku 2018) a pápež František cítil potrebu prispôsobiť doktrínu novým časom,“ otvorene priznáva, najmä pokiaľ ide o homosexualitu a rozvedených a „znovu zosobášených“ katolíkov.

„František ma požiadal, aby som pripravil text, ktorý by zdôraznil prorocký charakter Humanae Vitae a zároveň poukázal na niektoré potrebné aktualizácie. Pripravil som text, ktorý vznikol v spolupráci so skupinou teológov. Veľmi si to vážil.“

Paglia tiež uviedol, že táto práca neskôr vyústila do širších teologických projektov súvisiacich s morálnou teológiou a rodinnou etikou. Po zverejnení dokumentu Amoris Laetitia v roku 2018 si pápež František Pagliu zavolal a povedal mu: „Chcel by som ti zveriť reorganizáciu Inštitútu Jána Pavla II. a Pápežskej akadémie pre život.“

„Povedal to presne v tom zmysle, že obe tieto inštitúcie Svätej stolice museli byť prehodnotené v rámci tohto rozšírenia perspektívy: stále neboli teologicky dostatočne vyspelé a kultúrne vybavené v rámci dnešnej katolíckej citlivosti,“ vysvetlil arcibiskup.

Pri opise kultúry týchto dvoch vatikánskych inštitúcií pred reformou Paglia argumentoval, že obe boli nadmerne zamerané na abstraktné morálne uvažovanie odtrhnuté od žitej skúsenosti. Povedal, že fungovali prostredníctvom „uplatňovania doktrinálneho algoritmu morálky a disciplíny“ a redukovali ľudskú skúsenosť na rigidné kategórie morálneho súdu.

Kritizoval tiež obhajobu „nevyhnutných hodnôt“ pápežom Benediktom XVI., ktorú opísal ako súčasť „silného moralistického prístupu“ založeného na „abstraktných princípoch“. Podľa Pagliu sa však „Pápežská akadémia a Inštitút Jána Pavla II. stali miestami výrazného doktrinálneho odporu voči pápežskému učeniu, ktoré sa hlásilo k väčšej súdržnosti s kresťanskou pravdou než perspektíva načrtnutá v Amoris Laetitia.“

Pokiaľ ide o Pápežskú akadémiu pre život, Paglia uviedol, že sa snažil predefiniovať samotný pojem „život“. Namiesto toho, aby život vnímal predovšetkým ako záležitosť súvisiacu s potratmi alebo eutanáziou, argumentoval, že akadémia musela prijať širšie – „dokonca kozmické“ – antropologické a sociálne chápanie, v ktorom sa „život“ stal „totalizujúcou kategóriou“.

Paglia povedal, že táto širšia perspektíva si vyžaduje „pluralitný, diverzifikovaný a neesencialistický“ prístup, schopný zapojiť modernú kultúru a spoločenský vývoj. „Skutočný zlomový bod vlastne zakotvil sám pápež František pri príležitosti 25. výročia Pápežskej akadémie pre život v liste, ktorý mi poslal pod názvom Humana Communitas. V ňom František načrtáva základné línie jej vývoja. Nie som si istý, koľko ľudí ho skutočne čítalo, ale je to pozoruhodne jasné manifest novej vízie, ktorú pápež podporoval,“ dodal Paglia.

Arcibiskup tiež obhajoval kontroverzné menovanie pro-potratovej ekonómky Mariany Mazzucato do akadémie, pričom uviedol, že odpor voči jej nominácii bol využitý na útok na celý reformný projekt. Povedal, že František osobne zasiahol na podporu tohto rozhodnutia a verejne vyhlásil: „Vybral som ju.“

Paglia tiež označil knihu z roku 2024 s názvom Radosť života: Cesta teologickej etiky za najjasnejší výraz teologického projektu vyvinutého počas týchto reforiem. Povedal, že táto publikácia navrhuje „nový model etiky ľudského života a existencie“ a obsahuje úvahy týkajúce sa „aktualizácie Humanae Vitae“.

Pokiaľ ide o reformu Inštitútu Jána Pavla II., Paglia ju opísal ako tak rozsiahlu, že František sa rozhodol nielen upraviť existujúcu štruktúru, ale zriadiť úplne novú inštitúciu. „Museli sme ju znovu vytvoriť.“ Pôvodný inštitút, založený za pápeža Jána Pavla II., sa podľa Pagliu zameriaval predovšetkým na manželskú morálku a sexuálnu etiku, pričom venoval nedostatočnú pozornosť širším „sociálnym rozmerom“ rodinného života.

„Medzi najcitlivejšie otázky patrila veľmi ostrá konfrontácia s viacerými osobnosťami, ktoré v predchádzajúcej fáze inštitúciu viedli a formovali. Bola to malá skupina, charakterizovaná presným a scholastickým morálnym pohľadom, ktorá inštitút v podstate prevzala. Ján Pavol II. sa stal skôr symbolom odporu voči Františkovi… Niet divu, že v určitých bodoch obhajovali pozície ešte reštriktívnejšie ako Pius XII.,“ povedal Paglia.