Amoris laetitia: Vo Vatikáne diskutujú o manželstve, spolužití a obavách mladých

Modlitbou za obete zemetrasenia, ktoré v uplynulých dňoch zasiahlo Panamu, sa v pondelok 12. októbra dopoludnia začalo zasadnutie vatikánskeho stretnutia k desiatemu výročiu vydania apoštolskej exhortácie Amoris laetitia. Na úvod piateho dňa rokovaní predseda Kolumbijskej biskupskej konferencie Francisco Javier Múnera Correa poďakoval za blízkosť, ktorú Cirkev z celého sveta prejavila obyvateľom Kolumbie, Venezuely a Panamy v týchto tragických chvíľach.

Bohatá a otvorená výmena skúseností

Rokovania následne pokračovali v „pokojnej atmosfére“, uviedol počas brífingu pre novinárov v Tlačovom stredisku Svätej stolice páter Giacomo Costa, konzultor Generálneho sekretariátu synody, ktorý zodpovedá za metodológiu stretnutia.

Po oznámení pápežovej operácie, pri ktorej mu majú odstrániť pľúcny uzlík, sa síce mení celý program, samotné stretnutie, ktoré si želal sám Svätý Otec, však pokračuje. Rovnako pokračuje aj „bohatá a otvorená“ výmena skúseností. Podľa pátra Costu najmä svedectvá a vystúpenia „podnietili uvažovanie a pomohli účastníkom nanovo sa pozrieť na vlastné skúsenosti vo svetle skúseností druhých“.

V centre pozornosti sú mladí ľudia

Pozornosť sa opäť sústredila predovšetkým na mladých: „čo hľadajú“, „ako ich sprevádzať pri objavovaní zmyslu manželstva“ a ich vlastného „povolania“. Účastníci sa zamýšľali aj nad prvými rokmi manželského života a nad „túžbou po trvalej láske“, ktorá „zostáva silná“, rovnako ako túžba „mať šťastnú rodinu, šťastný domov“. Tieto túžby však potrebujú podporu počas celého života. Na ceste k manželstvu totiž stoja aj „obavy a zranenia“: strach zo zlého rozhodnutia, zo straty slobody, z opakovania bolestných skúseností z pôvodnej rodiny či z prevzatia zodpovednosti, ktorá sa zdá priveľká.

„Pre niektorých zostáva manželstvo niečím žiaducim, pre iných je ťažké si ho čo i len predstaviť,“ povedal páter Costa. Ťaživo doliehajú aj prekážky, ktoré sú spoločné pre mnohé časti sveta: „Neistota v zamestnaní, ťažkosti pri hľadaní bývania, náklady na svadbu a veno, migračné plány, ktoré odkladajú iné rozhodnutia.“ „Naozaj je ťažké sľúbiť si spoločnú budúcnosť, keď človek nevie, či bude mať prácu alebo bývanie.“

Vzťahy medzi mužmi a ženami

Medzi otvorenými otázkami sa objavila aj téma vzťahov medzi mužmi a ženami. „Niektorí mladí ľudia, muži aj ženy, váhajú vstúpiť do manželstva, v ktorom pre kultúrne zvyklosti alebo zákony danej krajiny nevidia dostatočnú rovnosť, vzájomnosť a rešpekt. Ďalšie vystúpenia poukázali na citovú nezrelosť a rozdelenie povinností. Počúvať tieto očakávania nám pomáha pochopiť, po akom spoločnom živote túžia a akého sa obávajú,“ vysvetlil páter Costa.

Všetky tieto otázky účastníci posudzovali vo svetle usmernení a návrhov apoštolskej exhortácie Amoris laetitia, ktorej výzva „poznávať túžby a konkrétne životné podmienky ľudí“ zostáva naďalej platná.

Téma spolužitia bez cirkevného sobáša

Ďalším často opakovaným pojmom počas uplynulých troch dní bolo „spolužitie“. Ide o skutočnosť, ktorá zahŕňa rozličné životné situácie a „každú z nich treba pochopiť osobitne“. Patria sem páry, ktoré postupne dozrievajú k rozhodnutiu založiť si rodinu, ľudia poznačení strachom, mladí, ktorých brzdí ekonomická situácia, alebo tí, ktorí nasledujú vzorce správania rozšírené v médiách.

Ako zdôraznil páter Costa, v niektorých prostrediach už existuje manželstvo uzavreté podľa miestnych zvykov alebo občianske manželstvo a partneri spoločne nesú rodinné povinnosti, zatiaľ čo slávenie sviatosti manželstva odkladajú.

„Keď je spolužitie založené na spoločnom životnom projekte, pre tieto páry nepredstavuje spôsob, ako obísť Cirkev, ani iba skúšku vzťahu. Je to skutočne spôsob, ako sa vyrovnávať s povahovými črtami a slabosťami, ktoré sa odhaľujú až pri spoločnom každodennom živote.“ Zároveň však počas rokovania opätovne zaznelo, že samotné spolužitie nie je „žiadúcou cestou prípravy na manželstvo“ ani „zárukou väčšej slobody, zrelosti či manželskej stability“.

„Mnohí, veľmi mnohí“ účastníci zdôraznili potrebu stretávať sa s pármi žijúcimi v takýchto vzťahoch a pomáhať im „pochopiť, či sú obaja skutočne schopní slobodne dať súhlas k tomu, čo Cirkev chápe pod manželstvom: verejnou, vernou, nerozlučiteľnou zmluvou otvorenou životu“. Spoločný život sa totiž podľa nich môže stať „východiskovým bodom seriózneho rozlišovania“.

Ako sprevádzať manželov po svadbe

Z diskusií a správ jednotlivých pracovných skupín vyplynulo viacero ďalších tém: prvé roky manželstva, spoločný život, vzájomná komunikácia, hospodárenie s peniazmi a riešenie konfliktov, intimita či príchod detí, ktorý prináša zmenu „zvykov, povinností a vzťahov“.

Pozornosť sa venovala aj situáciám, keď manželia deti nemajú, čo „sa môže stať bolestnou skúškou, ktorú ešte zhoršuje tlak okolia“. Vo všetkých týchto situáciách účastníci opakovane zdôrazňovali dôležitosť sprevádzania. Po vydaní Amoris laetitia ponúkli rôzne skupiny a hnutia v tejto oblasti množstvo „cenných pomôcok“. Kontinuita pastoračnej starostlivosti však zostáva „krehká“. „V deň svadby vieme, kde sa s manželmi stretnúť. Ale kde sme o rok neskôr?“ Jedným z opakovane predkladaných návrhov bolo „viac zapájať manželské páry do sprevádzania iných párov“. Otvorenou však zostáva otázka, ako takéto sprevádzanie párov a rodín systematicky začleniť do poslania Cirkvi. Sprevádzanie rodín totiž preveruje časový rozvrh, aktivity aj pastoračné priority. „Blízkosť k rodinám sa prejavuje aj v časovom rozvrhu farnosti a v tom, ako sú deti prijímané pri liturgických sláveniach,“ zaznelo počas rokovania. Ide o veľmi konkrétne, no zároveň rozhodujúce otázky: „Manželom treba ponúknuť čas, ktorý môžu prežiť spolu, aj vo farských priestoroch.“

Učiť sa od rodín

Ako zdôraznil páter Costa, opakovane zaznievala výzva „viac sa učiť od rodín“. Zostáva pritom otázka, „do akej miery sa Amoris laetitia stala súčasťou každodenného života našich spoločenstiev“. „Pri spätnom pohľade na uplynulé roky dokážeme rozpoznať ovocie aj ťažkosti. Niektoré podnety sa potvrdili, iné ešte čakajú na to, aby sa stali bežnou a spoločne uskutočňovanou praxou.“

Slovo dostali účastníci stretnutia

Po vystúpení pátra Giacoma Costu odpovedali na otázky novinárov v Tlačovom stredisku Svätej stolice aj ďalší účastníci stretnutia, odborníci a rodiny. Kanadský kardinál Gérald Cyprien Lacroix, metropolitný arcibiskup Québecu, poukázal na to, ako veľmi sa svet zmenil, „nie však potreba milovať a byť milovaný“. Metropolitný arcibiskup Olomouca v Českej republike Josef Nuzík hovoril o podpore, ktorú každá diecéza v jeho krajine poskytuje rodinám, počnúc prípravou na manželstvo až po pomoc pri riešení problémov medzi manželmi. Sestra Ester Lucas José Maria z Mozambiku porozprávala o svojej práci s chudobnými rodinami v krajine, „ktoré majú ťažkosti žiť manželstvo tak, ako ho predkladá Cirkev“. Profesorka Claudia Cristina Leal Luna z Čile zdôraznila úsilie inštitútu, v ktorom pôsobí a ktorý nesie meno Jána Pavla II. Inštitút sa prostredníctvom medzinárodného spoločenstva venuje hlbšiemu skúmaniu otázok rodiny a sexuality. Manželia Marcelline Mendoumeová a Pierre-Flavien Mendoume Ba N’Nang z Gabonu sa podelili o svoj osobný rodinný príbeh. Nechýbali v ňom ekonomické ťažkosti, bolestné otrasy, krízy a odpustenie, ale ani chvíle radosti spojené s narodením ich štyroch detí.

Napokon Valérie Daou z Libanonu zdôraznila význam počúvania pri zdieľaní problémov súvisiacich s rodinným životom. Ako psychoterapeutka sa vo svojej krajine venuje vojnovým zajatcom. Okrem tráum spôsobených ozbrojeným konfliktom s nimi hovorí aj o osobnejších otázkach vrátane rodinných vzťahov. Ako uviedla pre vatikánske médiá popri brífingu, všetkým ponúka slová blízkosti, pretože „keď sú prvými slovami, ktoré človek počuje, slová odsúdenia, hrozí, že sa rozhovor preruší. Jedinou odpoveďou je prítomnosť: byť pri nich a vedieť ich počúvať“.

Autor: Salvatore Cernuzio a Edoardo Giribaldi – Vatikán
Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk