Ako prorodinná politika a migrácia navzájom súvisia

Materská sa dnes vypláca 34 týždňov, rodičovský príspevok do troch rokov dieťaťa a rodičia dostanú ešte jednorazový príspevok pri narodení dieťaťa. Takáto podpora však nerozptyľuje obavy budúcich rodičov, či dokážu uživiť aj viac ako jedno dieťa. Nepomôže tomu ani populistické zvyšovanie týchto príspevkov pred každými voľbami. Vyžaduje si to úplne iný koncept, ktorý je však v rozpore s liberálnou globalizovanou ekonomikou.

V roku 1948 malo Slovensko 3,2 milióna obyvateľov, v roku 1988 už 5,5 milióna. Za dve generácie sa populácia takmer zdvojnásobila. Štát to však stálo veľké peniaze. Za Husáka sa vybudovali desaťtisíce bytov, škôl, škôlok, každý mal zamestnanie a s tým spojené sociálne istoty, takže nikto nemal obavy založiť si rodinu. Školy, škôlky, internáty, športové kluby, mimoškolské aktivity, byty, zdravotnú starostlivosť hradil štát. Ľudia sa nemuseli obávať straty zamestnania, ani sa zadlžovať na celý život, aby si zabezpečili bývanie. To je niečo úplne iné, ako brať tri roky rodičovský príspevok vo výške 275 eur, zvlášť keď tie hlavné výdavky ešte len prídu.

Ak by štát teda naozaj chcel robiť prorodinnú politiku, stálo by ho to veľmi veľa peňazí. Nevedel by to pokryť z daní živnostníkov, musel by riadne zdaniť všetky korporácie, nie aby im ešte vyplácal investičné stimuly. Ako sme však videli, prvé čo vláda po vypuknutí pandémie urobila, bola pomoc bankám a zrušenie bankového odvodu, hoci ich sa pandémia nijak nedotkla. Keď sa mal zaviesť dvojtýždňový tvrdý lockdown, tak kvôli automobilkám sa tak nestalo, lebo výroba musela ísť. Miesto toho sa prišlo s testovaním. V roku 2003 vláda schválila daňovú reformu po ktorej sa až do roku 2017 neplatila daň z dividend, cez ktorú korporácie vyvážajú svoje zisky a optimalizujú daňové povinnosti. Až v roku 2017 vláda schválila zdanenie vo výške 7 %.

Po páde socializmu a nástupe liberálnej ekonomiky sa začala tlačiť téza, že treba čím menej štátu. Štát sa zbavil všetkých ziskových strategických podnikov v prospech zahraničných súkromných korporácií a peniaze na rozvoj mu chýbali. Rodiny sa už nemohli spoliehať že ich deti budú do dospelosti zaopatrené štátom a museli začať uvažovať, či si budú môcť dovoliť platiť, škôlky, školy, krúžky, zdravotnú starostlivosť a ďalšie výdavky aj pre viac detí. A hlavne či budú mať stabilné zamestnanie, aby mohli splácať bývanie, nehovoriac o kúpe bytu pre deti keď vyrastú.

Štátu na druhej strane odpadlo veľa výdavkov a mohol tolerovať neplatenie, respektíve optimalizáciu daní od veľkých korporácií, ktoré ovládli ekonomiku, či dokonca ich dotovať. Na oplátku si potom politici mohli prilepšiť kradnutím pri eurofondoch a vratkách DPH. Ekonomický rast si však vyžaduje aj prírastok populácie, nie pokles ako sa to deje teraz v celej Európe. Na Slovensku klesol priemerný počet narodených detí na jednu ženu na 1,6 dieťaťa.

Bludný kruh sa tak uzavrel. Je to však práve následok presadenia „štíhlych“ štátov a ponechania rodín napospas. Ak by dnes chceli štáty rozbehnúť skutočnú prorodinnú politiku, tak z daní malých a stredných podnikateľov a živnostníkov by to neutiahli nikde v Európe. Museli by poriadne zdaňovať „veľkých“. A tak „veľkí“, ktorí toto zapríčinili, prišli na „geniálnu“ myšlienku, ako zabezpečiť populačný a ekonomický rast a zároveň aby to štát veľa nestálo a nezačal ich zdaňovať, či rovno znárodňovať, ak by sa k moci dostali tzv. „extrémisti“. A tak začali chýbajúcu populáciu dovážať z rozvojových krajín a problém odsunuli o ďalších 20 rokov.

Veľké korporácie cez svoje nadácie platia všetky tie neziskovky a médiá, ktoré dnes propagujú migráciu ako nevyhnutnosť a v minulosti propagovali štíhly štát tiež ako nevyhnutnosť. Zjednodušene sa dá povedať, že každý, kto propaguje migráciu, defacto bojuje za nulové dane pre korporácie a nulovú podporu pre rodiny vlastnej krajiny. Väčšina z týchto užitočných idiotov bojujúcich za rozmanitosť a menšiny si to samozrejme neuvedomuje.

Migrácia sa tak stala dočasným riešením avšak s trvalými následkami. Cudzie kultúry budú už navždy zdrojom napätia a nikdy sa neintegrujú, tak ako sa za 700 rokov neintegrovala rómska komunita. Na kadejaké inkluzívne projekty prichádzajú z EÚ milióny od skorumpovaných politikov, ktorí miesto naozajstnej prorodinnej politiky podporujú tento lacnejší, no do budúcna samovražedný multikultúrny variant.

Korporácie vyrabovali všetky zdroje, otrávili životné prostredie, zničili rodinné firmy a strednú triedu, a s pomocou skorumpovaných politikov zlikvidujú aj vlastnú (?) civilizáciu, len aby im v horizonte 10 rokov neklesli zisky.

Ivan Blaho