Začnime tou prosperitou. O prosperite škandinávskeho modelu hovoria ekonómovia najmä v minulom čase. Ako dôkaz by snáď mohla poslúžiť publikácia švédskej ekonómky “Škandinávska nevýnimočnosť: Kultúra, trhy a zlyhanie socializmu tretej cesty”, ale rozmazáva sa to kade-tade, napr. I v časopise Economist. Vďaka minimálnemu štátu a otvoreným trhom bolo možné vytvoriť vysoký príjem a prosperitu pre jednotlivca. V prípade Nórska ešte aj vďaka ropným vrtom. A potom až prišli socialistické politiky, jedna z nich aj politika rodovej rovnosti. No a už teraz je zjavné, že ich prosperita nie je udržateľná, ak chcú budovať socializmus a s ním aj ideály rodovej rovnosti.

Nie, v Škandinávii nemajú rodiny vyšší príjem vďaka politike rovnosti mužov a žien, ale vďaka trhovej ekonomike, ktorá tam ešte naposledy v 70 rokoch naštartovala ekonomický rast. Ten potom začali spomaľovať rôzne socialistické politiky: vysoké výdavky na prerozdeľovanie a byrokracia, v neposlednom rade aj v oblasti rodovej rovnosti. Nemajú ani lepšiu pôrodnosť vďaka politike rodovej rovnosti, ako sa nám to snažila nahovoriť šéfka odboru rodovej rovnosti na MPSVR SR či minuloročná vládna konferencia o zladení práce a rodiny. Niektorí už takmer uverili rozprávke o jasliach a škôlkach, ktoré majú zvýšiť pôrodnosť.

Podobne ako Slovensko aj miera plodnosti v škandinávskych krajín na začiatku milénia začala trochu stúpať, no znova padá a padá. Len tá naša sa v 90-tych rokoch takmer o polovicu prepadala, čo svedčí o obavách ľudí z ekonomickej nestabilitu, ktorá tu bola. A hoci rozdiel v príjme mužov a žien je veľmi odlišný v Nórsku a vo Švédsku a predsa to nijako nezvyšuje ich mieru plodnosti. I percento rodín, v ktorých maloleté dieťa žije s dvoma rodičmi, je cca 82% v oboch krajinách.

No a dlhodobo napriek vyšším príjmom v škandinávskych krajinách je počet rodín, v ktorých deti do veku 17 rokov žijú s dvoma rodičmi, stále menší ako na Slovensku. Žiaľ ani štatistika OECD ani Eurostat nezaznamenávajú, koľko detí z toho žije striedavo s rodičmi po rozvode. V každom prípade však môžeme objektívne hodnotiť, kde sú rodiny stabilnejšie. Teda Slovensko napriek rozdielu v príjmoch mužov a žien a napriek oveľa nižším príjmom má rodiny zdravšie ako Škandinávia.

Pozrime sa ešte na iné politiky ideológie rodovej rovnosti – zavádzanie otcovskej dovolenky a jaslí. Tri krajiny OECD Portugalsko, Luxembursko a Belgicko garantujú otcom až cca 20 týždňov, no napriek tomu ich miera plodnosti sa prepadá, dokonca v prípade Portugalska je menšia ako na Slovensku. Kým SR má len asi 6% detí vo veku do 2 rokov v jasliach, v Nórsku je to až 55%, vo Švédsku 47%, v Dánsku až 65%. Vo Fínsku “iba” 28%. Sú matky šťastnejšie, keď bábätko musia odložiť do jaslí, aby mohli pracovať?

Mnohé musia nejako prežiť, iné si nárokujú vyšší životný štandard a tak bábätko radšej odložia. No zdá sa, že to nijako nemotivuje mať ďalšie dieťa ani škandinávske ženy, keďže miera plodnosti na ženu sa znižuje za tie roky, čo stúpa percento detí v jasliach. A to ešte neberieme do úvahy faktor rastúcej imigrácie v Škandinávii. Prvá vlna imigrantov má totiž vždy vyššiu pôrodnosť ako ďalšia. Napriek tom však miera plodnosti klesá, lebo to naozaj nezávisí od jasličiek, koľko detí chcú mať páry.

Takže keď nabudúce budete počúvať tieto klamstvá, ako jasličky majú pomôcť ženám mať aj viac detí, lebo to im vraj dodá dôveru, že sa môžu rýchlo vrátiť do práce, spomeňte si na hociktorý z týchto grafov – žiadna korelácia. Ženy, ktoré vylepšujú mieru plodnosti, zväčša ostávajú so svojimi deťmi doma a majú ich viac za sebou. Nie preto, že sa nevedia zamestnať, ale preto, že vidia v prijímaní deti a výchove poslanie. Pôrodnosť však trápi len tých, ktorí veria v dôchodkový systém, čo nie je môj prípad.

Čo ma však trápi, je že výsledkom rodovej ideológie, ako vidíme na západe, je len zvyšujúca sa nestabilita rodinného prostredia pre deti a tiež ich rodičov. Nečudo, keď v jej jadre je propagácia potláčania plodnosti žien antikoncepciou, čo zakladá nevernosť vo vzťahoch. Nijako ženu neoslobodzuje jej nahovárať, že jej plodnosť nie je dosť dobrá a treba ju potláčať ako aj ďalšie ženské inštinkty. Čím viac sa bude spochybňovať a potláčať sexualita ženy a s tým spojené materstvo, tým menej ľudia budú vidieť dôležitosť rodiny.

Nahradí ju štát, ktorý sa postará tak o dôchodcov ako I bábätká, chorých I nezamestnaných… A rovnako sa postará o ich elimináciu, keď budú prekážať kariére žien a pokroku sociálneho štátu. Lenže nič od štátu nie je zadarmo. “Sociálny” štát z peňazí pracujúcich pôjde po krku pracujúcim a podnikajúcim, aby mohol vykonávať všetky tieto “sociálne” aktivity. Samozrejme oveľa neefektívnejšie než by ich zabezpečil slobodný trh v kombinácii s rodinou.

No efektivita sa bude dosahovať pritvrdzovaním daňových a byrokratických zákonov, väčšou technologickou a finančnou kontrolou, keď socializmus zlyháva. Napokon Škandinávia je príkladom toho, kam asi nechceme – faktická nemožnosť platenia hotovosťou je príkladom toho, kam to chce štát dotiahnuť s rodinami, jednotlivcami, firmami. K totálnej kontrole pohybu, transakcií i myslenia.

Jana Ray-Tutková

článok pôvodne vyšiel TU.