Môj profil 
Predplatné
Uličkou medzi stoly sa pretlačila akási žena s kočiarom. Zastavila predo mnou. Sklonila sa do kočiaru a vytiahla z neho úplne nahé dieťa, ktoré mi vložila do rúk. Opatrne som si ho položil hrudníkom na ľavú dlaň a pridržoval ho pravou rukou. Bolo drobné, nedonosené. Malo útle ručičky a červenú lesklú kožu. Pritiskol som si ho na prsia. Bábätko neuveriteľe hrialo, skoro horelo.
Potom zrazu scéna zmizla. Všetko okolo bolo rozmazané. Dieťa bolo preč, ale v ruke som držal sklenený valec s tučnými stenami, na oboch koncoch uzavretý svetlými plastovými krytmi. Bol plný akejsi zakalenej tekutiny. Vzal som valec do dlaní a cítil, ako z neho sálá teplo. Ako keby som držal v dlaniach tlčúce srdce, blesklo mi hlavou. A ktosi za mnou povedal: „To dieťa je vo vnútri.“
S úľakom som sa prebudil. Pred očami sa mi znovu objavila scéna červeného detského telíčka a vybavil sa mi pocit tepla v dlaniach…a znova ma prepadla ľútosť.
—
V posledných dňoch a týždňoch často premýšľam nad otázkami asistovanej reprodukcie a liečby neplodnosti. Veľmi ma trápi, koľko katolických párov chodí (niekedy so súhlasom či na doporučenie kňazov) na umelé oplodnenie. Trápi ma to kvôli deťom, ktoré sú počaté v laboratóriách. Aj kvôli tomu, že mnoho ľudí je bez väčších zábran ochotných manželský sexuálny akt, ktorý sa má stať prameňom života, nahradiť masturbáciou na povel, odberom vajíčka a jeho oplodnením vybranou spermiou pomocou miniatúrnej ihly…
—
Pred niekoľkými mesiacmi mi volal jeden môj kamarát, mladý kňaz. Pýtal sa ma, či existuje nejaký text obradu pre pochovanie embryí. Keď som sa ho opýtal, ako to myslí, odpovedal, že musí riešiť nasledujúcu situáciu:
Jedni manželia boli pred niekoľkými rokmi na umelom oplodnení. Vzniklo pri ňom niekoľko embryí, z nich niektoré boli prenesené do maternice matky, ale ostatné boli zmrazené. Manželom sa narodilo dieťa, ale kvôli zdravotným komplikáciám museli na nejaký čas odložiť počatie ďalších potomkov. Medzitým sa ale zmenila situácia celej rodiny. Žena konvertovala do katolíckej cirkvi. Vďaka tomu, si uvedomovala, že sa v jej živote stalo niečo veľmi zlého. V mrazničke v nemocnici má niekoľko detí, ale s manželom nemajú odvahu a silu prijať ďalší prírastok do rodiny.
Po rokoch ťažkých výčitiek sa nakoniec s manželom obrátili na kliniku reprodukčnej medicíny so žiadosťou, aby im zmrazené embrya vydala, aby ich mohli pochovať. A zajtra, ukončil môj kamarát kňaz svoj popis nasledujúcej situácie, si idú embryá vyzdvihnúť. Zároveň ho ako svojho farára poposili, či by sa toho neformálneho pohrebu nezúčastnil.
Pýtal sa ma na niektoré podrobnosti ktoré sa týkali etiky. Tá situácia, povedal som mu, sa podľa mňa podobá eutanázii – odpojenia od prístrojov. Tie embryá sú zmrazené – niektoré z nich sú už možno mŕtve, ale my nedokážeme spoľahlivo určiť, ktoré. Pokiaľ sa vytiahnu z kvapalného dusíka, pri pokojovej teplote zomrú niektoré behom rýchleho rozmrazovania, iné takmer určite počas niekoľkých málo hodín potom. Zmrazené by možno mohli prežiť možno aj niekoľko desaťročí…Ibaže nemajú nikoho, kto by ich prijal za svoje deti.
Čo pre nich môžeme urobiť? Určite sa za ne modliť, zveriť ich do Božej náruče. Aj ich rodičov, ktorí sa takto rozhodli, musíme odovzdať Božiemu milosrdenstvu…Tá situácia sa nedá zvrátiť. Všetky riešenia sú nejakým spôsobom zlé…
Položil som telefón so slzami v očiach. Kam až sme sa to dostali, pýtal som sa. Čo je to za divný svet, v ktorom žijeme? Prečo budujeme ľadové koncentráky, do ktorých zatvárame celé mestá bez budúcnosti? Prečo máme mrazničky plné detí, ktoré sa nikdy nemôžu narodiť?
Kto bude ich otcom, keď nemajú žiadneho?
Vtedy som sa rozhodol, že urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som pomohol ľuďom pochopiť, aké zlo je asistovaná reprodukcia, aj keď priamo nevedie k usmrteniu detí. Ak sa stanem kňazom, budem sa snažiť podporovať lekárov, ktorý budú manželom pomáhať v ich neplodnosti prostriedkami, ktoré im umožnia počať dieťa pri jedinečnom a nenahraditeľnom vyjadrení ich manželskej lásky.
Karel Skočovský
