Aj v Európe sa deti rodia pri „nevydarenom“ potrate. Organizácia ACLJ, ktorá presadzuje legislatívu na ochranu týchto novonarodených detí, zhromaždila svedectvá sestričiek a pôrodných báb a zverejnila podrobnú správu o infanticíde novorodencov v Európe.

MK, sestrička – študentka vo Francúzsku:

„Dieťa sa narodilo živé, a aby sa predišlo jeho plaču, lekár mu rýchlo zakryl tvár. Potom ho vzali do bočnej miestnosti… Všimla som si, že dieťa nemalo žiadnu viditeľnú poruchu, bojovalo, aby sa nadýchlo a dokonca slabo gestikulovalo. Bolo úplne vyvinuté, malo mihalnice, vlasy, nechty … Lekár prišiel a spýtal sa ma, či dieťa stále dýcha, lebo ináč by sme mu dali injekciu, aby „sa to vyriešilo.“ O päť minút neskôr prišiel späť a vzal striekačku… Potom pichol dieťaťu do srdca… Dieťa počas aplikovania injekcie hýbalo všetkými končatinami. Neviem, čo to znamenalo, ale zrejme trpelo.

Malý chlapec žil asi štvrť hodiny. Lekársky tím povedal rodičom dieťaťa, že sa narodilo mŕtve. Práve preto sme nechceli, aby plakalo, keď sa narodilo: bolo by to pre rodičov príliš traumatizujúce. To, čo ma osobne šokovalo, je chladnokrvný lekár (primár oddelenia), ktorý pichol dieťaťu injekciu do srdca. Fakt, že dieťa bolo živé, bol problém, ktorý potreboval byť vyriešený: nikdy sa neuvažovalo o tom, aby sme povedali rodičom, čo sa stalo…“

XB, lekár, podal šokujúce svedectvo, o tom, že riaditeľ Oddelenia Genetiky v nemocnici na juhu Francúzska prikázal, aby sa nenarodené deti v treťom trimestri narodili živé a až tak ich zabili, aby ich mozgové tkanivo mohlo byť čerstvé pre výskum. Keď opustil XB nemocnicu, hovoril so sestričkou a vyjadril zhnusenie nad infanticídou:

„Znovu vidím tú mladú ženu (sestričku) civieť do prázdna a rozprávať mi o prípadoch, keď deti začali kričať ešte predtým, ako ich urýchlene vzali do druhej miestnosti. Tieto prípady nie sú zriedkavé a sú dramatické, pretože matka počuje svoje dieťa a v momente, keď si uvedomí, že je živé, dieťa je zabité… trom lekárom (anesteziológovi, gynekológovi a pediatrovi) trvalo hodinu, aby zabili novorodenca. Pretože bolo živé, dieťa energicky bojovalo a oni mu nedokázali dať smrteľnú injekciu.“

Svedectvo L.M., bývalej sestričky- anesteziologičky:

„Chcela by som svedčiť o infanticíde, zabili sme novorodené 28 týždňové dieťa…. Mladá matka bola HIV pozitívna a na tehotenstvo prišla neskoro. Gynekológovia ju presvedčili, aby šla na potrat, ale dieťa sa narodilo živé. Pôrodné sestry ho jednoducho položili do prázdnej nádoby, nahé do nerezovo-oceľového vedra, studeného, bez akejkoľvek starostlivosti. Jeho matka bola počas pôrodu pri vedomí, plakala a chcela vidieť svojho malého, ale jeden z lekárov rozhodol, že toto dieťa by malo zomrieť. Toto dieťa bolo životaschopné, samo dýchalo a energicky plakalo. Úprimne si myslím, že zomrelo od zimy… Prečo bojujú za záchranu niektorých predčasne narodených detí, zatiaľ čo iným sprostredkujú smrť bez akejkoľvek ľudskosti?“

Ďalší lekár dal epidurálku žene, ktorá šla na potrat v šiestom mesiaci. Keďže nechcel vidieť samotný pôrod dieťaťa, odišiel a vrátil sa neskôr. Pri stretnutí s pôrodnou sestrou povedal:

„Bola nervózna a cítila sa nesvoja… Sestrička mi povedala ako rýchlo gynekológ ukončil život dieťaťa v maternici, keď ho ultrazvukom lokalizoval a pichol mu do srdca injekciu, aby prestalo biť. Potom bol vyvolaný vaginálny pôrod. Kým bolo dieťa porodené, sestra bola sama. Keď bolo celé vonku, začalo plakať; bolo živé. Sestrička povedala, aká bola šokovaná; dieťaťu stisla rukou ústa a ponáhľala sa s ním preč, aby ho rodičia nepočuli… po pár manévroch, dieťa zabili.

Kráto potom, iná žena prišla na pôrod do nemocnice a porodila predčasne dieťa, ktoré veľmi chcela:

„ Jej dieťa bolo okamžite prevezené na resuscitačneé oddelenie pre predčasne narodené deti. Bola to ťažká resuscitácia; pediatri prišli na pomoc tiež… Po dlhom oživovaní bolo dieťa stabilizované a monitorované na novorodeneckom oddelení intenzívnej starostlivosti. Vtedy som si uvedomila, že dieťa, ktoré sme oživovali, bolo v rovnakom veku ako to druhé dieťa, pred pár hodinami, ktoré nedostalo právo žiť.“

Ďalší lekár, ktorý mal prax osem rokov, rozpráva:„V pôrodnej sále bola žena, ktorá rodila, čo bolo súčasťou potratu… (Hlavný gynekológ) pristúpil k praktikantom a povedal hlbokým hlasom, ale dosť hlasno, že som to počul aj ja: ´Ak dieťa pri narodení dýcha, stlačíte tu na tracheu, až kým dýchať neprestane úplne,´ otočil sa ku mne: ´A vy, vy ste nič nepočuli.´

Pôrodná sestra, ktorá pracovala v pôrodníctve už 36 rokov opisuje:

„Mám príšerné spomienky z práce na gynekológii, kde som sa zúčastnila na vykonávaní neskorých potratov. Najmä okolo 16. týždňa plod už bojoval a snažil sa hýbať asi 5 až 15 minút. Pretože neboli žiadne pravidlá ani regulácie, čo máme s takým plodom robiť, nechali sme plod zomrieť v mise alebo v umývadle… nebolo to nezvyčajné. Okolo 25% z detí narodených už v 16. – 17. týždni určitý čas po narodení žije.

Andrea Kischkel, lekárka v Nemocnici v meste Gallivare, Švédsku svedčí:

„Malé dievča bolo narodené živé. Sestrám nebolo dovolené kontaktovať pediatra. Preto bol dieťaťu podaný liek, avšak nie na utíšenie bolesti, aj keď bolo vytiahnuté sacím prístrojom. Sestra zabalila dieťa do utierky a čakala, kým nezomrie, takmer pol hodiny.

Ďalšie svedectvá sú zverejnené v podrobnej správe na stránke Európskeho Centra pre Zákon a Spravodlivosť s názvom Neskoré potraty a neonatálna infanticída v Európe.