Schlosár zdôrazňuje, že stačí si prečítať názov tohto vládneho návrhu, aby sa človek neubránil pocitu, že vláde ide o to, aby len málokto, najmä z radov neinformovanej verejnosti, pochopil, o čo tu v skutočnosti ide.  Oficiálny názov vládneho návrhu totiž znie: Vládny návrh zákona o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov. A podstata tohto návrhu sa skrýva práve slovách „o zmene a doplnení niektorých zákonov“, ktoré vláda radšej ani nemenuje. Schlosár povedal: „Súčasťou návrhu je práve novelizácia Trestného zákona, pričom niekto by si mohol myslieť, že pri neustále sa stupňujúcej kriminalite, napríklad cigánskych asociálov, bude riešiť vláda na prvom mieste sprísnenie trestných činov vraždy, trestného činu znásilnenia, lúpeže, alebo krádeže. Ale to je omyl, vláda pociťuje potrebu sprísňovať postihovanie politických trestných činov, ktoré sa v našom Trestnom zákone nazývajú ako tzv. extrémistické trestné činy. A to konkrétne aj trestného činu, ktorý sa nazýva trestný čin prechovávania extrémistických materiálov.“

Tu poslanec Schlosár  vysvetlil, čo sa vlastne má skrývať za slovným spojením „trestný čin prechovávania extrémistických materiálov“: „Takzvaným extrémistickým materiálom nie sú drogy, nie sú to zbrane, nie je to detská pornografia. Extrémistickým materiálom môže byť vzhľadom na vágnosť definície akýkoľvek materiál so zakázaným politickým obsahom, čiže materiál, ktorý vyjadruje názory, myšlienky, symboly, či ideológiu, ktoré sú z pohľadu súčasnej vládnej moci za hranou zákona.

Musíme si však uvedomiť, že práve prostredníctvom politických materiálov sa realizuje ústavou garantovaná sloboda slova, myslenia a vedeckého bádania. Samozrejme, všetci máme rôzne názory a niektoré názory sú skutočne odsúdeniahodné, zvrhlé a odporné. Pokiaľ však máme na Slovensku skutočne demokraciu, tak, ako sa hovorí, pokiaľ u nás skutočne platí sloboda slova, tak, ako ju garantuje Ústava Slovenskej republiky, v tom prípade musíme tolerovať aj také názory, s ktorými osobne nesúhlasíme.“

Poslanec  Schlosár ďalej skonštatoval, že asi nikomu netreba pripomínať, že  „v každej dobe a v každom systéme je extrémistické niečo iné. To, čo je dnes extrémizmom, včera bolo normálne, a to čo je dnes normálne, môže byť zajtra extrémizmom. Inými slovami, tí, čo sú pri moci, rozhodujú, čo je, a čo nie je politicky korektné, čo je, a čo nie je extrémizmus. A práve preto je absolútne neprípustné a nedemokratické a protiústavné postihovať kohokoľvek za jeho politické názory, bez ohľadu na to, aké sú, či sa nám páčia, alebo nie.“

Ďalej Rastislav Schlosár uviedol niekoľko príkladov relatívnosti toho, čo extrémistické je, a čo nie: „Za čias Uhorska bol z pohľadu vtedajšej vlády extrémistom Ľudovít Štúr, pretože nekompromisne bojoval za oslobodenie slovenského národa a politicky, respektíve zahraničnopoliticky sa prikláňal k cárskemu Rusku. Preto ho vtedajšie médiá označovali za nebezpečného pansláva, preto bol prenasledovaný, a preto boli v tej dobe jeho názory považované za extrémistické.

Za čias prvej Československej republiky bol z pohľadu vtedajšej vládnej moci extrémistom aj otec národa Andrej Hlinka, čiže muž, ktorého zásluhy dnes uznávame aj zákonom. Pre vládu bol extrémistom preto, že na rozdiel od tejto čechoslovakistickej vlády  popieral existenciu jednotného československého národa, hlásal svojbytnosť slovenského národa a bojoval za jeho autonómiu.

Za komunistického režimu bol extrémistom každý, kto mal inú predstavu o vládnucom režime. Z pohľadu vtedajšej komunistickej vlády by sme boli extrémistami všetci, čo dnes sedíme tu, v národnej rade, a to bez rozdielu politickej príslušnosti.

A dnes je to o tom istom, aj dnes chce tzv. demokratická vláda určovať, ktoré názory sú dovolené a ktoré nie. Aj dnes chce tzv. demokratická vláda určovať, kto je a kto nie je extrémistom. A dnes sú pre vládu extrémistami tí , čo nekompromisne  obhajujú  národné a kresťanské záujmy slovenského národa, tí, čo otvorene hovoria pravdu o Európskej únii a NATO, tí, čo poukazujú na vládne zlodejstvá a vlastizradu.“

V ďalšej časti Rastislav Schlosár poukázal na skutočnosť, že v prípade trestného činu prechovávania extrémistických materiálov vláda nielenže  chce postihovať ľudí za ich politické názory, ale postihuje ich dokonca aj vtedy, ak tieto názory nešíria na verejnosti, ale prejavujú ich výlučne v súkromí: „Sloboda slova neexistuje ani doma v našich príbytkoch. Dnes sú knihy so zakázaným politickým obsahom pre vládu natoľko nebezpečné, že ich človek nesmie mať už ani vo svojej vlastnej domácej knižnici pre svoju vlastnú osobnú potrebu. Ja sa potom pýtam: Ako inak nazvať toto zasahovanie do slobody slova, toto zasahovanie do súkromia našich občanov, ako inak nazvať toto ako totalitou? Nie je práve toto pokračovanie totality, ktorá je o to horšia, že sa skrýva za demokraciu?“

Poslanca Schlosára tiež rozhorčil fakt, že „ za prechovávanie týchto politických materiálov hrozí rovnaký trest, ako sa podľa Trestného zákona dáva za krádež, spreneveru, podvod, incest, či pytliactvo. Mať doma materiál so zakázaným politickým obsahom je dnes v princípe pre vládu dokonca nebezpečnejšie  a je to závažnejší trestný čin, ako keď niekomu ublížite na zdraví z nedbanlivosti tým, že porušíte dôležitú povinnosť vyplývajúcu z vášho zamestnania, alebo napríklad ak poškodíte cudziu vec.“

Schlosár tiež upozornil, že vláda chce touto novelou trestný čin prechovávania extrémistického materiálu ešte viac sprísniť  a poukázal na niektoré absurdnosti novely: „Najnovšia už nebude musieť polícia dokazovať, že ste extrémistický materiál prechovávali s úmyslom podnecovať nenávisť, násilie a ďalšie nežiaduce javy, ako to bolo doteraz. Najnovšie bude stačiť, ak tento materiál nájde u obvineného doma a nepreukáže sa, že ho mal za účelom vzdelávacích, zberateľských, alebo výskumných aktivít, teda za legálnym účelom.  Orgány činné v trestnom konaní nebudú viac dokazovať, že obvinený mal tieto materiály na nelegálne účely, teda nebudú už viac dokazovať jeho vinu, ale obvinený bude musieť dokazovať, že ich mal na legálne účely, čiže obvinený bude musieť dokazovať svoju nevinu.“

Ďalej Rastislav Schlosár  vystavil  novele zákona záverečný účet: „Práve v tom spočíva zjavná protiústavnosť tejto vládnej novely. Ide totiž o porušenie princípu prezumpcie neviny, ktorý je ustanovený v článku 50, odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Tento princíp totiž spočíva v tom, že nie obvinený má dokazovať svoju nevinu, ale orgány činné v trestnom konaní majú dokazovať jeho vinu. Túto zjavnú protiústavnosť som napadol aj na ústavnoprávnom výbore, ktorého som členom. Zo strany pani ministerky sa mi vtedy dostala odpoveď, že nejde o protiústavnosť, nakoľko polícia bude musieť naďalej dokazovať, že obvinený extrémistické materiály prechováva za nelegálnym účelom. Táto argumentácia pani ministerky je však celkom v rozpore s tým, čo sa píše priamo v dôvodovej správe k tomuto vládnemu návrhu zákona. Preto si z tejto správy dovolím odcitovať:  “Súčasne sa modifikuje aplikačná definícia extrémistického materiálu podľa ods. 8 jeho negatívnym vymedzením a ústupom od pôvodnej dikcie, ktorá od orgánov činných v trestnom konaní v rámci kvalifikácie vyžadovala dokazovanie úmyslu podnecovať k nenávisti, násiliu a ďalším nežiaducim javom”, koniec citátu. Čiže z toho textu je celkom zrejmé, že zmena bude spočívať v tom, že najnovšie sa od orgánov činných v trestnom konaní nebude viac vyžadovať dokazovanie úmyslu prechovávať tieto materiály kvôli nelegálnym účelom. To znamená, že obvinený, u ktorého polícia nájde tieto materiály, bude považovaný aj dopredu, bez dôkazu, za vinného z úmyslov, ktoré nikdy nemusel mať.

Vážená pani ministerka, človek nemusí byť právnik na to, aby mu bolo zrejmé, čo tieto citované slová z vašej vlastnej dôvodovej správy znamenajú. Ani nemusí byť právnik na to, aby vedel, že ste na výbore buď  otvorene klamali, alebo ste svoju vlastnú dôvodovú správu nečítali, alebo ste ju vôbec nepochopili. Musím však povedať, že ak je niečo extrémistickým materiálom, ktorý ohrozuje demokraciu, tak je to predovšetkým tento váš vládny návrh zákona. Je teda otázkou, či by sa polícia nemala zaoberať práve vašou osobou? Každopádne, ak je podľa vás toto pošliapavanie ústavných princípov slobody slova a myslenia, ak je podľa vás toto bezprecedentné zasahovanie do súkromia občanov demokraciou, tak Pán Boh nás pred touto falošnou demokraciou ochraňuj, Pán Boh nás ochraňuj pred touto totalitou,“ uzavrel svoje vystúpenie poslanec Rastislav Schlosár.

Svojho straníckeho kolegu ešte doplnil predseda ĽS  Naše Slovensko

Marian Kotleba, ktorý okomentoval vystúpenie ministerky spravodlivosti Žitňanskej, podľa ktorej  sudcovia nedokážu získať zručnosti: „Pýtam sa –  aké zručnosti, zručnosti odsúdiť človeka na počkanie, zručnosti odsúdiť človeka presne vtedy, keď si to nejaký politik rozkáže?  Tu v pléne bude mať ministerka spravodlivosti tú drzosť, že bude kritizovať sudcov za to, že svoj mandát sudcu, svoju funkciu sudcu  vykonávajú slobodne, v súlade so svojím presvedčením a svedomím?“

Na záver Marian Kotleba vyslovil túto obžalobu súčasnej vládnej moci:  „Ak by dnes žil Ľudovít Štúr, ak by dnes znova vydal Slovanstvo a svet v budúcnosti, tak by bol na sto percent označený za extrémistu a za  proruského agenta.“

Vystúpenie poslancov Rastislava Schlosára a Mariana Kotlebu si môžete pozrieť tu:

Vladimír Mohorita