Lajčák pre nemecký Die WELT: Nemám problém byť súčasťou veľkého Nemecka

Bratislava 1. júla (TASR/HSP/Foto:TASR)

Lajčák vidí budúcnosť Slovenska v područí Nemecka

“Keď na bezpečnostnom fóre GLOBSEC, ktoré sa konalo v Bratislave v druhej polovici apríla, riaditeľ londýnskeho Centra pre európske reformy Charles Grant použil v panelovej diskusii výraz “veľké Nemecko” – a predstavil pod ním Nemecko, Holandsko, Fínsko a Slovensko – v sále to poriadne zašumelo. A keď som následne s úsmevom zareagoval, že nemám problém byť súčasťou veľkého Nemecka v ekonomickom kontexte – teda ako člena skupiny štátov, ktoré sa riadia nemeckou ekonomickou filozofiou, dobre, že ma neukameňovali ako zapredanca.

Faktom je, že svet je Nemeckom fascinovaný. Spomedzi všetkých členov EÚ ako jedinej krajiny akoby sa kríza vôbec nedotkla. Kým v Španielsku, Portugalsku či Grécku dosahujú percentuálne údaje o nezamestnanosti hrozivé rozmery, v Nemecku je miera nezamestnanosti na rekordne nízkej úrovni. Kým ostatným krajinám Európy takmer kolabuje export, v Nemecku je to hybná sila ekonomického rastu. Ak sa teda hlásim k “veľkonemeckej” filozofii, hlásim sa k udržaniu konkurencieschopnosti domáceho trhu, finančnej disciplíne, zvyšovaniu domácej spotreby a k zodpovednému korporatizmu.

Hlásim sa k tomu, čo jasne pomenovali premiéri krajín Vyšehradskej štvorky na nedávnom stretnutí v Poľsku: keby sa rast, ktorý zaznamenávajú hospodárstva našich štyroch krajín nerátal do celkového “outputu” únie, možno by sa zistilo, že EÚ ekonomicky stagnuje.

Ako diplomata ma však – väčšmi než ekonomický rozmer Európy – fascinuje zápas o politickú tvár kontinentu medzi filozofiou prehlbovania politickej integrácie v záujme vytvorenia viac-menej homogénneho celku, a odstredivými tendenciami smerujúcimi k prehlbovaniu priepasti medzi eurozónou a zvyškom Európy. Tu vidím podstatnú úlohu malých štátov akým je aj Slovensko.

V postkrízovom období, v ktorom je otrasená dôvera obyvateľov Starého kontinentu v zmysluplnosť európskych integračných snáh, by to mohli byť práve skúsenosti postkomunistických (áno, hoci sa sami už tak neoznačujeme, ešte stále nás tak mnohí vnímajú) krajín s centralizovanou ekonomikou a viacročným plánovaním, ktoré by sa mohli stať zbraňami proti dezilúziám a skepse.

My máme historicky tú smolu, že môžeme porovnávať a definovať rozdiely medzi niekdajšími päťročnicami a dnešnými programovými obdobiami. Poukazovať na rozdiely, vysvetľovať, že súčasná finančná a ekonomická kríza nie je dôsledkom defektov vo filozofii projektu jednotnej Európy. Je práve na malých štátoch zo stredu Európy, akým je aj Slovensko, aby pomohli zbaviť Európanov strachu pred nemeckou hegemóniou. A do tretice – je na malých štátoch zo stredu Európy, akým je aj Slovensko, aby, ak akceptujeme prenechanie zodpovednosti za makroekonomiku a finančné mechanizmy centrále, pomohli zadefinovať morálku, ideály a hodnoty, o ktoré sa môže oprieť dnešná i budúca spoločná európska filozofia.

Únia dnes žongluje s tromi guľami – tou prvou je stabilizácia EÚ a podpora rastu, tou druhou je prehlbovanie integrácie, a tou treťou potreba rozšírenia o nových členov. V tomto zložitom období vyvstáva potreba kotviaceho mechanizmu, ktorý bude pôsobiť ako tmel vnútornej súdržnosti. Slovensko má ambíciu byť takýmto tmelom.”

Miroslav Lajčák, minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR (článok uverejnený v denníku Die WELT v pondelok 1. júla 2013 pod titulkom Nebojíme sa Berlína).