Môj profil 
Predplatné
V internete odvtedy prevládajú správy spochybňujúce tento argument. Americko-britská organizácia Biele prilby, platená aj americkou vládou, uverejnila správu o útoku sýrskeho letectva s použitím chemických zbraní už 3. apríla hoci k samotnému útoku malo prísť až 4. apríla. V internete sú fotky obetí útoku, ktorých sa dotýkajú pracovníci Bielych prilieb bez rukavíc, ale ak by použitie bojovej chemickej látky bolo pravdivé, museli by sa takým dotykom nakaziť aj pracovníci Bielych prilieb. A ďalšie. Oplatí sa preto pozrieť trochu do minulosti.
V roku 1998 sa niekomu javil vtedajší prezident Bill Clinton príliš nezávislý. Odrazu sa objavila stážistka Monika Lewinská a jej sexuálne zábavky s prezidentom. Billovi Clintonovi hrozilo odvolanie z úradu, impeachment. Nakoniec všetko dobre dopadlo, ale Clinton bol poslušný. Nasledujúci rok nechal bombardovať Juhosláviu a odtrhnúť Kosovo, zatiaľ iba fakticky.
Prezidenta Obamu na chvíľu preskočme, ale iba na chvíľu. Donald Trump vo volebnej kampani minulý rok hovoril nehoráznosti. Chcel sa spojiť s Vladimírom Putinom v boji proti terorizmu, nechcel zasahovať do vnútorných vecí iných štátov, nechcel nasilu odstrániť sýrskeho prezidenta Assada, hovoril o nepomenovaných zákulisných silách, ktoré manipulujú so svetom.
Výsledok sa dostavil. „Jeho“ republikánski poslanci v Kongrese mu neschvaľovali zákony, čoraz intenzívnejšie sa hovorilo a písalo o Trumpovom odvolaní z úradu. Trump začal ustupovať krok za krokom. Odvolával z funkcií svojich ľudí, iní jeho ľudia, napríklad štátny tajomník Tillerson, sa začali vyjadrovať protirusky.
Tillerson má z doby pred menovaním do funkcie ruskú štátnu medailu za priateľstvo. Trump teraz nechal bombardovať Sýriu pre vrcholne nepravdepodobnú zámienku. Robí priam opak toho, čo sľuboval vo volebnej kampani a za čo ho americkí voliči zvolili. A teraz sa vráťme k Barackovi Obamovi.
V aprílovom čísle 2016 amerického časopisu The Atlantic uverejnil Jeffrey Goldberg akúsi bilanciu zahraničnej politiky čoskoro končiaceho prezidenta pod názvom Obamova doktrína (The Obama Doctrine). Napísal ju na základe obsiahlych rozhovorov s prezidentom. Veľkú pozornosť venoval v článku rozhodnutiu Baracka Obamu z roku 2013.
Vtedy tiež na základe pochybného tvrdenia, že sýrska armáda použila chemickú zbraň proti vlastným občanom, tlačili prezidenta, aby bombardoval Sýriu. Tlačili ho do bombardovania ľudia a kruhy, ktoré Barack Obama nazval Washington playbook. Neboli to žiadni zvolení nositelia ústavných funkcií. Boli to ľudia z mediálnych, finančných, ľudskoprávnych kruhov, ktorí však mali mimoriadnu moc v Spojených štátoch.
Obama sa im dokázal vzoprieť aj za pomoci Ruska. Rusko navrhlo, aby Sýria odovzdala všetky chemické zbrane aj zariadenia na ich výrobu do Ruska a ďalších štátov. Sýria to splnila a bombardovanie už politicky nebolo možné. Obama nazýva v článku deň, keď sa dokázal vzoprieť washingtonskému playbook dňom svojho oslobodenia.
Donald Trump sa nedokázal vzoprieť washingtonskému playbook, inými slovami zahraničnopolitickému establishmentu, ktorý v skutočnosti riadi americkú zahraničnú politiku. Washington playbook je sila v pozadí americkej zahraničnej politiky. Keby niekto u nás napísal, že americkú zahraničnú politiku riadia nepomenované sily, slniečkarski novinári napíšu, že podlieha konšpiračným teóriám. Takým novinárom treba odpovedať, aby si prečítali The Atlantic, April 2016. A aby pracovali na svojom vlastnom dni oslobodenia.
Ján Čarnogurský
